Dejiny utrpenia

Pracujete ako výskumník a redaktor otvorených zdrojov v berlínskej kancelárii Forensis, pobočky londýnskej agentúry Forensic Architecture (FA), ktorá položila základy novej oblasti expertízy založenej na architektonických nástrojoch. Z akých zdrojov pri vašej práci vychádzate?

Používame rôzne zdroje. Jadrom našej práce a tým, čo skutočne posunulo túto oblasť a našu metódu do dnešnej podoby, sú, samozrejme, priestorové techniky a s nimi spojené formy priestorových dôkazov. Všetky formy ľudského konania sa odohrávajú v priestore a my ho chápeme ako niečo, v čom možno čítať stopy týchto činností. Na dešifrovanie týchto stôp používame techniky priestorovej rekonštrukcie, ktoré sú väčšinou príznačné pre oblasť architektúry, ako je napríklad modelovací softvér. Digitálny model ako rekonštrukcia priestoru, v ktorom došlo k zločinom alebo porušeniam ľudských práv, sa stáva úložiskom, kde môžeme kontextualizovať a prepájať ďalšie zdroje. Tieto zdroje sú veľmi rôznorodé – môžu to byť dokumenty, fotografie, videá zo sociálnych sietí, policajné správy, vládne spisy a mnohé ďalšie.

Forensic Architecture funguje od roku 2010 – podobne ako mnohé iné investigatívne pracoviská vznikla počas open source revolúcie, s nástupom rýchlo prístupných a nových typov informácií a údajov na internete a na sociálnych médiách. Modely, ktoré vytvárame, slúžia ako nástroj na overovanie a kontextua­lizáciu rôznych typov dôkazov a informácií z otvorených, ale aj „klasickejších“ zdrojov, ako sú napríklad výpovede svedkov. Spoločne tvoria súbor vyšetrovacích nástrojov, s ktorými pracujeme.

Ako svoje zdroje overujete?

Keď máte miesto, ktorým je pre nás 3D model, kde môžete dať rôzne informácie a údaje do súvislostí, začnete chápať, ako sa navzájom prelínajú a ako sú skutočne spojené. Ak napríklad vidíte na obrázku osobu, ktorú môžete identifikovať na základe jej profilu na sociálnej sieti, kde zdieľala svoju fotografiu vrátane polohy a času, začnete chápať, ako to súvisí s inými zdrojmi informácií, ktoré máte. Zdroje sa líšia jasnosťou, istotou a tiež overiteľnosťou. S týmto vedomím začnete spájať a triangulovať dôkazy – čím hustejšie sú vrstvy prepojení a prekrývania rôznych zdrojov, tým silnejšie je overenie.

Pracujeme aj s niečím, čo náš riaditeľ Eyal Weizman nazýva open verification [otvorené overovanie], čo je v podstate proces sprístupňovania našich pracovných metód, informácií, zdrojov a dôkazov. Veľa našich informácií a metodických prístupov zverejňujeme, aby sa aj ostatní mohli pozrieť a sledovať jednotlivé kroky a tiež pochopiť, ako sme dospeli k našim záverom. Je to nová forma porozumenia tomu, odkiaľ informácie pochádzajú a ako sa pravda a fakty skladajú dohromady. Zverejňovanie metodiky možno chápať aj ako určitý pedagogický nástroj na šírenie našich metód, ako príspevok pre kritickú občiansku spoločnosť a našu schopnosť overovať informácie v prostredí plnom dezinformácií a fake news.

V Prahe ste na výstave Svědectví prostoru prezentovali vašu investigáciu nemeckej koloniálnej genocídy v Namíbii [viz s. 15]. Súčasťou vyšetrovania je i Hornkranzský masaker, ktorý sa odohral roku 1893 (genocída oficiálne prebiehala v rokoch 1904–1908). Vzhľadom na časový odstup a nedostatok písomných prameňov sa v tomto výskume ako zdroj dôkazov používa orálna história. Hlavná výskumníčka tohto prípadu Agata Nguyen Chuong predstavila na prednáške v rámci sprievodného programu k výstave metodiku vašej práce s orálnymi historikmi. Mohli by ste vysvetliť, ako ste sa k využitiu ústneho rozprávania dopracovali?

Príslušníci kmeňov Herero a Nama sa bránili nemeckej okupácii svojho územia v centrálnej časti súčasnej Namíbie, obdareného úrodnou pôdou a prístupom k vode, čo je vo veľmi vyprahnutej časti afrického kontinentu veľmi dôležité. Predpokladá sa, že vo vojne, ktorá oficiálne trvala štyri roky, ale jej následky pretrvávajú dodnes, bolo zabitých 75 percent Hererov a polovica populácie Námov.

Ako ukazuje investigácia o Hornkranzi, genocídne násilie sa skutočne začalo oveľa skôr. Dochádzalo k útokom, ktorých cieľom bolo nielen podmaniť si alebo podrobiť nových koloniálnych poddaných Nemeckej ríše, ale doslova vyhladiť ľudí a vyčistiť pôdu v snahe získať to, čo sa v nemčine nazýva Lebens­raum, životný priestor. Tento termín o tridsať rokov neskôr použil nacistický režim na vyčistenie pôdy pri svojej genocídnej expanzii na východ európskeho kontinentu. Agata ­Nguyen ­Chuong spolu s naším tímom a partnermi odviedla pri vyšetrovaní v Hornkranzi úžasnú prácu: pochopila, ako môže orálna história pri nedostatku iných foriem údajov usmerniť naše vyšetrovanie. V ústnej tradícii sa zachovali neuveriteľne presné informácie o koloniálnych zločinoch, no napríklad aj o usporiadaní dedín predkov. Táto absencia iných foriem údajov, s ktorými zvyčajne pracujeme, bola výzvou, ale rozvinula naše metódy a spochybnila hierarchiu poznania a právne formy dôkazov, ktoré uprednostňujú písomné dáta pred ústnymi. Osada Hornkranz už v skutočnosti neexistuje, dnes je na tomto mieste súkromná farma. Rozprávanie námskych historikov nasmerovalo našu investigatívnu prácu a uhol pohľadu, vďaka ich vedomostiam a silnému odporu, ktoré trvale prežili pokusy vykoreniť námsku históriu a pamäť.

Vyšetrovanie sa uskutočnilo aj s cieľom získať dôkazy o tom, že k masakru došlo práve tam. Ako ste povedali, nemecké koloniálne vojská zničili celú osadu a dnes je toto miesto v súkromných rukách, takže potomkovia Námov k nemu majú veľmi obmedzený prístup. Ich možnosti pripomínať si vtedajšie udalosti sú teda veľmi limitované.

To je obrovský problém. Celá otázka súčasného rozdelenia pôdy v Namíbii súvisí s genocídou. Veľká časť najúrodnejšej pôdy je v rukách menšiny bielych európskych osadníkov, väčšinou nemeckého pôvodu. Môžete vidieť kontinuitu genocídnych útokov, zakladania koloniálnych základní na bývalých domorodých osadách až po vyklčovanie a privatizáciu práve týchto pozemkov, ktoré sú dodnes v súkromných rukách. To viedlo k obrovskému zbedačeniu a poníženiu domorodých komunít spolu s likvidáciou ich kultúry i štruktúry riadenia a tiež ich duchovnosti; procesu, ktorému sa však dodnes Námovia a Hererovia bránia.

Práve tu sa nachádza poslanie a mandát našej investigácie. Tradičné autority Námov a Hererov – Nama Traditional Leaders Association (NTLA), Ovaherero Genocide Foun­dation (OGF) a Ovaherero Traditional Authority (OTA) – kriticky sprevádzali bilaterálny proces rokovaní o dohode o zmierení medzi Namíbiou a Nemeckom. Tento proces, prvý svojho druhu pre bývalú európsku kolóniu, ktorý spočiatku vychádzal z úsilia Hererov a Námov pre uznanie genocídy a vyplatenie odškodnenia, stále prebieha. Do veľkej miery však vylučuje tieto komunity zo samotných rozhovorov s nemeckou vládou, keďže nedochádza k priamej komunikácii s tradičnými autoritami. Naši blízki partneri a spolupracovníci z Európskeho centra pre ústavné a ľudské práva (ECCHR) spolu s týmito komunitami zastupovali ich záujmy a právne napadli takú­to formu rokovaní. V rámci tejto spolupráce pracujeme s rôznymi komunitami a ich staršími na rekonštrukcii lokalít, ktoré im kedysi patrili, a využívame ústne rozprávanie ako formu svedectva o ukradnutej pôde a sídlach, ktoré majú pre kultúru a pamäť Námov a Hererov zásadnú hodnotu.

Pri tejto investigácii ste na základe topografických údajov o teréne, historických fotografií z koloniálneho obdobia, satelitných snímok a hmotných dôkazov nájdených na mieste vytvorili orientačné body, ako je napríklad starý kostol či dom náčelníka Hendrika Witbooia, z ktorých ste potom mohli určiť umiestnenie ďalších elementov pôvodného osídlenia.

Presne tak. A ďalšiu vrstvu poznatkov prinieslo svedectvo starých Námov, ktorí si odovzdávali vedomosti o osade po celé ge­nerácie. Respondenti tam nikdy nežili. Je ne­­uveriteľné, ako presne dokážu prerozprávať usporiadanie osady. Náš prieskum pomáha rekonštruovať, kde napríklad kedysi stáli domy, ako boli rozmiestnené ohniská či kde sa pásol dobytok. Na niektorých miestach ide o recipročný proces a je možné dodatočne, po vypočutí ústneho naratívu, nájsť a odkryť stopy priamo na mieste ešte aj dnes. Ide o investigatívny spôsob skúmania historického násilia a zároveň o uplatnenie nárokov na pôdu.

Ďalšie dva výskumy v rámci vášho širšieho projektu zameraného na Namíbiu, ktoré nie sú súčasťou pražskej výstavy, mapujú bývalé koncentračné tábory, jeden na ostrove Shark Island a druhý v Swakopmunde, prístavnom meste, ktoré bolo pre kolóniu strategické. Akej metodiky skúmania ste sa držali?

V oboch výskumoch existovala určitá forma orálnej histórie, ktorá nás viedla. V prípade Shark Islandu výskumný tím počúval výpovede potomkov preživších, ktorí vedeli prerozprávať príbehy o utrpení. To sa prelína s veľkou bolesťou a generačnou traumou, najmä pre ženy, ktoré v týchto táboroch čelili sexuál­nemu násiliu, ale aj pre širšiu komunitu, pretože tieto tábory boli skutočne navrhnuté tak, aby úplne zlomili a vyhubili celý národ. Priestorová rekonštrukcia tohto koncentračného tábora nám pomohla pochopiť praktiky v rámci tábora a tiež to, ako jeho architektúra vy­­užívala meteorologické a klimatické podmienky na svoje genocídne zámery.

V rámci oboch prípadov vytvorili naše me­­tódy spôsob, ako aktivovať pamäť na zachovanie miest a sídiel, po ktorýchuž nie sú takmer žiadne stopy. Nikto vlastne nevedel, kde sa nachádzal swakopmundský koncentračný tábor, takže jedným z hlavných cieľov vyšetrovania bolo tento tábor lokalizovať. Tím odviedol neuveriteľnú prácu pri vyhľadávaní dobových fotografií z nemeckých aj namíbijských archívov.

Pokiaľ ide o Shark Island, je známe, že tábor sa nachádzal na prednej strane polostrova, ale už po ňom nezostali žiadne stopy. Je tu len veľmi málo pamätníkov. Teraz je tam turistický kemp. Naša práca spočívala skôr v mapovaní usporiadania tábora a lokalizácii hrobiek a miest popráv a vrážd, aby ich bolo možné ochrániť.

Priam naliehavou potrebou je označiť tieto miesta krutosti a genocídy a vytvoriť spoločnú kultúru pamäti nielen v Namíbii, ale aj v Nemecku. Je dôležité pochopiť, že ide nemecké dedičstvo a súčasť nemeckej histórie – dejín utrpenia. Nemôžeme dopustiť, aby miesta veľkých koncentračných táborov zostali v podstate len tak hniť a ich mŕtvi boli zneuctení. Na Shark Islande v súčasnosti ohrozuje miesto koncentračného tábora veľký projekt priemyselnej ťažby fosílnych aj obnoviteľných palív.

O vašej práci súvisiacej s genocídou v Namíbii ste zorganizovali viacero podujatí. Aká bola v nemeckom kontexte odozva?

Náš výskum stojí v dlhom rade kritických vedeckých prác, ktoré vznikli v Namíbii a Nemecku, ale aj inde. Počas desaťročí odporu sa dlhodobo pracovalo na tom, aby sa Námovia a Hererovia vzopreli koloniálnej amnézii a udržali si pamäť. Existujú celkom pôsobivé iniciatívy a skutočne odhodlaní ľudia, ktorí mi dávajú nádej, že sa veci menia. Niektoré spätné reakcie – najmä teraz, za posledný rok – ukazujú, že isté priestory alebo výdobytky, ktoré sa považovali za konsolidované, sú trochu krehkejšie. Pamäť je ohrozená a vykorenená, preto si želáme, aby sa štát zaoberal zločinmi minulosti a dôsledkami, ktoré sú v Namíbii dodnes citeľné, a aby miesta spojené s týmito udalosťami zachoval.

FA sa zaoberala aj ďalšími historickými kauzami, napríklad vyhladením dediny Tantura v Palestíne počas nakby v roku 1948. V tomto prípade ste mohli pracovať s priamymi svedectvami preživších. Na počiatku FA vlastne stálo odhaľovanie porušovania ľudských práv Palestínčanov prostredníctvom priestorovej analýzy izraelského osadníckeho kolonializmu a apartheidu. A jedna z posledných investigácií berlínskej Forensis je spojená s prebiehajúcou genocídou v Gaze, a to výskum odhaľujúci rozsah nemeckého vývozu zbraní do Izraela. V roku 2023 bolo Nemecko druhým najväčším dodávateľom hlavných konvenčných zbraní do Izraela hneď po USA. Ako váš tím pristupoval k tomuto prípadu?

Naše vyšetrovanie sa uskutočnilo približne začiatkom roka a vychádza z rovnakého motívu dokumentovania zločinov, porušovania ľudských práv a rozsiahleho, systematického násilia a zisťovania, odkiaľ môžeme zasahovať a zasiahnuť do procesov, ktoré umožňujú pokračovanie takýchto násilností. Súčasná účasť Nemecka na prebiehajúcich vojnových zločinoch prostredníctvom vývozu zbraní spadá do tohto nášho mandátu a sme presvedčení, že tieto informácie musia byť zdokumentované a mali by byť k dispozícii verejnosti. V Nemecku existujú predpisy týkajúce sa vývozu zbraní a tie sa aspoň v súčasnosti vykladajú tak, že stále môžete vidieť veľké množstvo munície a zbraní, ktoré smerujú do konfliktu, pri ktorom zahynulo viac ako 44­-tisíc ľudí a takmer celé obyvateľstvo Pásma Gazy bolo vysídlené a ktorý sa presunul aj do Libanonu a Sýrie. Dokumentujeme, vyšetrujeme a voláme k zodpovednosti tých, ktorí umožňujú pretrvávanie násilia. Záväzok a práca, ktoré sa dostali pod veľký tlak.

Nedávne správy v Nemecku, dokonca aj v ce­­ntristickejších novinách, otvorene spochybňujú podporu vývozu zbraní. Tie v podstate podnecujú a vlievajú oheň do konfliktu, ktorý v mnohých ohľadoch otvorene nerešpektuje medzinárodné normy humanitárnej pomoci a ľudských práv a ktorý si vyžiadal toľko životov. Podľa mňa to svedčí o tom, že diskurz sa možno mení. Je tu otázka, či tieto druhy tvrdenia o účasti na prebiehajúcich vojnových zločinoch budú udržiavané alebo sa o nich bude právne rokovať tak, že sa predmetom vyšetrovania skutočne stane podiel nemeckých zbraní. Potom je to otázka konkrétnych dôkazov potrebných na takéto právne konanie. Pre veľa ľudí tieto dôkazy už existujú. Investigácia, ktorú uskutočnil tím Forensis, má ukázať prebiehajúci príliv zbraní do Izraela. Výsledok môže vyvolať tlak verejnosti na zastavenie takéhoto vývozu a viesť k budúcim súdnym konaniam.

Posledná otázka sa týka agentúry Al­-Haq, ktorá dokumentuje ľudské práva a sídli v Ramalláhu na Západnom brehu Jordánu a je dlhoročným partnerom FA pri jej práci týkajúcej sa Palestíny. Jednou z investigácií, na ktorých ste pracovali, bola dokumentácia razie izraelskej armády v kanceláriách tejto agentúry v roku 2022. Aká je ich súčasná situácia v Palestíne v týchto veľmi temných časoch?

Stále aktívne pracujú. Samozrejme, sú pod veľkým tlakom. Vedú svoje vyšetrovanie akýmkoľvek spôsobom. Zastrašovanie trvá už dlhší čas, takže razie sú ďalším dôkazom rastúceho tlaku na ľudí, ktorí dokumentujú zneužívanie moci.