Slovensko už několik týdnů řeší otázku návrhu tiskového zákona, který připravila vláda Róberta Fica. Protestují proti němu novináři, vydavatelé, opozice a ozývají se i zahraniční instituce, například OBSE či Freedom House. Protesty poukazují na to, že pokud Ficova koalice schválí zákon v předložené podobě, bude i po drobných úpravách ohrožovat svobodu slova.
Róbert Fico od začiatku svojho vládnutia dokazuje, že EÚ preňho nie je žiadnym postrachom, a pokojne vládne s nacionalistami i Mečiarom, aj za cenu vylúčenia zo Strany európskych socialistov. Navrhovaný tlačový zákon zavádza právo na odpoveď, dokonca aj pri pravdivej informácii. Obsahuje ustanovenie, že vydavateľ je povinný uverejniť odpoveď na rovnakom mieste a v „primeranom“ rozsahu. Dokonca dáva vydavateľovi povinnosť uverejniť aj opravu, aj odpoveď. A aby to nebolo málo, vydavateľ nesmie na odpoveď reagovať, nesmie do nej zasahovať, ale nesie právnu zodpovednosť za jej obsah. Ak teda v oprave budú rasistické názory, redakcia nebude smieť zasiahnuť, ale bude sa zodpovedať pred súdom za šírenie rasistických názorov. O tom, či noviny propagujú drogy, rasizmus či podnecujú nenávisť, by podľa návrhu Ficovho ministra kultúry Mareka Maďariča rozhodoval ministerský úradník. Z návrhu zákona už vypadol paragraf 6, ktorý určoval výšku pokuty pre vydavateľa. Veľký ústupok to ale nie je, lebo SMER sa nechal počuť, že tento paragraf zapracuje do Trestného zákona.
Nikto nevie
Aká je súčasná podoba návrhu Tlačového zákona, však asi nik nevie. Po stretnutí koaličnej rady, ktorá sa návrhom zaoberala a rozhodla, že Tlačový zákon pôjde do parlamentu, každý z koaličných partnerov hovoril niečo iné. Akoby každý bol na inom stretnutí. Fico potvrdil vypustenie paragrafu 6, právo na odpoveď sa vraj obmedzí len na skutkové tvrdenia. Podľa neho nie je možné presne určiť, čo je pravdivé a čo nie, a preto nemôže byť v zákone právo len na odpoveď na nepravdivé tvrdenia. Fico hovorí, že „pravdivosť alebo nepravdivosť nemá žiadny vplyv na odpoveď“. Nemieni už čakať ani na stanovisko OBSE a zákon mieri do parlamentu. Niečo iné tvrdil predseda poslaneckého klubu SNS Rafael Rafaj. Podľa neho, právo na odpoveď sa má týkať len pravdivých tvrdení v primeranom rozsahu a na primeranom mieste, teda nie na tom istom. No a podpredseda HZDS sa potešil, že koaličná rada akceptovala ich návrhy na zmenu v práve na odpoveď a že spokojní budú novinári, vydavatelia i medzinárodné organizácie. Dokonca HZDS je vraj presvedčené, že Fico bude súhlasiť, aby právo na odpoveď platilo len v prípade nepravdivej informácie. Ako naozaj vyzerá návrh Tlačového zákona, dnes podľa vyjadrení, asi nik presne netuší.
Kamikadze opozície
A aby táto vážna situácia vyznela tragikomickejšie, o to sa snaží slabá opozícia. Vedomá si svojej slabosti a širokej podpory Róberta Fica vo verejnosti, zobrala si za „rukojemníka“ celú Európu. Predsedovia opozičných strán sa totiž dohodli, že ak Fico nezmení tlačový zákon podľa ich požiadaviek a požiadaviek medzinárodných inštitúcií, oni nebudú hlasovať za Lisabonskú zmluvu. Fico potrebuje na schválenie tejto zmluvy ústavnú väčšinu, 90 hlasov. Koalícia ich má 85 a minimálne 5 teda potrebuje od opozície. A tak Mikuláš Dzurinda, hrdý na to, že on začlenil Slovensko do európskych i euroatlantických štruktúr, teraz tvrdí, že nemá problém nechať padnúť Lisabonskú zmluvu, ak Fico schváli Tlačový zákon. Kto z nich je väčší kamikadze, ukážu už najbližšie dni.
Vydavatelia a novinári sa všemožne snažili argumentovať a uvádzali aj príklady, čo môže nový tlačový zákon spôsobiť. Ako posledný zúfalý pokus 27. marca vyšli hlavné slovenské denníky s čiernobielou titulnou stranou, na ktorej stálo len 7 dôvodov, prečo je tlačový zákon neprijateľný. Podobnú akciu urobili vydavatelia naposledy za Mečiarovej vlády, keď tato vláda vážne ohrozovala slobodu tlače na Slovensku.
Možno je na mieste otázka, čo sa na Slovensku stalo, že Fico potrebuje až taký bič proti novinárom? Je pravda, že tam dnes neexistujú „proficovské“ noviny. Rovnako je pravda aj to, že Fico bol obľúbeným terčom novinárov ešte v časoch, keď bol len v opozícii. Keď sa dostal k moci, začal uvažovať o vlastnom provládnom denníku. Dokonca jeho úvahy podporil aj prezident Ivan Gašparovič, ktorý tým už asi začal zbierať hlasy na svoje znovuzvolenie. Ficovi však pravdepodobne „kamaráti“ vysvetlili, že vlastné noviny sú veľmi drahé, a nie je isté, či tých 46 percent Slovákov, ktorí ho podporujú, si budú jeho noviny kupovať. A tak sa radšej rozhodol upliesť na tlačené médiá bič v podobe „tlačového zákona“ a tie elektronické si ho povinne „obľúbia“ vďaka tomu, že do rozhlasovej, televíznej i licenčnej rady dosadí svojich ľudí. Výbavu na takéto totalitné praktiky má asi odjakživa. Veď už ako mladý komunista si, podľa jeho vlastných slov, ani nevšimol, že prišiel november ’89, a nepovažoval ho za dôležitý. A v dospelosti bol a je Fico častým návštevníkom Kubánskej či Bieloruskej ambasády. Nakoniec ochota vládnuť s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom tiež veľa vypovedá o jeho mentálnej výbave. Mečiar miluje valcovanie a Slota má zas v obľube krátku reťaz a dlhý bič, alebo tanky, na ktorých by sa vybral do Budapešti.
Autor je nezávislý publicista.