Pred parlamentnými voľbami v roku 2023 vydal antropológ Juraj Buzalka zbierku esejí Postsedliaci, ktorá sa ihneď stala bestsellerom. Niet divu. Postsedliaci prišli práve v príhodný moment, keď slovenskou „čítajúcou triedou“ (slovami Wendy Griswold) lomcoval pocit epistemickej neistoty. Prečo je slovenská spoločnosť rozdelená v otázkach očkovania a podpory Ukrajiny? Prečo sa z politického záhrobia vracia Robert Fico a jeho Smer? Buzalka ponúkol istý typ odpovede. Zdrojom slovenských problémov je v jeho optike modernizácia „sui generis“ a vidiecky charakter slovenskej spoločnosti, v ktorej prežívajú morálne hierarchie, estetické preferencie a politické štýly vidieckych spoločenstiev. Základný rámec tohto argumentu nie je nový – naopak, diskusia o téme „hybridnej modernity“ a „vidieckosti“, podľa ktorej Slovensko kultúrne a mentálne nedosiahlo západoeurópsky štandard, funguje ako chytľavý refrén slovenského intelektuál­neho karaoke, ktoré v ostatných dekádach reprodukovali takí ideologicky odlišní autori ako Peter Zajac či Sergej Chelemendik.

Je to lákavá optika, najmä preto, že vysvetlí veľa (nezriedka vlastne všetko), pritom úsporne a intuitívne presvedčivo. Vidiecke dedičstvo, prepojené s akcentom na folklórnu symboliku a obraznosť slovenskej prírody, je skutočne dôležitým komponentom „slovenskosti“. Stačí sa pozrieť na politické rituály, pri ktorých sa na Slovensku stále politická reprezentácia z centra víta v kroji s chlebom a soľou. Na Slovensku sa často ani otvorenie diaľnice či posilňovne nezaobíde bez družiny v ľudovom odeve. Mnohým sa tak zdá evidentné, že tu predsa vidíme spoločnosť, ktorá sa ešte celkom nedostala do „autentickej“ modernity. Čo ak je to však celé trocha inak – čo ak ľudovosť, vidieckosť a folklórnosť nie sú príčinou problémov, ale kostýmom, ktorý zakrýva skutočný charakter slovenských problémov?

Z ducha kontrahegemónie

Pretrvávanie folklórnej symboliky v slovenskej politike a spoločnosti je dôsledkom komplexného vývojového oblúka, ktorý idea „slovenskosti“ prekonala v priebehu ostatných dvoch storočí. Kľúčovú úlohu pritom zohral vývoj romantického nacionalizmu od začiatku 19. storočia a predovšetkým to, ako bol vývoj slovenského národného hnutia zakliesnený v dynamike približovania a vymedzovania sa voči susedným etno­-národným projektom, maďarskému a českému, ktoré priestor horného Uhorska a jeho slovansky hovoriacu populáciu považovali za súčasť svojho „politického tela“.

V prvej fáze sa slovenská identita utvárala v konflikte s maďarským národným vývojom, ktorý – ako ukazuje napríklad Alexander Maxwell – pomerne rýchlo opustil model etnicky pluralitného Uhorska, sformovaný koncom 18. storočia, a prijal ideu „magyar politikai nemzet“(maďarského politického národa), teda víziu jazykovo homogénnej, maďarsky hovoriacej krajiny. Maďarský nacionalizmus ponúkol aj napriek neúspechu revolúcie v rokoch 1848 – 1849 silnú a vitálnu syntézu, ktorá kombinovala romantický akcent na tradície s liberálnou modernizačno­-demokratizačnou ambíciou. Podľa Oszkára Jásziho boli liberálni nacionalisti ako Lajos Kossuth „absolútne presvedčení, že politika maďarizácie bola aj politikou demokratizácie a že maďarská vec bola vecou Slobody a Rozumu“. V dynamickom konflikte so silnejším maďarským hnutím, ktoré vďaka lepšiemu politickému a ekonomickému zázemiu monopolizovalo liberálno­-modernizačný pól ideologického priestoru, profilovalo slovenské prostredie slovenskú identitu v intenciách folklóru, ľudovosti a zbožného konzervativizmu.

Československý politický projekt predstavoval pre slovenský priestor emancipačný moment, aj v rámci neho – a aj vďaka nemu – si však idea slovenskej identity zachovala tento folklórno­-tradicionalistický obsah. Čechoslovakistický rámec v sebe, napriek politickému a inštitucionálnemu rozvoju Slovenska, zachovával aspekty českej kultúrnej hegemónie, ktorá paradoxne kombinovala presvedčenie o identickosti českej a slovenskej spoločnosti (ako písal Jan Patočka ešte v šesťdesiatych rokoch, pre Čechov hovorili Slováci len českým dialektom) a fundamentálnom kontraste medzi modernitou, ktorú v československom diskurze reprezentovala česká časť republiky, a tradičným zvyškom krajiny. Podľa Marty Filipovej, „na budúcnosť orientovanej, pokrokovej a demokratickej krajiny“, v ktorej „česká časť bola spájaná s výdobytkami modernity… kým Slovensko a Podkarpatská Rus boli omnoho častejšie vykresľované ako predindustriálne a predmoderné“. Aj napriek industrializácii v socialistickom období a rýchlej konvergencii vzdelanostnej stratifikácie (už v roku 1950 bola prakticky identická) táto optika pretrvávala – kým československý projekt bol moderný, myšlienka „slovenskosti“ (podobne ako identita iných menšín, napríklad moravská) zostávala symbolicky vyplnená folklórom, tradíciou a prírodou.

S národom – ale ktorým?

Súčasťou hľadania tohto procesu bolo aj štiepenie slovenskej elity, ako podotýka Gil Eyal, na „lojalistov a autonomistov“. Vitalita maďarského a československého projektu – a v prípade maďarského neskôr aj tvrdá maďarizačná politika – celkom prirodzene vťahovala veľkú časť vzdelanejších vrstiev aj pokrokových intelektuálok a intelektuálov. Ako píše Ľubomír Lipták, „úspechy maďarskej vedy, kultúry, lesk Budapešti, búrlivo rastúcej v miliónovú metropolu, sebavedomé predstavy o misii a veľkosti dvadsaťmiliónového Uhorska“ boli pre „vzdelanejších Slovákov, Srbov, Nemcov, Rumunov“ oveľa príťažlivejšie ako kontrahegemonické projekty formulujúce národnú nezávislosť. Modernizačný či liberálnejší prúd spoločnosti tak nezriedka realizoval svoje ambície v rámci iného ako slovenského projektu. Stával sa preto objektom kritiky a odmietania z pohľadu ortodoxných nacionalistov a autonomistov – ako „maďaróni“ či neskôr „pražskí Slováci“. Pre túto spoločenskú vrstvu zasa slovenský projekt, ktorý bez ekonomických a politických zdrojov nevedel presvedčivo formulovať vlastnú modernizačnú myšlienku, zostal synonymom zaostalosti a tradicionalizmu.

V čase vzniku samostatného Slovenska a v kontexte dobového konfliktu už priestor pre utváranie novej národnej identity na liberálnejšej strane politického kompasu nebol. Okrem iného aj preto, že práve tento spoločenský priestor bol (s väčšími alebo menšími výhradami) spätý s československým projektom a na formulovaní samostatného projektu, ktorý vnímal ako dôsledok historicky retrográdnej ambície slovenských nacionalistov, nemal veľký záujem. Obsah slovenského projektu preto formuloval opäť predovšetkým konzervatívno­-nacionalistický priestor a staval pritom znova na ideovom a symbolickom základe, ktorý sa mu v priebehu ostatných dvesto rokov podarilo vymedziť ako slovenský a nie československý či uhorský, teda na ikonografii folklóru, mytológii Veľkej Moravy (ktorú národoveckí historici v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch redefinovali ako predchodcu slovenskej spoločnosti) a politickej symbolike vidieka.

Folklór ako fatamorgána?

Súčasné Slovensko má dnes tendenciu klamať telom – a nezriedka to mýli aj analytikov. Iste, slovenský verejný priestor je presýtený folklórnymi a tradičnými (či skôr kvázifolklórnymi a kvázitradičnými) motívmi, odkazmi na vidiecky život a rétorikou „tradičných hodnôt“. Táto symbolika však nutne nevypovedá o tom, čím Slovensko skutočne je. Ide skôr o dôsledok komplikovaného vývoja slovenského národného hnutia a obsahov, ktoré sa jeho ideológom v priebehu ostatných dvoch storočí podarilo v procese vymedzovania sa voči hegemonickým projektom na území Slovenska izolovať ako jednoznačne „slovenské“. Je to škrupina vonkajškovej „slovenskosti“, ktorá pre intelektuálky a intelektuálov často pôsobí ako červené súkno – vidia kroje, počujú „tradičné hodnoty“ a diagnostikujú anomálie modernity.

Možno je však namieste vidieť aj skrz túto symboliku a vnímať ju skôr ako mechanizmus symbolického prekladu než pôvodný zdroj. „Tradičné hodnoty“ dnes neoznačujú skutočnú historickú kontinuitu, ale pokus konzervatívnej pravice vnútiť atomizovanej spoločnosti neskorého kapitalizmu obraz prirodzených hierarchií a pevne daných sociálnych rolí. To, čo čítame ako rebéliu vidieka, je neraz moderná politika autoritárskeho populizmu, ktorý premieňa skúsenosť nespravodlivosti, neistoty (objektívnej i statusovej) a marginalizácie na hnev a resentiment. Prežívajúca tradičnosť slovenskej spoločnosti, ktorú často signalizuje význam folklórnej a rustikálnej ikonografie vo verejnom priestore, potom nepredstavuje vysvetlenie, ale skôr fatamorgánu – je to estetická vrstva, ktorá z moderného politického konfliktu robí boj moderného a archaického. Najmä kritická ľavica sa tu nemusela nechať nachytať.

Autor je sociolog.