Turner Prize: A Retrospective

Na začiatku 80-tych rokov vystavila Tate časť toho, čo dnes tvorí základ jej zbierok súčasného umenia. V tom čase boli vládne investície pre galériu zastavené, bolo teda potrebné nájsť finančné znovuprepojenia medzi súkromným a verejným sektorom. Roku 1982 sa na pôde Tate zorganizovala skupina Patrons of New Art (s prioritou prezentácie súčasného umenia), priama iniciátorka Turnerovej ceny. Tá sa okamžite ujala aj prostredníctvom s ňou spojeného mediálneho boomu; úvodné ceremónie preberania cien sledovalo do dvoch miliónov ľudí.

Rekapitulácia

Prvým víťazom sa stal Malcolm Morley (roku 1984); s touto čisto britskou cenou sa ale objavili otázky jej relevantnosti: Morley v tom čase žil mimo Britániu už 25 rokov. V roku 1985 sprístupnil zberateľ Charles Saatchi v bývalých továrenských priestoroch vlastné zbierky, čím odštartoval revolúciu v spôsobe, akým boli dovtedy v Británii prezentované výstavy súčasného umenia. Názory na Turnerovu cenu boli ale stále rozdelené medzi zástancov a odporcov takto prudko medializovaného spektákla. Toho roku získal cenu Howard Hodgkin. Roku 1986 sa už cena etablovala ako najprestížnejšia britská cena súčasného umenia. Našiel sa sponzor na nasledujúce tri roky, čo umožnilo realizovať veľkolepejšie projekty.

Spolu s tým sa ale zvýšila hladina kritiky na systém výberu postupujúcich a ich samotnú prezentáciu. Mnohí sa domnievali, že ak má táto cena popularizovať britské umenie a umelcov zaradených na shortlist, potom sa aj ich výstavná prezentácia musí odohrávať vo väčších priestoroch kvôli širšiemu pohľadu na ich umenie a tým aj objektívnemu hodnoteniu ich práce v konfrontácií s inými. Víťazi: Gilbert & George. Rok 1987 priniesol veľa protichodných postojov: má cena propagovať súčasné britské umenie ako celok, alebo má vyzdvihovať iba niekoľko nových mien? Favoritom bol Richard Long, cenu získal sochár Richard Deacon. Hoci sa s rokom 1988 a s novým riaditeľom Nicholasom Serotom udialo veľa pozitívnych zmien v určení priority modernému a súčasnému umeniu, budúcnosť ceny bola stále neistá. Zorganizovala sa iba jediná výstava (víťaz Tony Cragg) bez zverejnenia ďalších mien, s čím súvisel aj menší mediálny záujem a menšia návštevnosť. Roku 1988 sa v londýnskych dokoch uskutočnila aj dnes už legendárna výstava Freeze, ktorá do sveta vrhla umelcov v 90-tych rokoch známych ako Young British Artists. Roku 1989 sa do užšieho výberu dostalo dokonca 7 umelcov, a hoci sa opäť pretriasala otázka autenticity čisto britského umenia, na zoznam sa dostal Talian, prvý zahraničný umelec. Víťaz Richard Long. V roku 1991 sa po predchádzajúcom roku, kedy bola súťaž zrušená, cena vrátila s prepracovanou filozofiou a výbušnou reklamou, no najmä s novým sponzorom, televíznym Kanálom 4. Počet postupujúcich umelcov sa definitívne ustálil na 4 s vekovým limitom 50 rokov. Do užšieho výberu sa dostali 3 umelci pod 30 rokov, čo okamžite nasmerovalo pozornosť scény na mladú generáciu (víťaz Anish Kapoor). Víťazom roku 1992 bol Grenville Davey. Spolu s cenou sa v Londýne odpálila ďalšia séria výstav Young British Artists, opäť na Saatchiho podnet. Výstava prezentovala 26 umelcov počas nasledujúcich 4 rokov. V roku 1993 získala hlavnú cenu Rachel Whiteread, ktorá do relácií umenia „zapojila“ nový objekt: dom pred demolíciou. Podľa kritikov cena 1994 neoplývala ničím zvláštnym: víťaz Antony Gormley predstavil inštaláciu modelov ľudských figúr v priestore. 1995 vyhral Damien Hirst s dnes už notoricky známymi objektami rozrezaných kráv. Napriek tomu, že sa týmto prácam dostalo veľa rozporuplných komentárov, redaktor Daily Telegraph Richard Dorment napísal: „Práve Hirst urobil pre britské umenie viac ako ktokoľvek iný z jeho generácie.“ V roku 1996 udelili prvýkrát cenu umelcovi pracujúcemu s videom (Douglas Gordon), čo potvrdilo narastajúcu akceptáciu tohto média a jeho autonómnych práv. V tom istom roku sa Britom podarilo realizovať výstavu, ktorá zaznamenala výnimočný úspech: Brilliant! New Art From London (Art Centre, Minneapolis), ktorá predstavila 22 mladých umelcov. Roku 1997 sa na shortliste prvýkrát objavili iba ženské mená. Pre médiá to znamenalo „politicky korektnú“ hru, reflektujúcu „vzrastajúcu silu ženského umenia“ (víťazka Gillian Wearing). Paralelná výstava: Sensation. Young British Artist zo Saatchiho zbierok v Kráľovskej akadémii. Roku 1998 vyhral Chris Ofili, prvý maliar od Hodgina (v roku 1985). Ofiliho maľby sa stali populárne u kritiky aj laikov, počet návštevníkov narástol na 120 tisíc, čo bol 50percentný nárast oproti minulému roku. Rok 1999 bol opäť výnimočný v návštevnosti: rekord 140 tisíc, priemer 2 tisíce návštevníkov denne. Najväčšiu pozornosť zaznamenala práca Tracey Emin My Bed, inštalácia odostlanej postele s použitými špinavými plachtami atď. (kultúrny tajomník Chris Smith tvrdo kritizoval porotu za zlú prezentáciu Británie v zahraničí). Cenu získal Steve McQueen (film, video).

Nove tisíciročie

Rok 2000 so sebou opäť priniesol debatu o pôvodnom určení ceny: iba 1 zo 4 nominantov bol skutočne Brit. Cenu získal Nemec Wolfgang Tillmans, prvý ocenený fotograf v histórii ceny. Spolu s definitívnym zvolením Tate Britain za galériu prezentujúcu britské umenie (od roku 1500 po súčasnosť) sa v tomto roku otvorili brány Tate Modern. Podľa kritikov cena 2001 dosiahla vrchol a stala sa obeťou vlastného úspechu: objavovali sa požiadavky ukončiť elitárstvo a lobbizmus v procese výberu a požiadavky na menšie uprednostňovanie konceptualizmov. Kritika zasiahla aj sofistikovaný jazyk umeleckého sveta, ktorý sa v kontexte umenia a teórie stal nezrozumiteľným. Cenu získal Martin Creed (Svetlá zapínajúce sa a zhasínajúce), čo kritika chápala ako poburujúci dôkaz lobbistických záujmov; výber speváčky Madonny odovzdávajúcej ocenenia bol kritizovaný ako „cynická marketingová stratégia“. Nominačné tlačivá sa roku 2002 prvýkrát objavili ako všeobecne dostupné priamo v novinách The Guardian. Ďalšie prvenstvo: obecenstvo mohlo nechať svoje odkazy priamo na tabuliach v galérii. Jeden z komentárov (minister Kim Howells) opisoval práce ako chladné mechanické konceptuálne
nezmysly, za čo sa mu dostalo dôslednej odozvy od kritikov. Víťaz Keith Tyson. Jednoznačnými favoritmi v roku 2003 boli bratia Jake a Dinos Chapmanovci so sexuálne ladenými bronzovými odliatkami zdegenerovaných bábik a sériou parafráz na Goyove tlače. Cenu získal „hrnčiar“ Grayson Perry, známy prostredníctvom svojho alter-ega, dievčatka „Claire“, do ktorého šiat sa s chuťou prezliekal („Myslím si, že umelecký svet má oveľa viac problémov s mojou existenciou hrnčiara než s mojim výberom ženských šiat.“). Tohtoročná cena sa časovo zhodovala s výročným Frieze Art Fair, ktorý pritiahol veľké medzinárodné publikum. Cene 2004 dominoval film a video s politickými témami reflektujúcimi medzinárodné ovzdušie: výstava spustila debatu o lokácii hraníc videoartu a dokumentaristiky. Jedna z vystavených prác (Langlands a Bell: Zardad´s Dog) predstavila dôležitý súdny proces v Kábule po páde Talibanu; film bol stiahnutý kvôli reálnej možnosti ovplyvnenia vtedy prebiehajúceho konkrétneho súdneho procesu. Víťaz: Jeremy Deller s inštaláciou Dejiny sveta. (Umelec: „Všetci máme politickú a sociálnu zodpovednosť. Existencia umelca z tohto procesu nevytŕha.“ Z knihy návštev: „Umenie by malo byť politicky poplatné.“ Pracovník BBC: „Jednoznačne nám to dáva veľký signál, aké umenie môže byť a čo všetko môže dokázať.“) Nádejou roku 2005 bola „tradičná“ maľba Gilliana Carnegieho. Cenu získal Simon Starling s objektom starej kôlne v reálnej veľkosti pretransformovanej na funkčnú loď, ktorou splavil Rýn a ktorú opäť zrekonštruoval do pôvodnej podoby pre galerijné „potreby“. Tohto roku sa cena priklonila k fenoménu procesuálnosti a k umelcom, ktorí sa svojimi dielami projektujú najmä mimo priestorov galérií. Roku 2006 hostila Turnerova cena spektrum artefaktov od sochy a maľby po inštaláciu a video. Jeden z postupujúcich (Phil Collins) zriadil vo výstavných priestoroch kanceláriu, v ktorej pracovala skupina ľudí hľadajúca účastníkov na ďalší Collinsov projekt. Komisia ocenila Tommu Abts, prvú ženskú maliarku v histórii ceny.

Turnerova cena sa stala skutočne prestížnym ocenením, ktoré jej víťazom okrem permanentného mediálneho záujmu zabezpečuje aj prílev nových a nových zberateľov. A o čo iné predsa v umení ide, ak nie o prachy?

Autor je malíř.