Asva (názov v jazyku sanskrt označuje ťažného koňa) má korene v scéne dnes dominujúcej tomu druhu metalu, ktorý má dvere otvorené i v médiách, „ťažký kov“ v tom lepšom prípade ignorujúcich. Jej zakladajúci členovia George Stuart Dahlquist (basgitara) a Brad (bicie) spolu pôsobili už v zásadných Burning Witch, ktorým sa podarilo spojiť odkaz punku, hardcore a amerického stoner metalu do celku tak silného, že dokázal opätovne zapáliť plameň ohňa, založeného v roku 1991 skupinou Earth, vtedy ešte považovanou za akýchsi ľavobočkov seattleského grungeového hnutia.

Geologické procesy

„Sunn O))) sa sústredili na to, ako dostať maximálnu zvukovú intenzitu z každej noty. Žmýkali ju doslova do sucha – až potom bol čas presunúť sa na tú ďalšiu,“ spomína Dahlquist na hudbu, ktorú pomáhal definovať na albu ØØ Void, dlhohrajúcom debute najznámejšieho reprezentanta žánru, často označovaného ako drone doom metal a známeho takmer totálnou absenciou melódie či klasických gitarových riffov. Tie v ňom síce nachádzame, ale rozbité na fragmenty, prevaľujúce sa v ultrapomalom tempe geologických procesov. Rovnaký základ je badateľný u Asvy. „Moja hudba má korene v tom, čo sa deje v mojom mikrosvete. Dnes je môj výhľad oveľa svetlejší. Asva je toho odrazom,“ výstižne popisuje rozdiel Dahlquist. Dvojica hudobne i designovo podobných albumov, ktoré Asva natočila od svojho vzniku v roku 2003, sa tejto definície pridŕža.

V dobe vydania debutu Futurists Against The Ocean – názov je poctou ruskému futuristickému hnutiu začiatku 20. storočia – pritom nebolo ťažké naraziť na zmienky o Asve ako o „kapele gitaristu Faith No More“. Trey Spruance (okrem iného zakladajúci člen eklektických Mr. Bungle) sa síce v radoch Faith No More mihol len počas nahrávania alba King For A Day… Fool For A Lifetime, no jeho stopa v undergrounde je výraznejšia. Na jeho labeli Mimicry Records vychádza aj debut Asva a jeho netypická hra na gitaru bola jedným z poznávacích znakov skupiny v etape, zavŕšenej vydaním dosky What You Don’t Know Is Frontier.

Pre živý zážitok

Tento album – rovnako ako jeho predchodca rozdelený na štyri stopy, tri inštrumentálne a jednu doslova prežiarenú ženským spevom – skupine priniesol takmer jednohlasný
kritický úspech, no zároveň znamenal koniec jednej kapitoly. Intímna nahrávka, venovaná tragicky zosnulému bratovi G. Stuarta Dalhquista Michaelovi, je opatrne vybudovanou stavbou s jasným vrcholom. Keď sa v piesni A Game In Hell, Hard Work In Heaven ozve spev Holly Johnston v exotickej jávštine, je ľahké zabudnúť, že počúvate metalovú nahrávku. Asva sa ani v jednom momente nesnaží poslucháča ohromiť a rozdrtiť: i úvodné dve skladby sú vzdušné a miesto dusivého pocitu prinášajú až akýsi chrámový pocit, ku ktorému okrem nezkreslenej, „earthovskej“ gitary, prebleskujúcej z rozväzbeného pozadia, prispieva hojne využívaný zvuk organu.

„Naša hudba sa môže zdať jednoduchá a repetitívna – no každé opakovanie motívu je iné. Snažíme sa vytvárať napätie tam, kam by sa inak vkradla nuda. Roky som hral funk a gospel – aj v tej hudbe sa veľa deje, ak si odmyslíte spev. Asva nie je iná: je to pomalá a opatrne odmeriavaná variácia na to, čo mnoho skupín skúšalo v minulosti,“ vysvetľuje Dalhquist. Nová zostava, ktorú zostavil z hráčov so skúsenosťami o. i. v predchodcovi Pearl Jam – skupine Mother Love Bone –, má ambície posunúť jeho snahu ešte ďalej. Prvýkrát ako „skupina na plný úväzok“ vychádza Asva na turné, na ktorom plánuje doladiť materiál na očakávaný album: „Nikdy som nemal pocit, že Asva bola ozajstnou živou kapelou; nikdy sa nám nedarilo materál zo štúdioviek preniesť na pódium. Nové veci však skladáme mysliac v prvom rade na koncerty. Takto to mám rád. A práve takto to musím spraviť.“

Autor je přispěvatel www.metalopolis.net.