Pokud máte vizi, nemyslíte na limity

Před Vánocemi uspořádalo Divadlo z Pasáže společnou akci se Slovenskou poštou, hráli jste přímo v čekárnách. Bylo pro herce obtížné účinkovat v nedivadelním prostoru?

Predstavenia sa hrávali priamo na poštách uprostred plnej prevádzky. Ľudia platili šeky, vyberali peniaze či posielali listy a my sme hrali vedľa nich divadlo. Predstavenie Za záclonou zázrak letí vzniklo pred dvomi rokmi v alternatívnom priestore a je samo o sebe interaktívne. Dokonca sme ho hrali napríklad vo firemných priestoroch Hewlett­Packard v Bratislave. Herci Divadla z Pasáže majú teda skúsenosti s netradičnými miestami. Sú nesmierne citliví a schopní improvizácií či prispôsebenia sa danej novovzniknutej situácii.

Příležitostně zmiňujete inspiraci tzv. Divadlem utlačovaných Augusta Boala. Jakou strukturu má útlak v dnešní společnosti?

Osobne počas svojej divadelnej cesty som bola ovplyvnená v istej etape Boalom, s tým rozdielom, že ja žiadnej ľavicovej strane po osobných skúsenostiach nedôverujem. Naopak, mám za to, že práve ľavica u nás najviac likvidovala naše divadlo s mentálne postihnutými hercami. Neskôr sme hľadali ďalej a sami sme vytvorili festival, ktorý by reflektoval aj komunitnú tvorbu z krajín východného bloku. Divadlo z Pasáže svojou tvorbou a svojím zápasom patrilo k Divadlám utláčaných. Tvoríme z vnútorného presvedčenia, tvoríme, lebo veríme, že naše umenie pomáha otvárať spoločnosť. Dnes je našťastie Divadlo z Pasáže Mestským divadlom.

Divadlo z Pasáže tvoří různorodá skupina lidí. Rozdílnosti v dispozicích či handicapech ve vašem souboru nelze přehlédnout, natož je zastírat. Do jaké míry se tato rozdílnost stává východiskem tvůrčího procesu?

Naše predstavenia sú práve o tejto rozdielnosti, ta je esenciou, ktorá dáva ďalší rozmer našej tvorbe. Musíte byť otvorený viac ako kniha, empatickejší ako milosrdný samaritán. Naše inscenácie sú zväčša autorské a snažia sa reflektovať vnútorný svet hercov. Každé jedno predstavenie je vlastne aj osobnou výpoveďou umelcov, ktorých život je poznačený mentálnym či zdravotným postihnutím. Samotné komunitné umenie je pre mňa umením, ktoré preniká aj do tých najhlbších zákutí osudov ľudí, ktorí sú iní ako je majoritná spoločnosť. Angažuje sa v ich prospech, obhajuje ich právo na rovnakú kvalitu života a pomáha ich začleneniu do spoločnosti. Ak máte svoju víziu a snažíte sa ju naplniť, nepremýšľate o limitoch, dokonca si na ne ani nespomeniete.

Jaké je postavení diváka v tomto procesu a v představeních divadla kolektivní tvorby a autorského herectví? Existuje něco jako „jiný“, „autorský“ divák?

Existuje niečo ako vyzretý divák, ktorý vníma umenie slobodne a bez predsudkov. Keď sa pozeráte na obraz, nepýtate sa, či umelec mal všetky končatiny a bol mentálne bez hendikepu. Ak ste na koncerte a nevadí vám slepý spevák, prečo sa toľko pozastavujeme nad hercom, ktorý má mentálny hendikep? Lebo v sebe samých robíme medzi nimi rozdiely, pretože mentálne postihnutým ľuďom sme upreli právo duševnej tvorby. Divák sa skôr stáva „iný“ po odchode z divadla, stáva sa citlivejší.

Vyžaduje zkoušení s Divadlem z Pasáže opačný způsob práce, než na jaký jste byla zvyklá v loutkovém divadle?

Z bábkového divadla som odišla veľmi dávno, a práve tam sme začali s autorským divadlom, čomu som sa naďalej venovala aj počas štúdia divadelnej réžie a v praxi. Dobre natrénovaný divadelný kus, kde herci dokonale zvládnu svoje postavy, ma nedojíma tak ako divadlo, v ktorom cítim, že ide o viac – o samotného človeka, ktorý teraz a práve tu odkrýva predo mnou niečo osobné, niečo, čo prekračuje hranice chápania divadla. Taký skutočný zázrak okamihu. Bez tvorby je život pustý a nudný, priam zbytočný. Nemáte pocit, že limity určuje človek sám svojou schopnosťou, či neschopnosťou prijímať nové veci či myšlienky?

Jak ale zajistit minimum disciplíny v situaci kolektivní tvorby?

Osobne cítim, že môžem ľudí nadchýnať, motivovať, nikdy nie dirigovať. Prirodzená disciplína prichádza vtedy, keď ľudí zaujmete, presvedčíte osobným príkladom. Keď ani v tej najkrízovejšej situácii nezaznie nič falošné a vy si zachováte čistý štít. Nemusia vám všetci rozumieť, stačí, ak vám budú veriť. Počas skúšania mám rada okolo seba čo najviac ľudí, s ktorými rada diskutujem, hádam sa alebo teším z nových nápadov. Mám rada, keď sa herci predbehujú a vymýšľajú, tvoria. Naopak, som zúrivá, keď na javisku vládne apatia a formálna poslušnosť. Vôbec v živote ma najviac rozčuľuje ničota. U nás chce byť každý riaditeľom, ľudia radi rozkazujú, ja však o také niečo nestojím. Mám rada rovnocenné partnerstvo, je to tá ťažšia cesta, ale pre mňa vzácnejšia. Možno keby to bolo inak, po štrnástich rokoch neistoty tu Divadlo z Pasáže dnes nemáme. A vďaka tomu má divadlo dnes svojho riaditeľa, umeleckú šéfku a ja sa môžem doma šťastne a tíško usmievať a vymýšľať nové inscenácie.

Před třemi lety jste ale Divadlo z Pasáže opustila, jste také aktivní v komunální politice. Jaká témata vás osobně na divadle přitahují a kterým se nyní věnujete?

Založili sme a budujeme s ďalšími priateľmi Záhradu – centrum nezávislej kultúry v Banskej Bystrici, kde bude hrávať aj Divadlo z Pasáže. Do komunálnej politiky som vstúpila ako nezávislá poslankyňa, lebo som chcela poznať odpoveď na otázku, prečo sa u nás nedá vybudovať nič nezávislé a slobodné. Momentálne pracujem na Ionescových Stoličkách, kde popri profesionálnych hercoch budú hrať aj skutoční starí ľudia. Hneď po Stoličkách sa púšťame do projektu Téma Palach, alebo Hľadanie vnútornej slobody. Týmto projektom chceme objavovať a pomenovať príčiny a dôsledky rýchlej prispôsobivosti a poddania sa osudu, ktorú v sebe skrýva náš národ.

Divadlo z Pasáže už působí víc než patnáct let, nedávno dokonce reprezentovalo Banskou Bystrici a Slovensko v USA. Jaké významné změny, úspěchy a hrozby dosud toto divadlo potkaly?

Dôležité medzníky divadla prichádzali, keď sme paradoxne boli v najväčšom existenčnom ohrození. Napríklad, po štyroch rokoch sa mi zdalo, že ďalej nevládzeme, že sa musí niečo stať, nemali sme peniaze ani na novú inscenáciu. Vtedy sme sa rozhodli, že zoberieme hercov z ústavov a budeme ich aj vzdelávať. Postupne sme vybudovali aj vlastné priestory a vymysleli sme si medzinárodný festival. Natočili sme dva celovečerné filmy, zíkali cenu predsedu Európskeho parlamentu za spájanie ľudí a národov, absolvovali turné po USA, naštudovali spolu s americkými hercami hru Cudzinec. Pre mňa je ale možno väčším úspechom, keď dnes vidím nášho herca, ako si po skúške zájde do mesta na kávu, pretože chce byť chvíľu sám. Alebo ide do predajne a dá si opraviť pokazený telefón. Takýto obraz ste mohli vidieť u nás v meste: po Dolnej ulici kráčajú v dvojstupoch za ruky sa držiaci ľudia z ústavu. Oproti nim ide Marek, náš herec, predtým jeden z nich. Vysmiaty si prehodí ofinu, všetkých pozdraví a kričí na vychovávateľku v bielom odeve: Dávaj na nich pozor, Jarka! Dávaj pozor! A mizne v najbližšej predajni.