V texte pre katalóg Spleen & Ideal (Bolf, Drahotová, Gerboc, Hošek, Šille) som proklamoval myšlienku nezáujmu o skúsenosť maľby a vyzdvihol záujem o skúsenosť estetiky existencie; toto vyhlásenie samozrejme nie je naivné: každé maliarske gesto a každé vypovedané slovo nás konštituuje ako takých a takých, s čím súvisí onen foucaultovský pojem Biomoci, prostredníctvom vystavených malieb pretlmočený do maľby, „...nie je to ale nič osobné, je to vynachádzanie... spôsobu existencie“ (Deleuze aj Foucault), je to „dokument“ istej formy osobnej skúsenosti. Takto bolo treba chápať aj úvodný text katalógu, ktorý Petr Vaňous na stránkach A2 interpretoval odlišne. Prostredníctvom onej estetiky existencie výstava uvádza špecifické estetiky krutostí, smútkov, znecitlivenia, krutej senzuality alebo „povrchných“ konzumov; každá maľba je tak manuálom „politického“ boja, je teritóriom, ktoré treba brániť, v ktorom sa z maliara stáva objekt („subjekt mimo svojho súkromia“), je politickým právom s každým obmedzením aj výhodou.
Pri koncipovaní výstavy som často myslel na to, či má maliar a jeden zo zúčastnených o nej vôbec právo písať, pretože rozdiel medzi vizuálnym a verbálnym je neprekonateľný. (Napokon – je text, ktorý „plynie“ z maľby zároveň kontextom, v ktorom sa maľba nachádza?, a je vôbec umelec v situácii, keď si musí sám pred sebou situovať svoje vlastné postavenie uprostred tejto nepreniknuteľnej siete označovaní a referencií? Musí si, podobne ako analytik, v tomto chaose neistôt situovať a pevne definovať svoj vlastný diskurz? Stane sa nepohodlným, ak si nárokuje na to, aby sa jeho maľby chápali bez zbytočného zahmlievania ich významu dákym sprostredkujúcim myslením?)
Tento text by nemal byť len polemikou s textom Petra Vaňousa v A2 č. 13/2007. Je skvelé, ak sa o výstavách píše, a množstvo hoci aj úplne protichodných názorov je samozrejme len výhodou. Nepochopil som ale niektoré navzájom si odporujúce tvrdenia v prostredí dvoch či viac viet, ktoré by prirodzene mali verifikovať jedna druhú. Prekvapila ma aj skutočnosť, že teoretik píše o výstave aj napriek tomu, že sa jej – ako som zistil – bezprostredne nezúčastnil a jediným zdrojom informácií preňho ostáva katalóg k výstave. Potom sú katalógové texty a niekoľko málo reprodukcií tým jediným barthesovským punctom, ktorý tvorí záchytný bod všetkých interpretácií, a to je – prirodzene – neskutočne málo. Snáď len potom je pochopiteľné Vaňousovo tvrdenie, že tu „proti konceptuálnemu pragmatizmu“ chápania tejto výstavy „bola postavená bulvarizácia umelca“.
Petr Vaňous má pravdu: výstava skutočne ponúka jednu z výrazných tendencií maľby súčasnosti, „ktorá smeruje k hermetickému uzavieraniu foriem“. Ak si ale niektoré maľby na výstave nárokujú na premisy, ktoré súčasne ťažia z vyzdvihovania popisu udalosti a vedomého degradovania a odmietnutia prioritného postavenia maliarskej formy a všetkých jej funkcií aj napriek tomu, že sa pohybujeme na jej území – o forme a jej hermetickom uzatváraní nemôže byť v tom prípade prioritne reč v polohe príbehu, obsahu, motívu (čo, ako dúfam, opäť predznamená nástup Age of Narration), ale len v polohe v tejto chvíli nepodstatnej „maliarskosti maľby“, ktorá je pre mňa bezduchou onaniou v prostredí hmoty, duševným l’art-pour-l’artizmom či bezzubým pojmom na konštrukciu teoretického textu. Podobných nezrovnalostí som v texte našiel viac, no opakujem, treba byť vďačný za každú debatu vracajúcu sa k problémom súčasnej maľby. Takých je totiž, najmä v tých mojich končinách, žalostne málo.
Na záver len krátku poznámku o vzťahu maliar – teoretik, ktorý, pripúšťam, môže byť v istých špecifických prípadoch veľmi plodný. Čo vôbec znamená nezdravý pojem pluralistickej situácie, ktorá je pre nás toľkokrát používanou maskou? Sebareflexiu?, hravosť proti vyčerpávajúcemu prístupu, dôslednému opisu a pod.?, iróniu? Pozitívom je jedine jej interpretatívna samostatnosť: jej relativizmus obhajujúci dištancovanie sa svojho vlastného diskurzu od skúmaného objektu, ku ktorému by tento diskurz mal byť vo viac než dôvernom vzťahu, jeho nárok na odlíšenie územia výkladu alebo vysvetlenia od popisovaného územia. Teda: dielo verzus text o diele. Je prijateľné vysvetlenie, že cieľom súčasného umenia už nemusí byť vysvetlenie subjektu, ale skúmanie jeho hraníc?, skúmanie použitelností súperiacich interpretácií? Odrazu prestalo ísť o maľbu! Každá kritika zrazu vyhlasuje svoju vlastnú samostatnosť, oslobodzuje sa spod termínov dôsledného myslenia, od preskúmania subjektu a vyčerpávajúceho zhodnotenia jeho významu. Každá kritika si privlastňuje pojmy a významy, ktoré chce prekonať a ktoré zatracuje. Kritika sa globalizuje a privádza k deštruktívnemu pojmu objektivizácie. Súčasnosť deklaruje následné interpretácie obrazu ako samostatný subjekt skúmaní, a na umelcoch sa tak priživuje celý aparát administrátorov (česť výnimkám, prirodzene). Text a jeho štruktúry začínajú byť dôležitejšie ako Obraz. Maľba sa zrazu dá vypočítať. Dá sa vyjadriť slovom ešte skôr, ako je namaľovaná. Dá sa zdokumentarizovať skôr, než visí na stene galérie. A maliar s vlastnými interpretáciami vlastného Obrazu je, zdá sa, zbytočný... Samozrejme dosť bolo slov, vyhrňme si rukávy, a poďme konečne maľovať!
Autor je malíř.