Globálna dedina je univerzálna

Ste jedným z mnohých východniarov, ktorí prišli študovať a pracovať do Bratislavy. Do svojho rodiska – Šariša – sa však vraciate, a to nielen súkromne, ale aj ako filmár. Váš film Iné svety je obrazom východného Slovenska, ktoré je pre ostatných Slovákov a aj susedných Čechov krajinou s veľmi špecifickou, takmer mimoeurópskou atmosférou. Živelná, drsná, nevyspytateľná, chudobná, s ľuďmi so širokou dušou a stvrdnutou pečeňou. Aké väzby a skúsenosti pútajú vás k tomuto kraju?  

Moje skúsenosti sú rozhodne veľmi osobné a tiež pestré – vlastne ako sú pestré Iné svety. Keď sa človek do tohto ťažko skúšaného kraja ponorí, nájde rozmanitosť, svojskosť, smútok aj radosť, životné bláznovstvo aj veľkú zádumčivosť. A to všetko často prežívané „na podlahu“. V Bratislave som zákonite získal pohľad zvonka, čo mi určite pomáha vidieť veci čistejšie. Keď je človek v čomkoľvek silno ponorený iba zvnútra, prichádza o nadhľad. No „podľa-boha-pravdy“, v konečnom dôsledku aj tak najsilnejšie vyskočia osobné väzby, vtedy všetko ide bokom a pri filmovaní som sa cítil najviac ako Šarišan. 

V portréte Ela Havettu Slávnosť osamelej palmy, ktorý ste režírovali s Jurajom Johanidesom, sa vám podarilo oživiť extatickú pochabosť, nekonformnosť aj smútok, ktoré sú Havettovi a jeho tvorbe vlastné. Zvolili ste hravý inscenačný postup, vytvárali ste uvoľnené situácie, hľadali filozofické súvislosti, odstup aj účasť. Túto metódu stelesňoval v českom dokumente Karel Vachek a dostala sa k nám prostredníctvom Jana Gogolu, ako dramaturga, ktorý bol aj spolupracovníkom na Iných svetoch. Vystihujú Iné svety intenzívnejšie vás ako tvorcu?  

Vo filmoch, ktoré som robil, som sa vždy snažil nájsť správne vyladenie tvorivého prístupu a témy – teda o čom sa hovorilo. Ani v práci ani v živote nerád tlačím príliš na pílu. Keď som robil absolventský film Rómsky dom o bolestnej cigánskej skúsenosti, pripadalo mi neférové exhibovať na trápení iných. Nechcel som sa ako autor tlačiť dopredu, ale skôr pochopiť a empaticky načúvať. Ďalší film Ochrana úradu je autorsky oveľa hravejšia ako taká malá groteska, lebo to ladí s obsahom filmu. Bodyguardi zabezpečujú inauguráciu nového prezidenta, je s tým spojená obrovská mašinéria a každý moloch s predpísanými pravidlami je vo svojej podstate aj smiešny. Dokument Slávnosť osamelej palmy hovorí o veľkom frajerovi slovenského filmu Elovi Havettovi, ktorý vo svojom hranom debute urobil päť filmov v jednom. Preto sme otvorili naračné postupy aj v našom dokumente. Havetta sa nebál riskovať a vo svojej Slávnosti v botanickej záhrade vytvoril bláznivú féeriu na hrane zrozumiteľnosti. V pocte Havettovi sme sa snažili urobiť slobodný autorský film-ohňostroj, roztrieštili sme štruktúry, zabávali sa na veľmi praštených nápadoch. No a Iné svety sú made in Šariš. O tom kraji sme už hovorili. V absurdite globalizačného chaosu sa otvárajú aj tvorivé nožnice. Mixujeme metódy, nebojím sa povedať žánre, križujeme od inscenácie po tvrdú reportáž. Nad tým všetkým je však ľudské intímne zblíženie, ktoré poskytuje divákovi priestor na stotožnenie. Asi aj preto sa Iné svety stretli s takým diváckym ohlasom. 

Film Iné svety stojí na koncepcii šiestich hrdinov, predstaviteľov šiestich svetov, ktoré spolužijú v šarišskom Babylone. Šarišan folklorista, Židovka, Róm, Rusín a dvaja predstavitelia mladej generácie, jeden smerujúci k tradícii a folklóru a druhý, z dobre situovanej rodiny, skôr k nude. Stál na počiatku filmu koncept, alebo ľudia? 

Koncept, do ktorého som dosadzoval ľudí, pričom som bol náročný a dosť dlho hľadal. Takzvaná literárna príprava trvala vyše roka. Počas nakrúcania som voľbu postáv neoľutoval, dokonca naopak. Keď sme sa zblížili, v atmosfére dôvery ma neraz pustili ešte ďalej, než som si v koncepte predstavoval. A aj na základe toho sa film počas nakrúcania postupne vyvíjal. Jeden z najsilnejších momentov dokonca napísal sám život, to keď rómsky raper udal úžerníkov z osady. Dozvedel som sa to z televíznych správ. Hneď sme za ním vyrazili a nakrútili smutný koniec jeho epizódy, keď podľahol tlaku svojej komunity, stiahol žalobu na úžerníkov a ako zbitý pes sa vrátil medzi svojich. No väčšina obrazov a situácií vo filme je nakoncipovaná dopredu a doťahovaná na placi s prirodzenou reakciou postavy.  

Charizmatické osobnosti folkloristu osemdesiatnika Lazoríka a rusínskeho obroditeľa a karikaturistu Fedora Vica dávajú vášmu filmu energiu. Vstupovali nejakým spôsobom aj do tvorby či koncepcie samotného filmu? 

Pár obrazov je na tom priamo postavených. Napríklad Fedor mi raz v krčme povedal, že nenávidí reláciu Smotánka (v Česku Žito) o celebritách a radšej by videl paródiu na takéto programy s názvom Kvašne mliko (Syrovátka). Precvaklo mi, veď toto by bolo skvelé do filmu. Vytvoril som situáciu a Fedor v nej ako televízny reportér anketuje bežných ľudí na malej regionálnej slávnosti. Toto by som nazval kombináciou autorstva, aj keď potom sa stalo, že všetkých to pri nakrúcaní bavilo, len Fedora veľmi nie. A nás spoza kamery to práve preto bavilo o to viac. Nie kvôli cynizmu, bolo to tak ľudsky vtipné a vyvrcholilo to tým, že sa Fedor začal s mikrofónom v ruke ľudí pýtať, čo pijú, aby si s nimi mohol niečo dať. Doteraz sa bavím. 

Hlavnými pojmami, ktorými tématizujete váš film, sú globalizácia a diverzita. Globalizácia je tu stotožňovaná s masovou kultúrou, ktorá zrovnáva kultúrne rozdiely do uniformovaných povrchných vzorcov, šírených médiami. Na druhej strane vyhlásenia a programy Európskej únie práve teraz viac ako predtým podporujú decentralizáciu, menšiny, regionálnu diverzitu. Ide len o propagandu? Ako vidíte vy budúcnosť „iných svetov“? 

Myšlienky sú to pekné, ale originalita tradičných spoločenstiev sa už z Európy takmer vytratila. Ja nemyslím na oranie tradičným dreveným pluhom, ale na originalitu v odlišnosti, ktorá by bola žitá. Ján Lazorík kričí na Šarišskom hrade, že je ako prorok Izaiáš, a sám hovorí, že je posledný na svete, ktorý naozaj úprimne protestuje. Napríklad tradičná šarišská kultúra v budúcnosti prežije už len ako obraz či odraz vo folklóre, častokrát v komerčnom folklóre z konzervy. Treba ale povedať, že Židovstvo vďaka svojmu pocitu výlučnosti a uzavretosti určite pretrvá. Nechcem tu hovoriť banality. No aj tak iné svety nezaniknú nikdy, lebo originálny jednotlivec tu bude stále. Krása je v autentickom, slobodnom a originálnom človeku. Dnešná zrelativizovaná komplikovaná sloboda má tendenciu zahmlievať. Aj náš film s protiglobalizačným vyznením sa musí spropagovať v médiách, ak chceme, aby sa o ňom ľudia vôbec dozvedeli. Paradoxy okolo našich životov majú svoje vrstvy. 

K téme Európska únia versus región (kde inde ako na východnom Slovensku) smeruje aj film, na ktorom momentálne pracujete. Prezradíte o ňom trochu viac? 

Film vychádza z kontrastu politického diania na vrchole v Bruseli a toho, ako sa žije v jednej politickej mikrobunke EÚ, obci Osadné, ktorá má svoje miestne autority v podobe starostu a pravoslávneho popa. Dedinka má viacero turistických atrakcií. Prvou je krypta s kosťami 1600 vojakov z prvej svetovej vojny, na ktorej miestni veriaci postavili pravoslávny chrám. Unikát, ktorý navyše symbolizuje jednu z deklarácií EÚ, aby sa v tomto priestore už neopakovali vojny. Starosta teraz symbolicky otváral turistický chodník, ktorý vedie panenskou prírodou karpatského lesa a ktorého stavba bola podporená z eurofondov. Starosta aj pop sú hrdí Rusíni, o ktorých sa v Európe skoro vôbec nevie. Film bude sledovať možnosti, ako dať o sebe vedieť za hranicami svojho chotára, a to v oboch polohách, rusínskej aj turistickej. Vyberieme sa s nimi na pôdu Európskeho parlamentu do Bruselu. Sami sa stanú turistami. Takéto exkurzie do Bruselu totiž pre obyčajných ľudí teraz organizujú europoslanci. Bude to film o chodníku medzi Osadným a Bruselom. Nechcem hovoriť viac, iba to, že by to mohol a mal byť živý film o politike, ktorá vo svojej podstate skôr nudí. 

Iné svety vyvolali v Čechách veľkú odozvu u divákov aj kritikov. Dôkazom sú ceny, ktoré ste získali v Karlových Varoch, a aj veľká publicita spojená s nástupom filmu do kinodistribúcie. Čím Iné svety tak zaujali dnešného diváka a porotu? 

Už som to naznačil, film zrejme ponúka svoj priestor na stotožnenie, takmer každý si v ňom nájde postavu, ktorá ho baví, niekto sa poteší z humoru karikaturistu Fedora Vica, mnohí sa zamilujú do odzbrojujúcej ľudskosti a úprimnosti židovskej gynekologičky Kataríny Hrehorčákovej. Film je plný momentov, na ktorých sa dá zasmiať, a ľudia sa aj veľa smejú, čo sme chceli a z čoho mám radosť. Zároveň však kinosála postavy emocionálne prežíva aj v kritických situáciách a vážnejších scénach. K diváckosti filmu prispieva určite aj „aktuálnosť“, lebo to, čo žijú ľudia na Šariši, máme dennodenne na stole a v televízii aj v iných krajoch. Globálna dedina je naozaj univerzálna. 

Okrem dokumentaristiky ste vyštudovali aj žurnalistiku a na katedre FFUK, kde ste zostali pôsobiť aj ako pedagóg. Vychovávate nových mediálnych tvorcov. Váš film súčasný mediálny svet kritizuje. Máte pocit, že pedagóg a filmár može niečo zmeniť? 

Akékoľvek zobrazovanie skutočnosti je vec vkusu a názoru a o objektivitu sa aj novinár môže nanajvýš iba snažiť. Určite zo svojej pozície zaujímam voči mediálnemu svetu jednoznačné stanovisko. Študentom môžem dať len to, čím som sám, čo viem a čo si o tom myslím. Samozrejme, že ich netlačím do manipulovania reality v spravodajstve, napríklad. Dúfam, že na druhej strane im tiež svojim kúskom pomáham v tom, aby sa nepúšťali do podkotníkových vecí. 

Pri každom verejnom vystúpení nezabudnete spomenúť spolupracovníkov, kameramana Jána Meliša a strihača Fera Krähenbiela... 

Sú pre mňa veľmi podstatní. Potrebujem pracovať v tíme, konfrontovať sa, vymedzovať sa, tešiť sa spoločne z dobrého nápadu, aj sa pohádať, keď ide o vec. Jano a Fero sú kamaráti v robote aj v živote. 

Niekedy sa proces natáčania bez ohľadu na úspech výsledného filmu stane pre tvorcu životne doležitým zážitkom. Posunul vás nejakým spôsobom tento film? 

Každý autorský film, keď sa doňho tvorca od začiatku naozaj vloží, prináša priebežne aj skúsenosti. Pre mňa je to tak vo všetkých fázach výroby filmu, teda aj v literárnej príprave a v strižni, hoci samotné nakrúcanie je v tejto práci určite najživšie a aj najzábavnejšie. Iné svety sú môj prvý dlhometrážny film, na ktorom som sa vo všetkých fázach veľa trápil aj tešil. Samozrejme, veľa mi dali aj samotné postavy z filmu a niečo som im zrejme ponúkol tiež ja, lebo sa na ďalšie nakrúcanie vždy tešili. Myslím si, že tento film nás všetkých posunul, otvoril pre rozmýšľanie a nové pocity. Mám radosť, že to takto dýcha aj na mnohých divákov. 

Je niečo, čo sa vám nepodarilo dostať do filmu a chceli by ste k nemu dodať? 

Som s výsledkom naozaj spokojný tak, ako je. A mnohé nápady, ktoré som v ňom neuplatnil, sa určite vrátia v niektorom z ďalších filmov. Mám takú skúsenosť, že balast sa z hlavy väčšinou vymaže, no dobré veci sa nestrácajú a v správnej chvíli sa z mozgu znovu vyplavia.