Sledovali sme, ako sadia stromy

v parku pod naším oknom.

Pondelok ráno. Na konci kalendára.

Malý bager vyhĺbil tri diery.

Hľadeli sme do tej otvorenej zeme,

zvedaví, či uvidíme minulosť.

A naozaj – bola tam.

Úlomky tehiel.

Rozmrvený betón.

Hrdzavá armatúra.

Obkladačky.

Všetko, čo sem naviezli a zakryli

tenkou vrstvou zeminy.

Toto mesto nerástlo.

Toto mesto budovali.

O dva dni prihrmel nákladiak.

Na jeho korbe sa chúlili

tri tenké stromčeky

so zviazanými nohami.

Mali zakryté oči a ruky za chrbtom.

Obstali ich štyria muži.

Zhodili ich na zem.

Do zeme zapichli rýle.

Potom dlho fajčili

a postávali nad nehybnými telami.

Občas kopanec. Občas smiech.

Počul som ich kliať:

na zimu, na mesto, na štát.

Bola už skoro tma,

keď vložili korene do otvorených hrobov

a prihrnuli ich hlinou.

Dva letné duby a jeden platan.

Na druhý deň sme zo zeme pozbierali špaky.

V noci prišiel prvý mráz,

hmyz utíchol.

Mala v tom byť nádej,

ale ja som stále myslel

na slovo poprava.

Báseň vybral Petr Borkovec