Poslední díl série subjektivních reportáží o improvizační scéně ve čtyřech středoevropských městech, uveřejňovaných během uplynulého čtvrtroku, se po Krakovu, Praze a Vídni zaměřuje na domácí scénu slovenského skladatele a hudebníka.
Chcete pochopiť Bratislavu roku 2012? Nasledujúcimi súvislosťami som prišiel na to, ako vzniká nová kvalita, keď sa menšinové umenie potlačí, odsťahuje, nepredĺži sa mu zmluva (predovšetkým pokiaľ ide o lukratívny priestor). A ako sa zrodilo miesto pre chýbajúcu, menšinovú „nekultúru“ – bratislavský klub FUGA.
Diera v kultúre
Napísal mi Hargi. Vôbec netuším, kto je to, odkiaľ na mňa dostal kontakt a čo chce. Chcel by sa stretnúť, dohodnúť sa na hraní. V Bratislave otvára nový klub a o muziku, čo robím, by mal záujem a ešte by chcel dramaturgické rady. Idem za ním… Čím som starší, som podozrievavejší, podráždenejší a pokladám sa za flegmatického neurotika. Taký som aj vďaka Bratislave. To je typ ľudí, ktorým sa hovorí „vbuch“, opak výbuchu. Vbuchovia majú mentálnu erupciu nasmerovanú do útrob vlastného tela a nie naopak. Ich prežívanie okolitého sveta si nemusí nikto všimnúť – asi iba najbližšie okolie. Doma sú vulgárni, ale iba doma. Predstavte si týchto ľudí ako tých, ktorých keď nasrdíte, vezmú vankúš, zakryjú si tvár a začnú do neho hulákať smršť nadávok, argumentov a nárekov na svet.
Upresnime si to. Už chápete, ako sa cíti človek, domorodec z Bratislavy, keď za nejasných okolností, nuž slovensky primerane, aj napriek protestom uzavreli ku koncu minulého roku nezávislú kultúrnu inštitúciu A4 – nultý priestor? No ako sa cíti? Už nijako, čo má robiť? Posledné, čo vbuchovi ostáva, je vyhulákať sa do vankúša. Viem, v prípade A4 išlo o cielený dlhodobý proces s mnohými komplikáciami. Viem, že už majú nový priestor a bude to snáď dobre. Chcel som iba povedať, že v Bratislave strašne slabo funguje odozva na občiansku angažovanosť, o kultúrnych aktivitách na dlhodobej úrovni ani nehovorím. Je to komplex komplikácií od zbytočných petícií a protestov proti stavbe benzínky pod balkónmi, výrubu storočných stromov kvôli stavbe garáže za 3,30 euro na hodinu, až po dvadsaťosemposchodové stavby vedľa zástavby štvorposchodových šesťdesiatročných domov a tak ďalej.
Teraz chcem napísať o úkaze, ktorý nastal od januára do jari, keď sa zdalo, že Bratislava umrela. Žiaľ, ukázalo sa, ako to dopadne, keď Slávo Krekovič, organizátor experimentálneho hudobného života v Bratislave, odíde na niekoľko mesiacov do New Yorku. No chvíľu to trvá, kým sa veci rozhýbu, a preto mám pocit, že v kultúre nášho hlavného mesta vznikla trochu diera.
Čo by mal každý zažiť
Som panelákové dieťa Bratislavy. Žiadny malomešťan a ani kultúrna tradícia Pressburgu, nič také. Nechali ma narodiť sa na Kramároch a užívať si v škôlke kravské mlieko o tretej poobede na olovrant, a to každý deň. Preto som dodnes zahlienený. Čiže som bežný Bratislavčan neznášajúci studenú chlórovú vodu kúpaliska Rosnička v Dúbravke, milujúci lanovku na Kamzík a snívajúci o vzlietnutí UFO sediacom na moste SNP. Kráčam po Továrenskej ulici, som v centre mesta. Paradoxne, stratil som sa medzi stavbárskymi plotmi, za ktorými sú nedostavané krátery, rozbúrané budovy a opustené fabriky. Rozostavané alebo nedostavané priestory, na ktorých sa stavebný ruch z mnohých príčin zastavil. Stojím pred závorou, vrátnik na mňa huláka cez zatvorené okno. Pochopil som, mám ísť služobným vchodom. Dokonca mám dať občiansky preukaz a zapísať sa. Sranda. Toto sa mi páči. Presne toto by mal každý zažiť, aby vedel, čo je to Bratislava. Ako to vyzerá, keď niekto chce ísť do alternatívneho priestoru.
Na vysvetlenie: nový klubový priestor sídli v miestach bývalej fabriky, kde sú dnes viaceré firmy. Neskôr nebude potrebná táto lustrácia a ľudia, čo si chcú dať pivo na koncerte hardcorového breakcoru, sa už nemusia evidovať do knihy návštev a odchodov.
Scéna pod povrchom
„Vieš čo? Som ochotný zaplatiť tie kapely aj z vlastného, nech prídu, o tomto je tento klub. Chcem tu rozbehnúť práve takúto hudbu. A nech je to tu pestré. Viem, som blázon, ale začínam, a práve preto som otváral tento klub, aby sa tu diali práve takéto veci. Však vidíš, nič sa tu nedeje.“ Odpadol som. Neverím mu ani slovo, ale iba na chvíľu (však viete prečo, čítali ste to vyššie). Všetko bolo ale inak. Hargi nakontaktoval celú scénu, ktorá momentálne bublá pod povrchom. Môj odhad je, že Bratislava vo svojich útrobách zoskupuje asi tridsať experimentálnych projektov.
Príkladom je hudobná komunita alebo vydavateľstvo Noize Konspiracy, ktorá dodnes zorganizovala dve festivalové akcie: oslavy noisu, experimentalu, ambientu a iných foriem zvrhlej elektroniky. Na prvej akcii v marci si zahralo trinásť zoskupení ako Morda Noise System, Ega, Noise Mortanna, Casi Cada Minuto, :.:: & Pjoni, 900piesek, RBNX, alebo Drakh, na druhej sedem, medzi nimi už aj český Napalmed, alebo Binmatu a Urbanfailure. Bezpríkladná, sama o sebe fungujúca a na minimálnych nákladoch stojaca organizácia je o Jurajovi Ďurčekovi. Najradšej mám od neho projekt Karel Boh. Na druhej strane gitarista Michal Matejka naštartoval pravidelné free impro session. Vyvrcholením bola návšteva kanadských improvizátorov a tanečníc, ktoré tancovali na free jazz. Tanečnice tancovali akože súčasný tanec. Všetkým sa páčilo, najmä v momente, ako sa začali po sebe váľať. Tieto akcie ale budú pokračovať.
Hargi je fajnšmeker, málokedy stretnem podobný hudobný vkus oscilujúci medzi akustickým folkom a sebadeštruktívnym noisom. To všetko sa stretlo v jednej osobe spolumajiteľa nového podniku, ktorý sa akurát rozbehol v čase, keď sa zdalo, že sme v kýbli. V októbri s ním môžeme skúsiť druhé pokračovanie festivalu súčasnej extrémnej hudby Live Evil, kedy s Alexandrom Platznerom postavíme osem reproduktorov do kruhu okolo sediacich ľudí, prevrstvíme šestnástimi saxofónmi, roztočíme zvukovú centrifúgu, zapneme dva stroboskopy a podmažeme to najhorším balkánskym popom… Možno prídu aj Ružoví kovboji.
Autor je hudební skladatel a saxofonista.