Pierre, Arcimboldo & Gilles

„[Ankroajábl!], [maňifik!], [fantastik!]“, starý chlapský pár sa rozvalil do hlbokých kožených kresiel vo [foajé] parížskej galérie Jeu de Paume po prezretí výstavy približne 120-tich obrazov umeleckej dvojice Pierre & Gilles. Bez akejkoľvek dehonestácie som ochotný odprisahať, že skôr ako estetické kvality vystavených fotografií/malieb zaujali starú chlapskú dvojicu vztýčené penisy, celebrity adorované priesvitnými svätožiarami a gélové slzy stekajúce po lícach mladých chlapcov na každej druhej fotografii (s aritmetickou presnosťou!; hoci: penis nie je v umení, najmä v dvadsiatom storočí, ničím ojedinelým: pozri napr. Jake & Dinos Chapmanovci). O dve hodiny neskôr som si dva kilometre odtiaľ poctivo odstál dvojhodinový rad na výstavu Arcimboldovej zeleniny a ovocia (dokonalá Fourierova Arkádia!); na rozdiel od unudeného [foajé] predchádzajúcej výstavy sa na tejto ale nedalo dýchať, ešte malú chvíľu a parížske nemocnice explodujú samým „[ankroajábl!], [maňifik!] a [fantastik!]“ znásobenými chrapotom po dychu lapajúceho tisícového stáda. Tieto paralelné parížske výstavy sú skutočne pop – pop preto, lebo každá špecifickým spôsobom prezentuje skryté hedonizmy určené svojej dobe, labužnícke, vizionárske, skutočné sladkosti haute-couture...

Pierre & Gilles a Arcimboldo

Rekapitulácia 1: Pierre (1950) a Gilles (1953) sa prostredníctvom vlastnej, účelne vybudovanej selfpropagandy etablovali medzi najdôležitejších reprezentantov umenia sú­časnosti. Pierre (fotograf) a Gilles (maliar) sa spolu po prvýkrát stretli a) na akejsi bližšie nešpecifikovateľnej vernisáži či b) v bare niekedy v 1976-tom, okamžite si padli do oka, prenajali si spoločný byt a stali sa doslova „jedným“, self/alone. (Pre obdivovateľa-fanatika, ktorý chce túto dvojicu sledovať a prahne po tom zaznamenávať pripraveným foťákom každý jej pohyb, uvádzame ich adresy: najprv parížska rue Blancs-Manteaux, dnes Pré-Saint-Gervais na parížskom predmestí.) Centrom ich záujmu sa stala tvár a ľudské telo dekorované množstvom najrozličnejších tretiek, doplnkov, čačiek, maličkostí, ozdôbok; ich modelmi sú [Merlyn Menson, Nena Hagen, Mirej Matijé, Ketrin Denüv, Madonna, Kajli Minok], mladí a neznámi navoskovaní chlapci..., to všetko v desiatkach zakaždým iných rámoch nainštalovaných na zakaždým iné, na pastelové farby natreté steny, dekorované desiatkami umelých pestrofarebných kvetín, striebornými zrkadlovými guľami; od pornohviezd k speváckym celebritám, tí všetci samozrejme skáču tak, ako Pierre & Gilles pískajú v rytme náboženských alebo mytologických tém... „We like to idealise, but we also talk about death an the mystery and strangeness of life. Our images contain as much violence as they do gentleness.“ (P&G)

Rekapitulácia 2: Arcimboldo sa narodil v talianskom Miláne (1526), kde sa po rokoch, celkom melodramaticky, vrátil zomrieť (1593). Maliar, kresliar, textilný „dizajnér“, pracujúci okrem iného pre Rudolfa II. Presne v intenciách renesančného polyhistorizmu sa okrem umenia zaujímal naprieklad aj o hydraulickú mechaniku a nové formy hudobných zápisov použitím farieb. (Aké stručné a výstižné: život degradovaný do dvoch riadkov!)

Pastiš – spájanie hotového

O „pop-výstavách“ sa dá písať iba prostredníctvom „pop-pojmov“ (aké sú to?); vtedy ale hrozí, že nechuť autora k takýmto „pop-...“ slovným spojeniam poznamenáva aj charakter textu. Preto sa presne v zmysle baudrillardovského pastišu aj tento článok nesie na vlne „odpozorovaného“, či „ukradnutého“, a ich viac-menej formálnych interpretačných konštrukcií (keďže vyznávam teóriu, že aj fenomény navzájom absolútne nesúvisiace sa vždy dajú odprezentovať spoločne prostredníctvom vhodne volenej interpretácie). Teda, Pierre, Gilles a niekoľko „súčasných“ teoretikov umenia: Yve-Alain Bois požaduje, „aby bylo umění ušetřeno jak přemíry teorie (protože teorie umění se podle jeho názoru stala ,neurčitou nálepkou zahrnující dobrý tucet literárních kritiků a filozofů..., kteří jako by všichni mluvili stejně‘), tak antiformalistických socio-politických tendencí“ (pcha!, homosexualita v prostredí radikálne sa formujúcich „menšín“!, Foucaultov pojem Biomoci atď.); Clement Greenberg: „Umění bude hledat princip svého přesvědčení právě tam, kde ho nachází myšlení. Kdysi to bývalo zjevené náboženství, pak hypostaze rozumu. Devatenácté století posunulo hledání na pole empirické a pozitivní reality. (...) Postupná specializace umění není ani tak důsledkem převládající dělby práce, jako spíš naší víry v bezprostřednost a naší rostoucí záliby v konkrétnosti a nepřekonatelnosti.“ (ha!, zdá sa, že sa všetky spomenuté veličiny, aj tie, ktorým niektorí teoretici predpovedali hluchotu, postupne reinkarnujú a dokonalo potláčajú hranice nastolené narcistnými teoretikmi!); a do tretice Meyer Schapiro: „Místo osobnosti brané jako celek se někdy v úvahu bere nějaká slabost nebo traumatizující zážitek, z něhož se udělá prvek, který spustil individuální podnět k tvorbě. Takový pohled těžko umožní pochopit kultury nebo historické období...“ (prirodzene, dnešok čerpá predovšetkým z intimít!). Na druhej strane teoretik Arcimboldovej doby Giorgio Vasari: „Lze s jistotou říci, že umění dospělo v napodobování přírody tak daleko, jak je jen možné; že se povzneslo tak vysoko, že se lze obávat, že může jen upadat...“ (treba to opakovať aj dnes, zdá sa), a o niečo mladší Nicolas Poussin se rovněž domnívá, že k tomu, „aby se způsob malířova podání mohl pozdvihnout na nejvyšší rovinu, musí být námět velký, scéna hrdinská, rozjímání filozofické a kompozice přirozená“ (!?). (Ak autor tohto – a hocakého iného – textu dostane svoj honorár v tomto – alebo hocakom inom – periodiku a jeho prácou bude šikovné pospájanie už existujúcich textov istých teoretikov – s priznaním ich citácie, prirodzene –, potom sa snáď objektívne, konečne!, priblíži k úplnému vyjadreniu charakteru výstav Pierra & Gillesa a Arcimbolda: je to predsa pastiš, spájanie hotového, hra s už vytvorenými symbolmi, obrazmi, asociáciami, vôňami, textami...)

Mimo text

Paríž som začínal detailne spoznávať pred pätnástimi rokmi cez anarchistické demonštrácie, od tých dlhých návštev som sa ale až teraz dostal k jeho utajenej podstate: k lacnému gýču premiešanému s vôňou dobre zaplatenej aristokracie. Ďalší postreh: od každého maliara vám časom ostane v pamäti len niekoľko malieb, od Arcimbolda sú to určite bizardné témy mladých dievčat a chlapcov obdarených rozličnými fyziologickými anomáliami. Jeden takýto chlapec na mňa napokon pri odchode z galérie zamával; účelne a programovo, vedel, že ma tým dokonalo vystraší až do konca života (koniec lacný, ale účelný).

Autor je malíř.