Moje pero prahne po krvi

IDAHO, CONNECTICUT

70 hodín som plakal

Potom som vyšiel do ulíc

A strieľal som

A strieľal som

Až kým ste sa všetci

Nedostali do neba

Ale nebolelo vás to

Ani mňa to nebolelo

Nebola za vás vyronená

Jediná slza

Len kvety jabloní popadali

Do blata

Len vaše telá zviezli sa

Na asfalt

Neplakal som

Strieľal som

A v duchu odriekal

Modlitbu za vaše mŕtve duše

Duše úradníkov sekretárok

Učiteliek právnikov senátora

Automechanika farmárov poštárov

Študentiek kurvičiek hostesiek

Synov a dcér

Bratov a sestier

Otcov a matiek

Strieľal som

A smial som sa

Slzy dávno osušené

Vašou bolesťou

Bolesť dávno vykúpená

Vašou krvou

Neplakal som

V ruke sa mi chvela tridsať osmička

V hrudi srdce kúpalo sa v krvi

Telá padali

Údy lietali

Ruky sa dvíhali a klesali

Tváre sa trhali na kusy

Krásne krásne ráno to bolo

Stál som uprostred námestia

A strieľal

A strieľal

Potom som vykročil do ulíc

Utekali ste predo mnou

V úcte hľadeli

Na moje v krvi vykúpané telo

A tvár a oči

Na moje ústa

Strieľal som

Strieľal som

Na starcov a ženy

Na deti a ich matky

Na tulákov i biznismenov

Každý ma právo dostať sa do neba

Ulicou sa rozliehala streľba a krik

Kvílenie zranených

Mlčanie mŕtvych

I teba krásavica v ružovom kostýme

I teba chlapček v livreji

I teba pošlem rovno do neba

K spravodlivým a vykúpeným

Strieľal som

Strieľal som

70 minút som strieľal

Húkačky húkali

Sirény zavíjali

Strieľal ako zmyslov zbavený

Ako ten čo sa pomiatol

A ja som strieľal

Ako ten čo našiel lásku

Ako ten ktorého poveril Boh

Vykonať spravodlivosť a milosť

Na tomto svete, Idaho, Connecticut

Strieľal som

Ó bože strieľal som

Do pravého kolena

A do ľavého ramena

Do hlavy

A do oka

Rovno do úst

A do hrdla

Do pŕs

A do brucha

Všade

Všade sa našlo miesto

Pre božie guľky

Všade sa našlo miesto

Pre božiu lásku

Strieľal som

A kráčal ulicami

Vykupiteľ

Spasiteľ

Ježiš Kristus z Idaha, z Connecticutu

Syn Boží

Posol pravdy a lásky

Váš brat v zbrani a vo viere

Húkačky húkali

Sirény zavíjali

Keď som to schytal

Do pravého ramena

A do ľavého kolena

A do brucha

A do hrude

Všade

Všade sa našlo miesto

Pre božie guľky

Pre božiu lásku

Pre bolesť Krista na kríži

Krista na ulici, Idaho, Connecticut

A ja som strieľal

A strieľal som

Klesal na zem

A strieľal

A bola to láska

Láska to bola

Nik nevyronil slzu za mňa

Nik neprišiel a nepohladil ma po tvári

Kristus, Kristus Pán, Idaho, Connecticut

Ležal som v kaluži krvi

V kaluži blata ako kvet jablone

Ako syn Boží

Boží bojovník

Spasiteľ

Húkačky húkali

Ulice kvílili

Bola to bolesť

Ktorú som vám priniesol

Bratia a sestry

Ležal som v kaluži krvi

A ktosi do mňa kopol

A ktosi do mňa kopol

A ešte raz

Kopnite si do mŕtvoly

Šepkal som

A moja duša

Moja duša

Stúpala rovno hore

Rovno k nebesiam

Rovno k Bránam nebeským

Kde ma už čakali

Kde ste ma už čakali

Bratia a sestry, Idaho, Connecticut

70 sekúnd som zomieral

Potom som vykročil do ulíc

A plakal som

A plakal som

Až kým ste sa všetci

Nedostali do neba

NIET TAKEJ CESTY

Niet takej cesty, ktorou by som sa mohol

vrátiť

za tebou.

V ruke zvieram myš a klikám,

aby som osvetlil tvoju tvár:

položil ju na obrazovku, kde zamrzne

v nekonečných fotónoch svetla.

Priblížim sa k tebe, ale keď sa ťa dotknem

prúd medu prelieva sa mi medzi dlaňami.

Ešte raz hľadím za tebou, ako sa strácaš

v diaľke:

si ako kvet rozhojdaný vo vánku,

prichádzajú k tebe včely hviezd a vytrvalo

bzučia

okolo tvojej sladkej hlavy.

Tvár, to mäkké ovocie, ktoré nik neochutnal

svieti v košíku noci, kam ho opatrne

vložil môj nehasnúci pohľad.

Kľakám pred počítačom

a volám do skajpu tvoje meno:

neodpovedáš, bez mikrofónu putuješ

svetmi uprostred zázračnej hudobnej skrinky,

priezračnej gule, v ktorej

ani jeden z nás nestretne toho druhého.

Iba oblaky nám miznú nad hlavami,

vyvolávame vlastné tiene z prachu

tisícročných dní,

nekonečných databáz ohňa, galérií dievčat

pôvabných a nežných, strašných a clivých.

Navždy nahé nestarnú na našich

obrazovkách.

Smejeme sa: vietor strháva z našich tvárí

masky a kladie ich jednu vedľa druhej

do hlbokých hrobov harddiskov. Majú tu

svoje miesto

ako piesok na dne morí, ako perly

v lastúrach,

či ako prsty v bledoružových saténových

nohavičkách

opatrne roztvárajúce perleť mušle, plátky

ruže.

Strhávame sa zo sna: už tušíme – sme to my,

kto zúfalo a vytrvalo zvoní na dvere,

za ktorými

spí čas. Otvára nám ďalšia noc, plná

nepokoja, smädu

a túžby po návrate domov. Dovtedy

musí me zostarnúť,

hoci už dávno sme starší než smrť. Máme

iba dvoje rúk,

ktoré si kladieme na tvár, ako kvety na hrob

neznámeho vojaka. Prší. Vonku nás nik

nečaká,

dnu sa povaľuje len prach a púšť. Myslíme

na noci,

ktoré nám vzali mladosť: hýrili sme

uprostred

ružových záhrad, po krk v pele kvetov,

čo nás hrýzli

jantárovými ústami do brady, do brucha,

i tam dole,

kde sme nikdy nezabudli rásť ako z vody.

Mali sme plné ruky práce, v očiach celý svet:

ako stvorený na zjedenie.

Nehasnúci, krásny svet.

Ešte raz sa obrátim za tebou,

a potom znova a znova.

Tisícročia plynú v tichej databáze,

v systéme nocí a dní nedeje sa nám

nič nové. Len putujeme.

Planieme jeden vedľa druhého,

a nevidíme nič. Ani jeden druhého,

ani oheň, ani lásku. Iba seba

a svoje vlastné ruky ponorené až po lakte

do sveta, z ktorého lovíme pestrofarebné

včerajšky, dnešky a zajtrajšky.

Striedame sa jeden za druhým,

jeden v druhom, jeden cez druhého.

Niet medzi nami rozdielu:

horíme tým istým srdcom.

Pýtaš sa ma, kto som:

som Michal Habaj, človek,

to je všetko, čo viem.

A ešte: viem ti podať ruku

a nepošpiniť tvoj tieň, neumlčať tvoj hlas,

nezhasnúť tvoju lampu, ktorú tu tak

starostlivo

nesieš už tisícročia, akoby si vedela

odkiaľ a kam kráčaš.

A možno to vieš: tvoje kroky sa pristavia

pri strome

a strom spoznáva v tebe sestru. Ponúkne ti

konár

s plodom, spev vtákov, svetlo neba v korune

a ty sa mu odvďačíš svojou lahodnou krásou

a múdrosťou. Potom stretneš kameň a on vie:

si sestra. Potom stretneš rieku a ona vie:

sestra. Potom stretneš lúku, srnku, nebo

nad mestom,

a tí všetci vedia: sestra.

Nikto sa ťa nebojí, preto vravím: kráčaj

svetom.

Mám ešte jednu odpoveď.

Tu už niet nijakej otázky.

Chcel by som už konečne mlčať

a ponoriť sa do toho sveta, ktorým som,

ktorý vo mne spieva, hoci to ticho,

ktoré ho tvorí čoraz jasnejšie planie

a rozširuje svoje hranice, aby splynulo

s prázdnotou všetkého, čo je len

nekonečným, mnohorakým, celistvým

jediným ja bez rozlíšenia

v každom konkrétnom bode prítomnosti,

v onom ŤUK – –

KARMAGEDON

(5:45)

Baníci čiernych tvárí, negri na ulici

Kto zaplatí vaše účty

za krv preliatu na svitaní

Kto s vašimi dcérami bude tancovať

na hroboch vašich matiek

Kto sa bude pýtať na váš názor

keď do zadku vám zavŕta čepeľ noža

guľku útechy rovno do čela

Kto si od vás vypýta cigaretu

zatiaľ čo váš chlieb bude kvasiť v prázdnych

bruchách

ešte prázdnejších monitorov?

A čo bude svietiť z účtov

preliatych vo švajčiarskych bankách ako krv

ako nevedomosť, z ktorej ste povstali

v džungli

na svitaní

a vykročili do ulíc

k zaparkovaným lamborghini

civilizačného pokroku

amerického sna

a slovenskej reality?

O čom to tu rozprávam, keď mi pero skáče

ako ohryzok neplnoletého mladíka

nad nahým telom

videným v pornomagazíne skrytom

pod posteľou

vo veku dávno odviateho detstva, ktoré je

večným dneškom?

O čom to tu rozprávam

s perom vo vašich bruchách,

negri,

židia,

cigáni,

Maďari,

Slováci,

pekelné bytosti,

futbalisti,

duchovia,

polobohovia,

narkomani,

básnici,

kokoti a piče,

vy ja?

O čom to tu rozprávam?

O čom to tu trepem, s ústami v miske

vlastného srdca,

vlastnej, do seba uzavretej mysle nádenníka

textov, textov, textov.

Sedím tu v pyžame, svitá a moje ruky

sa pýtajú:

kto som

a prečo do steny ryjem tieto slová,

prečo vyjem na mesiac dávno blednúci,

prečo škrtám svoj život

životom novým, životom slov, životom

poézie.

Lebo ma už nebaví spať.

Lebo už nemôžem spať,

lebo slová povedali: vstaň a choď

a ja som vstal a šiel,

napísal, zabil, zomrel a vstal z mŕtvych.

To je celé.

To je všetko.

To je život.

Bodka.

Hip-Hop do vašich duší,

slnko do neba,

peklo na zem,

Hollywood si vás nájde vo vašich kobkách,

vo vašich panelákových zemľankách,

vo vašich otvorených loftoch,

vo vašich snoch,

vo vašej beznádeji.

Bude tiecť krv, semeno, šampanské a ropa,

priatelia,

bude tiecť človek z tela do tela,

budú tiecť slzy – –

Dosť slov!

Teraz dvíham hlavu

a miesto jógy mám iný recept:

Nechajte ľudskú bytosť dve hodiny na slnku,

potom jej podrežte hrdlo,

takto pokračujte stotisíc rokov.

Tu sme doma, tu, na Zemi.

A vy, negri, čo máte v tých sieťovkách?

Mlieko, maslo, krv, prasaciu hlavu, ľudské

koleno.

Dobre, dobre, a čo máte vo vašich prázdnych

bruchách?

Piesok, kamene, trávu, kus neba z drogérie

na rínku, zajačí chvostík, krídla anjela.

Dobre, dobre, a čo máte vo vašich prázdnych

hlavách?

Smietku z obloka, zlomenú halúzku, bedminton na jar, čerešňu, borovičku, dva páry detských topánok, generála vo výslužbe, sex s neplnoletou, dve tony sračiek a hovná na predaj.

Dobre, dobre, a čo ukrývate vo vašich

srdciach?

Negra zbaveného dôstojnosti, všenegra vo všesvete, bieleho Slováčika bez domova, bez budúcnosti a bez minulosti, tri Svätoplukove prúty a dídžejský set neznámeho maniaka.

Dobre, dobre, som z vás unavený,

tebe guľku, tebe nôž, tebe hrdlo, tebe smrť, tebe nádej, tebe stoku, tebe jed, tebe nič.

Ďakujeme, ďakujeme, ó pane.

Nehovorte mi pane,

som Michal Habaj

a moje pero prahne po krvi.

Ľudia prichádzajú a odchádzajú,

to, čo zostáva sú slová,

slová vytesané do mojej duše.

Nakláňam sa von zo seba

a stávam sa tým, kým som, kým som ešte

nebol,

kým budem,

vždy,

kým ma nenájdete

s guľkou v čele,

s hrdlom v slučke,

s perom na papieri

škriabať zemiaky,

kdesi ďaleko,

kde som nikdy nežil,

akýsi neger,

akýsi Žid,

akýsi Slovák,

akýsi Mongol,

akýsi Hindustánec,

pekelná bytosť,

poloboh,

futbalista,

syn drotára,

potomok tých, čo odišli na Zem.

Básně jsou vybrány z chystané sbírky, nazvané Michal Habaj.