Na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia začala časť filozofie rozvíjať myšlienku rozšírenia sociálnych rámcov tak, aby zahŕňali aj viac­-než­-ľudský svet. Známy je príklad Parlamentu vecí Bruna Latoura, ktorým konceptualizoval otázky, ako umožniť zvieratám, rastlinám, objektom aj iným aktérom participovať na rozhodovaní. V rovnakom období publikoval Ludvík Vaculík text Jiné ústavy. „Ale všimněme si,“ píše Vaculík, „že náš osud je dnes víc než vládou a úřadem určován postavou, jež dosud nebyla do ústavy zapsána: tou je příroda, Země – či jak to nejlíp nazvat – bytí?“

Napriek týmto špekulatívnym výzvam sa v Európe veľa nezmenilo. Namiesto medzidruhovej solidarity silnie arogantný antropocentrizmus, ktorému dominujú ekonomické záujmy a konkurenčné vzťahy pred záujmami planetárnymi. Stačí si spomenúť na nevôľu formujúcej sa českej koalície akceptovať európsky Green Deal a jej odpor k zeleným politikám vôbec. Napriek tomu myslenie namierené proti kapitálocénu – ako kapitalistický antropocentrizmus prvýkrát pomenovala Donna Haraway – pretrváva na pozadí všetkých kríz. Potreba reprezentácie viac­-než­-ľudského sveta silnie aj v súčasnom divadle a performance art.

Od rituálu k javisku

Európske divadlo žilo s viac­-než­-ľudským svetom od svojich počiatkov. Hoci to nemožno presne doložiť, divadlo pravdepodobne vyrástlo z animistických rituálov. V antickom divadle, na ktoré sa Európa hrdo odvoláva, vystupovali popri ľudských hrdinoch aj božstvá, bájne zvieratá a iné bytosti, ktoré ovplyvňovali ich osudy. Aby sa mohli ukázať zázraky – napríklad v Senecovej Faidre z mora vychádzajúci býk –, museli autori vyvíjať nové javiskové technológie. Divadlo je tak za svoj rozvoj doslova dlžné niekdajšiemu spojeniu s nadprirodzenými bytosťami.

Tento prapôvodný vzťah západného človeka a viac­-než­-ľudského sveta sa však v priebehu dejín oslaboval. Ako v zhode s Latourom po­­ukazuje teatrologička Una Chaudhuri, neskorá modernita a osvietenecký antropocentrizmus zapríčinili, že aj v divadle globálneho Severu sa viac­-než­-ľudský svet postupne stal iba efektnou kulisou. To sa mení s pochopením vplyvu „modernej“ spoločnosti na devastáciu planéty a rozvojom postantropocentrických filozofií, ktoré reprezentuje napríklad nový materializmus, filozofia OOO (objektovo orientovaná ontológia), alebo všeobecnejšie posthumanizmus. Viac­-než­-ľudský svet sa tak dostáva aj do úlohy hlavnej postavy.

Ikonickým príkladom je projekt Balthazar od Davida Weber­-Krebsa z roku 2011, inšpirovaný filmom Roberta Bressona A čo ďalej, Balta­zár. Umelec prepustil javisko somárovi a spravil z neho hlavnú postavu. V jednom z viacerých výstupov projektu sa napríklad Balthazar stal hlavným tanečníkom a autorom choreografie. Zviera sa voľne pohybovalo po priestore obklopené ľudskými performermi, ktorí na jeho improvizáciu reagovali koordinovaným pohybom v snahe viesť s ním komunikáciu založenú na telesnej rovnocennosti. Podobný prístup zvolil režisér Stefan Kaegi zo známeho zoskupenia Rimini Protokoll. V projekte Temple du Présent z roku 2021 sa zameral na subjektivitu chobotnice. Pred divákmi sa odohrávala premyslená interakcia morského tvora s performerkou. Kaegiho snahou bolo vymaniť chobotnicu z kultúrneho rámca a nazerať na ňu nie ako na monštrum z hlbín, obľúbený pokrm, experimentálny objekt či symbol multitaskingu, ale ako na vysokointeligentného a citlivého tvora.

Podobných príkladov, keď sa viac­-než­-ľudské bytosti stali skutočnými protagonistami a ovládli priestor určený pre ľudského performera, by sa dalo spomenúť viacero. Často pôsobia ako romantizujúci hold. Uprostred šiesteho masového vymierania je takýto prístup určite namieste, zároveň však otvára tému apropriácie zvieraťa pre potreby kultúrneho rituálu divadla. Ľudovo povedané: Cíti sa somár na javisku lepšie ako na lúke či pri ťahaní voza? Čo sa stane s chobotnicou potom, čo spadne opona a zhasnú reflektory?

Za hranice apropriácie

Oproti etike založenej na binárnej logike subjekt – objekt a vykorisťovaní viac­-než­-ľudských entít stojí fókus na vzťahy a iné poznanie. Pôvodné vedomosti vytlačili všade po svete expanzívne dominantné náboženstvá, osvietenecký pozitivizmus a kolonializmus, no esencia ich existencie pretrváva v ľudských aj viac­-než­-ľudských dedičoch tradície.

V multimediálnej imerznej inscenácii Ocean Cage z roku 2024 od indonézsko­-berlínskej dvojice Tianzhuo Chen a Siko Setyanto sa napríklad do popredia dostáva prastarý symbiotický vzťah medzi človekom a veľrybou. Podľa kultúry indonézskej pobrežnej dediny Lamalera je zjavenie veľryby na mori znamením od boha. Vyššia inštancia vraví – more sa otvára a môže sa začať lov. Snaha uloviť veľrybu má v tejto kultúre rituálny charakter. Nejde len o snahu získať obživu, ale aj konfrontovať sa s kozmologickým cyklom. Lovci na jednoduchých lodiach pri strete s veľrybou často umierajú, ale muž, ktorý v takomto boji zahynie, získava veľkú slávu. Lovec sa do veľryby reinkarnuje, doslova sa stane veľrybou.

Tanečník Siko Setyanto je v Ocean Cage mystickým sprievodcom. Počas večera diváctvo prevádza rituálom, v ktorom sa viackrát transformuje z ducha predkov na božstvo aj rybára, chaoticky a nekontrolovateľne sa pohybuje po priestore. Obecenstvo ponorené do intenzívnych melódií na pomedzí tradičných motívov a ambientu je v neustálom pohybe spolu s ním, aby ho sledovalo, ako sa sústredene chystá na lov, ako sa zmieta v extatickom pohybe, ktorý je zmesou rituálnych, bojových a folklórnych prvkov. Metaforická konfrontácia s veľrybou postupne prerastie do skutočného boja (v podobe rozmernej repliky tohto tvora, ktorý sa v závere nafúkne).

Tvorcom však v žiadnom prípade nejde o estetizovanú rekonštrukciu rituálu, ale o kritické vymedzenie sa voči masovému rybolovu a objektivizácii viac­-než­-ľudských bytostí. Veľryby ako nositeľky duší zosnulých sú v Lamarele posvätné zvieratá s vlastnou spirituálnou subjektivitou. Sú partnerkami, rovnocennými súperkami aj zdrojom potravy, symbolicky aj symbioticky prepojené s komunitou.

Vízia, odolnosť, kolaborácia

Vnímanie neoddeliteľnosti ľudského a viac­-než­-ľudského sveta a snaha sprostredkovať medzidruhové príbehy, po akých volajú filozofky Donna Haraway a Anna L. Tsing, sú citeľné aj v práci tvorcovstva z Česka. Vojtěch Bárta so svojím Chemickým divadlom sa dlhodobo zameriava na témy, ktoré sa kriticky vzťahujú na antropocén a presahujú ku konkrétnym entitám (ako v inscenácii Na houby). Zažiť rôzne vzťahovosti s viac­-než­-ľudským svetom priamo v teréne umožňujú aj práce Divadla Setkání. Performatívne prechádzky v plenéri, ktoré vytvárajú, kriticky nahliadajú na kultúrou deformovaný vzťah človeka a zvieraťa. Výraznou črtou zoskupenia je aj otvorenosť ku kolaborácii. Spolupracujú s angažovaným odborníctvom a rôznymi ľudskými aj viac­-než­-ľudskými aktérmi.

Hoci sa ich posledný projekt krtek kámen kyanid odohráva v interiéri, spolupracovalo na ňom výskumníctvo z tímu ResisTerra skúmajúce viac­-než­-ľudskú odolnosť a jedným z performerov bol práve Vojtěch Bárta z Chemického divadla. Dielo je venované imaginácii medzidruhovo solidárnejšieho sveta. Bez vízií, odolnosti a kolaborácie sa čeliac neoliberálnemu kapitalizmu (ktorý si dnes navyše podáva ruku s extrémnou pravicou a autoritárstvom) pravdepodobne nezaobídeme.

Jeden z príkladov, ako vykonať ďalší krok, teda ako prejsť od imaginácie a fikcie k samotnej realizácii v spoločnosti, ponúka napríklad performatívny projekt nemeckého zoskupenia Club Real nazvaný Organismendemokratie (Demokracia organizmov). Georg Reinhardt a Marianna Sonneck spravujú v Berlíne na kúsku verejnej zelene vedľa bytovky vlastnú verziu Parlamentu vecí, ktorá má podobu malej demokracie organizmov. Ľudské bytosti v nej hravou formou zastupujú záujmy tých viac­-než­-ľudských a na základe toho robia dohodnuté zásahy a úpravy. Ak by raz takýto model prerástol do sveta verejnej politiky, bolo by to z dnešného pohľadu nečakané naplnenie utopického scenára, hoci aj antropocentrickej, ale skutočnej medzidruhovej solidarity.

Autor je dramaturg a teoretik, pedagog Katedry divadelních studií FF MUNI.