Zaľúbiť sa v máji...

V Bratislave takáto prehliadka činoherného divadla chýbala. Nová dráma / New Drama tak rozširuje kultúrnu ponuku v hlavnom meste, ktorá má ešte ďaleko do špektra kultúrnych podujatí, aké môžete nájsť v iných európskych metropolách. V Bratislave je z pohľadu „kultúrychtivého“ obyvateľa ešte čo vytvárať, meniť, vylepšovať, dopĺňať, ale viaceré aktivity v rôznych umeleckých oblastiach hovoria o tom, že sa snáď za pár rokov situácia zmení k lepšiemu. Viaceré významné kultúrne inštitúcie pomaly začínajú meniť marketing a komunikáciu smerom k verejnosti a skvalitňujú obsahovú ponuku svojich akcií, týka sa to napr. Národnej galérie.

Jednou z takýchto nových kultúrnych aktivít, ktoré stavajú na zaujímavej programovej štruktúre a usilujú sa ju predať divákovi v atraktívnom marketingovom obale, je aj táto prehliadka. Ideou festivalu je prezentácia „novej drámy“. Možno by v tejto súvislosti bolo potrebné zamyslieť sa, čo to vlastne „nová dráma“ je a či tento fenomén skutočne existuje; ak áno, v akej podobe, a do akej miery je len terminologickým pozostatkom, povedz­me, z 90. rokov minulého storočia. Už len idea festivalu otvára mnohé témy na diskusiu. V ideálnom prípade ju môžu vyprovokovať a zobudiť odborné kruhy na Slovensku, aby o tejto téme konečne začali hovoriť. Je však aj pochopiteľné, prečo u nás doteraz téma „novej drámy“ ostala takmer nepovšimnutá. Má to celkom prozaický dôvod, že sa totiž na Slovensku nepíše takmer žiadna dráma, nieto ešte „nová“ (a z tej, čo sa píše, by len máločo obstálo v porovnaní so zahraničnou), takže sa nemôžeme vôbec porovnávať napríklad s takou krajinou, ako je Nemecko, kde len v 90. rokoch vznikli stovky nových divadelných hier (a vznikajú stále, hoci tu sa už musia konfrontovať s opačným extrémom – s nadbytkom).

Každopádne však idea festivalu Nová dráma / New Drama – prezentovať tvorbu súčasných slovenských a svetových dramatikov – je jasná a celkom jednoducho vymedzuje (ale v slovenských pomeroch aj obmedzuje) výber prezentovaných inscenácií.

Na festival sa možno pozerať z viacerých uhlov pohľadu. Jedným je, že je to jedinečná možnosť prezentovať na spoločnej platforme bratislavské a mimobratislavské divadlá, predstaviť tvorbu mimobratislavských diva­diel v inom diváckom prostredí. Festival je od tohto roka súťažný – môže byť teda pre divadlá do budúcnosti aj výzvou skvalitňovať svoje produkcie, hoci to ešte istý čas potrvá, keďže na umeleckú kvalitu má vplyv množstvo iných faktorov (a o tom by zasa mohli diskutovať sociológovia, umenovedci, kultúrni manažéri, odborníci na kultúrnu politiku).

No ale nezabúdajme na diváka. Preňho festival môže rozšíriť už spomínanú nie veľmi pestrú kultúrnu ponuku v hlavnom meste Slovenska, a tiež sa ho pokúsiť v prvom pláne a význame spojenia „nová dráma“ získať pre divadlo. A to tým, že s ním prostredníctvom pojmu čohosi nového, teda aktuálneho, moderného komunikuje myšlienku, že divadlo nemusí byť iba akási zakonzervovaná inštitúcia, ktorej návšteva v puberte mnohých ľudí navždy od seba odpudila.

Dramaturgický výber inscenácií bol tento rok do veľkej miery obmedzený kvantitou produkcií, ktoré spadajú pod termín „nová dráma“, teda musel vychádzať z dosť úzkeho počtu inscenácií slovenských divadiel, ktoré toto kritérium formálne spĺňajú. Môžeme to však brať ako „pioniersku prácu“ a dúfať, že „nová dráma“ bude mať v slovenských divadlách časom nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne stúpajúcu tendenciu. Tu narážame na problém dramaturgie slovenských divadiel, čo je zložitý problém a téma na obrovskú diskusiu.

Program tohtoročného festivalu sa skladal z produkcií štátnych i neštátnych divadiel (teda väčšinu občianskych združení, ktoré fungujú bez stáleho hracieho priestoru) a tvorilo ho 19 produkcií. Možno je tiež otázkou, ako vlastne môžu spolu súťažiť inscenácie produkcií tak rozdielneho finančného a technického zázemia (ocitne sa na spoločnej súťažnej platforme produkcia napr. z Deutsches Schauspielhaus Hamburg a nejakej nezávislej divadelnej skupiny povedzme z Wuppertalu?, súťaží niekde Royal Court Theatre s nejakou off produkciou, aj keď by to, povedzme, bola inscenácia tak etablovaného dramatika, akým je Mark Ravenhill?). Porota na čele s českou teatro­logičkou a dramaturgičkou Vlastou Smolákovou mala ťažkú úlohu. Musela si pre tento dosť pestrý výber vytvoriť kritériá, akými inscenácie posúdi a ktoré ocení, hoci mnohé z nich boli ťažko zrovnateľné z mnohých ohľadov. Nakoniec Cenu Grand Prix za najlepšiu inscenáciu dostala produkcia bratislavského Divadla Astorka Korzo ’90 – Thomas Bernhard: Pred odchodom na odpočinok a Grand Prix za najlepšiu inscenáciu slovenskej hry kolektív autorov Divadla SkRAT Umri, skap a zdochni...!!!. Porota ocenila aj produkcie phenomenon­theatra Kúpil som si v Ikea lopatu Rodriga Garcíu a Štátneho divadla Košice Krásavica z Leenane Martina McDonagha, a Spätné zrkadlo Karola Horáka zvláštnou cenou poroty. Cenu diváka získalo Teatro Tatro za inscenáciu hry Tadeusza Slobodzianeka Prorok Ilja.

Súčasťou festivalu bolo niekoľko sprievodných podujatí. Medzi inými Trojboj – prezentácia víťazných textov súťaže Dráma (obdoba českých Cien Alfréda Radoka pre dramatikov), ktorú už po šiesty krát vyhlásil Divadelný ústav. Trojboj – scénické čítanie víťazných textov – sa doteraz konal vždy ako samostatná akcia, a je z mnohých dôvodov lepšie (napríklad aj pre to, aby sa nové slovenské hry dostali do širšieho povedomia), že sa stal súčasťou festivalového programu. V rámci festivalu sa uskutočnila aj vernisáž výstavy fotografií divadelného fotografa Ctibora Bachratého Tí, čo píšu pre divadlo, ktorú koncepčne pripravila Romana Maliti. Portréty slovenských dramatikov aj s ich osobnými vyznaniami, prečo píšu pre divadlo, sú príjemnou popularizáciou slovenskej „novej drámy“ medzi divákmi.

Druhý ročník festivalu priniesol mnohé témy na diskusiu a divákom ponúkol pestrý program. Jeho mediálnym sloganom bolo: „Nová májová láska“. Snáď to nebude flirt, ale vyvinie sa z nej dlhodobý vzťah.

Autorka je teatroložka.