Společný život v Československu a obraz česko-slovenských vztahů patří dnes již k historickým tématům. Knih, které by kriticky nahlížely aktuální stav někdejších bratrských národů, v současné slovenské próze příliš nevzniká. Oblíbené stereotypy jsou však stále produktivní v české i slovenské popkultuře.
Problematike česko-slovenských vzťahov sa súčasná slovenská próza zvykne vyhýbať. Nevznikajú knihy, ktoré by sa kriticky venovali vzájomným pomerom, ale rozhodne vznikajú také, ktoré ešte dodnes čerpajú zo základných myšlienkových stereotypov prítomných v našom kultúrnom povedomí. Či už ide o klasický diskurz česko-slovenskej jednoty, alebo omieľané mýty o slovenskej emocionalite, plebejskosti, náklonnosti k autoritám a príležitostných folklórnych obsesiách zvyčajne stojacich v protiklade k českej racionalite, suverénnosti a bohapustej náboženskej frivolnosti. Československo dávno neexistuje, ale česko-slovenské mýty pretrvali.
Kultúrna kolonizácia
Nejde o žiadnu inováciu, podobne konštruované stereotypy môžeme v literatúre vystopovať až do 19. storočia. Emblematickú podobu nadobúdajú v období prvej republiky vo forme kolonizačných románov. To je spôsob, akým slovakistka Jana Pátková charakterizuje prvorepublikovú tvorbu okrajových autorov, predovšetkým Ladislava Narcisa Zvěřinu. Prostredníctvom zrozumiteľných paralel zo súkromného života postáv spisovatelia približujú dobovú situáciu. Vzťah muža a ženy sa stáva vzťahom Česka a Slovenska. Predstavuje formu vnútorného exotizmu, Slovensko nie je ďalekým neznámym svetom, naopak, je svetom pomerne blízkym, no predsa iným a z toho dôvodu fascinujúcim. Dôležitú úlohu zohráva tiež doznievajúca slovakofilská tradícia, ktorá vytvára živnú pôdu pre nikdy nekončiaci paternalizmus. Slovensko, resp. slovenské postavy potrebujú pomoc a starší český brat, alebo tentoraz už manžel, sa ochotne postará či pomôže zorientovať medzi „dospelými“.
Navzdory tomu, že prvorepublikový žáner nesie názov kolonizačný, musím hneď na začiatok deklarovať, že reálnu povahu česko-slovenských vzťahov v 20. storočí nemožno úplne vystihnúť slovom kolonializmus. K hospodárskemu vykorisťovaniu charakteristickému pre imperiálne mocnosti v spoločnom štáte nikdy nedošlo, ak sa teda hovorí o kolonializme, myslí sa väčšinou jeho kultúrny rozmer, ale, samozrejme, aj to je téma na samostatnú diskusiu.
Winnetou a Popoluška
Od dôb kolonizačných románov sa dynamika spoločných vzťahov zmenila a v súčasnosti k popisu lepšie slúži pojem postzávislosti. Pôvodne kolonizačné figúry pozvoľne morfujú do ich menej očividných postkoloniálnych alternatív. Všeobecne týchto imagologických kostlivcov môžeme stretnúť hlavne v českej populárnej kultúre. Tá sa obzvlášť rada nostalgicky vracia do obdobia spoločného štátu, ale zobrazovanie slovenských postáv má tiež svoj dominantný prejav ukotvený v tvorbe zo sveta súčasnosti. V článku Kolónia Felvidék? (2021) ho sociológ Dominik Želinský pracovne označil za „Winnetou spod Kriváňa“. Ide v podstate o variáciu postkoloniálnej kategórie „vznešeného divocha“, teda mierne naivného, ale v zásade srdečného človeka, ktorý vo svojej najvyhrotenejšej podobe rád zaspieva ľudovky, zatancuje a do toho uvarí bryndzové halušky. Na strane „dobyvateľa“ zas stojí postava Čecha, obvykle muža prezentovaného skrz svoju sofistikovanosť a spolunáležitosť k európskej západnej vyspelosti. Úspešne dobyť v česko-slovenskom kontexte väčšinou znamená uzavretie manželstva, alebo jednoducho dobrý sex. Vhodný ilustračný príklad tvoria české filmy s nenadabovanou femme fatale Vicou Kerekes.
Winnetoua spod Kriváňa splodila česká kultúra a prezrádza preto viac o českom pohľade. Ustálenosť slovenských kultúrnych stereotypov komplikuje historický vývoj krajiny a výrazná polarizácia v rámci samotnej spoločnosti. Za osobne najzaujímavejšiu figúru považujem tú, ktorú k životu priviedla Jana Karšaiová, taliansky píšuca autorka pôvodom z Bratislavy. V debutovej novele Sametový rozvod (2022, česky 2023) usadenej do obdobia rozpadu Československa využíva všetky známe metafory z prvorepublikových kolonizačných románov. Vzájomné vzťahy vysvetľuje opäť na manželskom súžití, neupadá však do separatistických mýtov o českom uzurpátorstve ani miernejších predstáv o láskyplnej asimilácii. Novou hrdinkou sa stáva akási Popoluška z Petržalky. Pôvodne pasívny subjekt, ktorý sa na začiatku necháva viesť, no postupne získava dôveru v samu seba a svoje rozhodnutia. Popoluška z Petržalky už nie je naivné dieťa ani sexuálny objekt na spôsob Vice Kerekes, ale človek hľadajúci svoje miesto v spoločnosti, nútený prekračovať utlačovateľskú moc vlastnej minulosti. Popoluška musí nájsť cestu z betónovej džungle historických tráum sama. Využiť chodníčky jej dobyvateľa by znamenalo iba vymeniť betón za nepriehľadný labyrint pražských aristokratických záhrad.
Slovensko na orient
Winnetou spod Kriváňa spolu s jeho erudovanou sestrou Popoluškou z Petržalky fungujú ako situačné stereotypy. Znamená to, že ich existencia teoreticky predpokladá prítomnosť zmieňovaného „dobyvateľa“, podľa vzoru českej populárnej kultúry. Predsa posledné roky akoby sa figúry v slovenskom kontexte začali podivne osamostatňovať. Ambicióznejšia Popoluška stojí na samom začiatku a svoju cestu si ešte hľadá, Winnetou však už dávno prerazil. Miesto si našiel v novodobom liberálnom diskurze raziacom tézy o mentálnej zaostalosti Slovenska. Trýznivý stav súčasnej spoločnosti býva prisudzovaný jej vidieckemu charakteru a zakorenenej túžbe po neslobode. Spustil sa lov na charakterové nedostatky, estetické medzery a národná identita sa rozpadá. Vzniká nový obraz Slovenska, kde Winnetou stojí sám v spustošenej krajine a túžobne hľadá svojho dobyvateľa, lebo nedokáže utiecť vlastnému pocitu nedostatočnosti. Syndróm podriadenosti mu zabraňuje konať, a preto ostáva ochromený čakať na pomoc. Záchrana však neprichádza.
Frustrujúca politická situácia zvádza k úvahe, že sebaorientalizácia a sebadegradácia predstavuje pokus o sebazáchovu slovenskej intelektuálnej triedy, ktorá od vzniku samostatného štátu jednoducho nedokáže či nemôže nadviazať dialóg so širšie poňatou slovenskou spoločnosťou a túto neschopnosť projektuje práve na ňu. Hádam v nádeji, že ak si od nej udrží adekvátny odstup, stane sa situácia znesiteľnejšou. Preto si kladiem otázku, či skutočným Winnetouom za týchto okolností nie je ten, kto projektuje, skôr než ten, na koho je figúra projektovaná. No musím podotknúť, že orientalizujúce tendencie zapadajú do väčšieho trendu konštruovania novej antikunderovskej strednej Európy. Región už nehľadá spôsoby, akým by sa mentálne približoval k Západu, ale čoraz viac sa obracia sám k sebe, a vidí v svojom vnútri biedu. Literárna vedkyňa Magdalena Bystrzak tento fenomén popisuje ako sklon „vyhľadávať lokálnu exotiku, miesta a dojmy, ktoré nie sú štandardné, ale striktne lokálne, a preto z univerzálneho hľadiska ťažko uchopiteľné“. Neskôr uvádza: „niet tu elegancie, niet tu noblesy“, ja dodávam, ostáva iba špina a hnus.
Winnetou spod Kriváňa sa z bahna beznádeje už pravdepodobne nevyhrabe. Čakajúc na svojho záchrancu zostane zavalený masou odpadu na smetisku, ktoré si okolo seba zo zúfalstva vytvoril. Popoluška z Petržalky však nádej na budúcnosť ešte má. Zatiaľ je stratená kdesi medzi panelákmi, hľadá svoje možnosti, občas nostalgicky spomína na minulosť, ale vie, že pomôcť si môže už iba sama.
Autorka je slovakistka a komparatistka.