V druhém pokračování čtyřdílné reportáže o improvizační scéně ve čtyřech středoevropských městech se slovenský skladatel věnuje situaci v Praze, kde vznikla idea vytvoření sítě improvizujících hudebníků, jejímž výsledkem by měl být ansámbl pro připravovanou operu.
V Prahe nie je problém dennodenne zavadiť o subjekt, ktorý sa rozhodol niesť si svoj tridsaťpäťkilový hudobný osud na chrbte – v batohu. Spacák, karimatku, klobásu, konzervy, ponožky, tričko a slipy v ňom nehľadajte. Má tam všetko, čo by ste si nikdy nedali do turistického sedemdesiatlitrového ruksaku. Reč bude o batohu Petra Vrbu.
Čo všetko sa zmestí do ruksaku
Predstavte si meter vysoký stojan, na ktorom sú dva „holé“ reproduktory otočené dolu hlavou. Vytvárajú rachotavý pulz, každý inak. Poskakujú nezávisle, ako sa im zachce. No a pokiaľ sa vám to zdá fádne, je možné do nich nasypať hrach, fazuľu alebo špáradlá na zuby, aby sme dokázali ovplyvniť charakter pulzácie. Teda, frekvenčnej interferencie/výslednej farby rytmizácie jednotlivých membrán. Asyrytmický pohyb je možné meniť podľa chuti pomocou otočných tlačidiel na LFO a generovaním spätnej väzby na mixpulte. Doslovne. Nalejte na vibrujúce repráky sliz, nebudete prvý.
Ak ste vegetarián, preferujete sypanie strukovín na membrány. Mäsiari môžu nahádzať na poskakujúci vrch kosti z kuraťa alebo kapra. Kreativite sa medze nekladú. Membrány reproduktorov dokážu nezávisle pulzovať. Zaujímavé na nich je, že stále majú komplex obmien. Ako bolo spomenuté, proces pohybu a nezávislú pulzáciu vytvára LFO oscilátor (drevená krabička) a malý mixpult. Je to rarita, pretože v zásade inštrument funguje ako komplex na akustickej báze. Nečakajte noisový hukot, ale hru s detailmi. V strede stojana, medzi reproduktormi, je krájač na vajíčka. Po nazvučení piezom je to gong, zvon alebo temná drone-ambientná plocha (s pomocou efektov na mixpulte). Čudo, ale nakoniec všestranný orchester riadený jedným človekom.
Tradícia jarmočného hráča otáčajúceho kľuku na krabici, zároveň hrajúceho na ústnej harmonike a nohami búchajúceho po čineloch je stará stáročia. Petr by so svojou hudbou na trhovisku alebo vonku na Karlovom moste bez ochranky nedopadol dobre. Nehrá estrádu. Fascinácia inštrumentáciou sa končí po dvoch minútach prevedenia. Už len samotný, zvláštne vystavaný membránový prístroj Petr sofistikuje používaním tradičných inštrumentov. Samozrejme netradične. Aby toho bolo tak akurát, hrá na klarinet, trúbku a druhú trúbku – zvláštne upravenú. Nie je to už trúbka. Hore ozvučnicou visí na špeciálnom podstavci. Vytiahol z nej nátrubok, na trubicu nastrčil čiernu hadicu a druhý koniec hadice opatril klarinetovou hubicou. Výsledný zvuk je blízky barytón saxofónu. Skvelý efekt. To by aj stačilo? Nie.
Chránený umelecký subjekt
V zálohe má druhý kolt. Nebezpečný, rýchly. Komplet s ním vyzabíja živé okolie. Strieborná trúbka. Nič ojedinelé, všetci ju dobre poznáme. Petr hrá ako o život. Vždy sa zabávam, keď mu dám v ansámbli znamenie na sólo. Niekedy vymení nátrubok za klarinetovú hubicu a zrazu má multifóny (vrchné alikvotné tóny) každého charakteru a intenzity. Ja neviem, čo ten človek robí, ale evidentne sa vo voľnom čase nevenuje lešteniu, vysávaniu, kefovaniu, umývaniu a drhnutiu auta… Je to typ človeka, ktorý o sebe tvrdí, že nepozná rozdiel medzi hokejom a futbalom. Mne z toho vychádza, že sa asi dlho musel venovať tomu, kým ovládol celý tento arzenál. Alebo futbal ignoruje preto, že denne má dve skúšky a pravidelne ho môžete vidieť v rôznych kapelách…? Navrhujem zapísať ho medzi štátom chránené umelecké subjekty.
Ako asi vyzerá cestovanie na skúšky? Snaží sa vopchať do električky, urýchliť proces, stíha „na knap“. Batoh na chrbte je skutočný ruksak do hôr, na skaly, na dvojmesačné prežitie. Najprv vidíme niečo čudné. Chodiace nohy majú dva chrbty, otočené voči sebe. To je ten batoh, žiadny surreál. Petr uteká na ďalšiu skúšku z inej skúšky a potom si dá koncert. V plnom nasadení. Pritom, nepočul som ho hrať „len tak“. Nemá zažitú fušujúcu rutinu konzervatoriálneho alebo akademického hráča nudiaceho sa v orchestri alebo bigbande. No a to som nespomenul, že kompletný hudobný náklad v ruksaku je schopný rozložiť za trinásť minút štyridsaťpäť sekúnd a zložiť za deväť minút pätdesiatdva sekúnd (meranie bolo uskutočnené na koncerte súboru Musica falsa et ficta v Košiciach 25. mája 2012).
Petr ma hlavne zoznámil s množstvom hráčov iných pražských kapiel, ktorým by som mohol venovať zvláštny rozbor. Tým, že v galérii Školská 28 organizuje koncerty a hudobné workshopy s umelcami, ako sú speváčka a klarinetistka Isabelle Duthoit alebo japonský gitarista Uchihashi Kazuhisa, podporuje scénu a prispieva k jej rastu. Aj za cenu, že tí ľudia niekoľko dní spia v jeho byte a pijú mu nielen čaj a kávu. Robí im full servis a otvára svoje cenné vína, pre ktoré si chodí autom do Francúzska. Mne nič neostane. To je vtip, ale smutnejšia je príšerná podpora štátu týchto osvetovo kultúrnych aktivít, keď neostáva na zaplatenie hotela alebo na poriadnejší honorár. Mnohí by sa na to vybodli, našťastie v jeho prípade tomu nie je tak. Má železné nervy. A týmto obrnením nervov disponujú aj ďalší organizátori netradičných koncertov a veľa tunajších muzikantov.
Ďalší mimozemšťania
S Petrom som navštívil dve zaujímavé miesta: jedno z nich sa volá Café V lese, druhé je niečo ako atómový úkryt, Final klub. V Café V lese som si uvedomil, že nezaťaženosť finančnou objednávkou dokáže generovať adekvátnu slobodu prejavu. Je jasné, nedá sa hrať stále zadarmo, ale stojí to za to, kde si môžete robiť, čo len chcete, a ešte sa o vás niekto aj zaujíma. Pravdepodobne v niektorých ľuďoch narastá pocit, keď nemajú zaplatené, hrajú iba pre radosť. Mozog uvoľňuje adekvátne chemické procesy punku.
V Café V lese som zažil jeden z najlepších noisových koncertov. Lovci lebek. Chlapci boli trendy, ale úplne naopak. Prešiváky, špinavé nohavice, drsný look, zarastené brady a na koncerte ostal po nich prach šľahajúci do očí. Občas sa hodili o zem. Prečo nie, ak to prinieslo želaný efekt. My sme sa veľmi dobre bavili, ale o tomto to nebolo. Na noiseroch mám rád ich zmysel pre štrukturáciu formy. Je to paradox, keďže by mali produkovať jednu plochu. Zrejme hluk ich núti do procesových zmien na dlhých plochách. Aj tu platilo pravidlo „žiadny rozpočet, aj tak výborný koncert“. Tiež som si povedal, že by sme nemali plakať za peniazmi, ale takto sa kultúra nedá vytvárať stále.
Myslím, že Petr Ferenc a Tomáš Procházka majú svoju sériu Wakushoppu, kde inkriminovaná kapela vystúpila, dobre naštartovanú. Aj nejaká podpora im už asi prišla. A v klube Final bolo vždy o všetko dobre postarané. Iba pre zaujímavosť, v Café V lese nastal vtipný moment po našom koncerte so saxofonistom Alexandrom Platznerom. Majiteľ zavrel akciu o jedenástej večer a experimentálnu hudbu preťala hudba folková – francúzska. Tak business, nie?
Autor je hudební skladatel a saxofonista.