I.

Posielam bozky cez emoji,

čakám deliverované bozky naspäť

s dvoma modrými fajočkami

ako dôkazom existencie.

Táto báseň

nie je clickbait,

iba spoveď s ring lightom

a slabou batériou vo svedomí.

Odpustite mi, followeri,

mám umastené ústa

od jazyka

ako český básnik

po päťdesiatke.

Áno,

zakúsil som telá

influencerov pred svadbou

a tiež ich managerov,

hrali sme hru I wanna be your dog,

a keď ma hejtovali,

nenastavil som druhé líce,

ale kameru.

Prosím ťa, pane YouTube,

nezabudni monetizovať

túto moju slabosť,

lebo je úprimná ako všetko,

čo je dobre nasvietené.

A potom sa obraz rozmazal,

ako keby algoritmus dostal úzkosť.

Trendoval som sám seba,

#nofilter,

#nobody,

a keď som stál na streche obchodného domu

a urobil som krok,

nevedel som,

či letím,

alebo padám.

Svetlá blikajú ako svedomie –

v tom čase sa už všetko

vysielalo naživo.

II.

Ústav sústavnej absurdity.

This is America, bitch –

sitcom bez pointy

s bielym smiechom zubatej

škrtajúcej dlhy

cez pôžičky na sny,

ktoré si nikto nepamätá.

Krúti sa pred kamerou,

ktorá už nenatáča –

iba loopuje svoju hanbu:

re­-run,

re­-run,

re­-run.

Twerkuj, baby, twerkuj!