Ilustrace Tereza Šiklová
Na začiatku decembra minulého roku sa na pražskej Letnej stretlo niekoľko sto mladých ľudí, prevažne mužov, aby založili mládežnícku organizáciu strany Motoristé sobě pomenovanú Generace Motor, skrátene Motorgen. Vstup rozhnevaných mladých mužov na politickú scénu vzbudil otázky médií. Kým sú? Čo chcú? A majú v politike šancu? Ak od politiky očakávame, že nám predostrie komplexné a ideologicky ukotvené odpovede na širokú škálu problémov, tak Generace Motor tieto očakávania plní pozvoľna, no zato s obdivuhodnou odhodlanosťou.
Jadro jej presvedčení spočíva v odmietaní klimatického „alarmizmu“, Novej zelenej dohody a zákazu „normálnych“ áut. Konzervatívne strany nikdy nemali núdzu o mladé perspektívne kádre, ktoré vedeli zavetriť možnosť a nechali sa vytiahnuť medzi elity. Kedysi príčinlivých mladých mužov dnes vidíme sedieť na magistrátoch i v správnych radách umeleckých nadácií. Dnešní konzervatívni mladí muži – pevne ukotvení vo všetkom, čo pochádza zo „zdravého rozumu“, je „normálne“ a „prirodzené“ – sa vynímajú svojou schopnosťou kľučkovať v toku času a bežať v ústrety vlastnej „tatkovskosti“.
Bruno Latour a Nikolaj Schultz v svojom Memorande o novej ekologickej triede (2022, česky 2023) píšu o hneve mladých ľudí na staršie generácie, ktoré žili na úkor budúcnosti a ktoré údel vyrovnať sa s dôsledkami ich konania prenechávajú mladším. Generace Motor sa oproti tomu hrdo hlási k boomerstvu. Čo sa muselo stať, aby dnešní dvadsiatnici vedome rezignovali na premýšľanie o inom svete, než poznajú a než reprezentujú „starí múdri muži“? Možno je ich postoj, podobne ako postoje ľudí, v ktorých Latour a Schultz vidia zárodok „novej ekologickej triedy“, dôsledkom ustrnutia z katastrofy, ktorá – ak veci pôjdu tak ako doteraz – musí prísť. Ak sa katastrofe nemožno vyhnúť, rozhodli sa, že ju budú sledovať zo sedadla vodiča. Ak nevidno koniec drancovania planéty, možno je lepšie pridať sa na stranu tých, ktorí z neho profitujú, na stranu fosílneho priemyslu.
Pre potenciálnych odporcov tejto generácie, ktorá predčasne zostarla, je dobré nestratiť sa v kritike mobilizačných krokov zakladateľov Motorgenu, ani sa neuspokojiť s ich diskvalifikáciou poukazovaním na zrejmú náklonnosť k fašizmu, len ťažko prekrývanú údajným zmyslom pre humor. Moralizujúci hlas zakladajúceho manifestu, ktorý mladých ľudí kára za to, že spohodlneli a podliehajú závislostiam a psychickým ochoreniam (či dokonca priberajú na váhe!), konštruuje potenciálneho straníka ako kajúcny subjekt. Do politického spoločenstva prichádza preto, aby tu našiel „vzájomné prepojenie a tvrdú prácu na sebe samom“.
Politickí komentátori sa pri Generaci Motor pozastavujú práve nad tým, že podľa zakladajúceho manifestu sa stretávame s prvým politickým subjektom kladúcim dôraz na sebarozvoj straníkov. Je to naozaj fascinujúci, no nie nečakaný obrat. Ak sú mladí muži niekoľko rokov aktívne oslovovaní manosférou na sociálnych médiách k tomu, aby sa „pochlapili“, niet sa čo diviť, že takto utváranú individuálnu subjektivitu niekto mobilizuje práve prostredníctvom odvolávania sa na isté podoby mužskosti a sexuality. Novátorský je však privatizmus zasadený do srdca politiky, ktorej cieľom je vytvárať komunitu ľudí „s vnútorným odhodlaním postarať sa o vlastné zdravie, úspešný a naplnený život“. Dalo by sa povedať, že kým feministické hnutie a ďalšie hnutia zdola z osobného utvárali politické, tu je proces opačný: politické sa zmršťuje do osobného. Základom politiky je ašpiračná práca na sebe.
Skutočným „prijímateľom výhod“ plynúcich z aktivít Generace Motor – pokiaľ budú úspešné – je však fosílny kapitalizmus. Pre mladých politikov nie je abstraktnou entitou, ale silou s konkrétnymi tvárami a pravdepodobne aj plnými peňaženkami. Stavili na ňu a očakávajú návratnosť svojej investície. Ak nevyjde, tak vždy budú môcť povedať, že osobne „profitovali“ z toho, že sa stali silnejšími a odolnejšími mužmi. Tento projekt jednoducho nikdy nemôže celkom prehrať.
Latour a Schultz v Memorande vyzývajú k sformovaniu novej ekologickej triedy, ktorá povedie triedny boj za svet, v ktorom žijeme, a najmä za svet, „z ktorého žijeme“. Zdá sa však, že skôr než nová ekologická trieda sa utvára jej politický protivník. Ako píše The Zetkin Collective v časopise Salvage: „Auto sa pre krajnú pravicu stalo ‚prostriedkom‘, pomocou ktorého apolitické investície do statu quo nasmerováva do reakčných podôb protiekologickej politiky. Za týchto okolností sa auto stáva symbolom individuálnej slobody, nukleárnej rodiny a národa oplývajúceho ‚energetickou bezpečnosťou‘. Uchopené optikou populizmu, auto sa stáva ‚ľudom‘.“
Máločo je dnes také mystifikujúce ako tvrdiť, že záujmy môjho auta sú mojimi politickými záujmami. Generace Motor nám toto tvrdenie podsúva. Veľmi by som si želala, aby sa jej motor zadrhol.
Autorka vyučuje feministickou teorii na FHS UK.