Čo nás baví na noise

Ráno po koncerte Black Pus sa jeden po druhom pomaly vinú tweety, v ktorých sa raz jedna, raz druhý sťažujú na hučanie v hlave a piskot v ušiach. Ľudia pochybujú o normálnosti svojej aj Briana Chippendalea, ktorý okrem toho, že hrá v skupine Lightning Bolt, vystupuje sólovo ako Black Pus. Pod týmto menom vystúpil začiatkom októbra v klube 007 na pražskom Strahove. Nie som žiadna noiseová harcovníčka, vymieňačka platní a kaziet, štamgastka Sedmičky ani pankáčka za zenitom. Na ten podivný koncert som sa ale vybrala. A rada by som vedela prečo.

Testovanie aj trénovanie

Na prvý Chippendaleov koncert som sa dostala vlastne náhodou. Ťahákom hudobného festivalu, na ktorom vystupoval, bol pre mňa Merzbow, ktorý napokon nevystúpil. Možno ešte viac ma tam ťahali do scény zasvätení kamaráti, na ktorých vkus som sa mohla spoľahnúť. Na rozdiel od aktuálneho pražského koncertu mal Black Pus svoj set bicích rozložený na pódiu pomerne vzdialenom od publika. Vystupoval v rovnakom priestore ako elektropopová kapela, ktorá do svojho zvuku primiešala trochu pokrivenia, zbastardenia, a tým mala prítomným pravdepodobne pripomenúť, že sa nemajú len tak blazeovane vlniť – veď to predsa nemala byť žiadna zábava. Zjav Briana Chippendalea, ktorý sa od roku 2009 veľmi nezmenil (kraťasy, pokreslené či počmárané tričko, bežecké tenisky), s vyštýlovaným boybandom kontrastoval. Najdôležitejším prvkom jeho výzoru však bola maska.

Práve onen koncert, kde bol Chippendale jasne oddelený od publika v maske stelesňujúcej ľudské zviera, sa vari najviac približoval tomu, čo niektorí teoretici radi oslavujú ako skutočne subverzívny noise, vlastný napríklad projektu Runzelstirn & Gurgelstock zakladateľa slávnej Schimpfluch Gruppe, hudobného akcionistu Rudolfa Eb.era. Filozof Ray Brassier o vystúpeniach Eb.era hovorí ako o „psycho­fyzických testoch, v ktorých je testovanie aj trénovanie zamerané rovnako na vystupujúceho ako aj na publikum. Účelom pritom nie je šok a konfrontácia, ale skôr disciplína a koncentrácia.“ Eb.er, ktorý sa v priebehu svojich krátkych performancií dostáva do tranzov, vytvára pomocou svojho tela a nástrojov akoby vytiahnutých zo sadomasochistického klubu repetitívne zvuky a hlukové plochy. Tie na pätnásť minút uhranú publikum, ktoré Eb.erove okázalé vystavovanie vlastného tela odmení potleskom. Nie je však performancia zakončená zbožštením hlavného aktéra zvláštnym druhom rituálu? Pot na Eb.erovom tele tvorí po intenzívnej pätnásťminútovej práci nepreniknuteľnú vrstvičku hviezdneho prachu.

S popom proti popu

Ak má byť samotný noise negáciou žánru, bolo by zrejme protirečivé určovať ho pozitívne a umiestňovať jednotlivé hudobné projekty na akési noiseové kontinuum. I tak je však zrejmé, že hudobná prevádzka vytvorila isté pravidlá, ktoré nemusia byť nevyhnutne žánrovými, ale návštevníci a návštevníčky akcií ich rozoznávajú a na ich základe kladú na performujúcich isté očakávania. Podobne ako tomu bolo v industriálnych spoločnostiach v prípade punku, v postindustriálnych priestoroch sa noise nemá znášať s kapitalizmom a jeho akumulovaním spektáklov. Niektorí performeri strácajú tvár, telo, vystupujú odvrátení od publika, prítomnosť iných je – či už vďaka ich monštróznej telesnosti alebo obyčajnému statusu hviezd – zase okázalá. Avšak nech je zámer na strane vystupujúceho akýkoľvek, neznamená nič, pokiaľ mu súhlasne nepritaká „vzdelané“ publikum. Vzdelaním tu pritom nemám na mysli vnáranie sa do zákulisia a anekdot existujúcej scény, ale skôr zámer pestovať svoju zmyslovosť, a to hlavne poddaním sa réžii vystupujúceho.

Noise má vraj do hudobnej produkcie, výmeny a spotreby prinášať nielen novú sónickú kvalitu, ale dôraz na koncerty, kvantitatívnu nadprodukciu, pri ktorej by túžba vlastniť všetky nahrávky konkrétneho hudobníka spoľahlivo odhalila tovarový fetišizmus. Toto všetko, ako aj odidentifikovávanie hudobníkov od vlastného ega, má dodať telám poslucháčov a poslucháčok protilátky na boj s chorobou zvanou popová hudba a hudobný priemysel. Pritom je však zrejmé, že naša schopnosť počuť nejaké hudobné vzorce je určovaná práve popovou štruktúrou, ktorá sa do každého dobrovoľne aj nedobrovoľne vpaľuje ako znamenie jeho sluchového osudu. Sile popu môžu konkurovať hádam len detské riekanky a ľudovkové odrhovačky. Čo s tým?

Jednoduchá emócia

Zdá sa mi, že ako v meditácii nemožno vytrvalou zlosťou odohnať myšlienku na preplnenosť vlastnej mysle a k onej myšlienke treba takpovediac priľnúť, tak ani noise nedokáže naplniť svoje proroctvo, že „žáner je prekonaný“. Napokon ma teda neprekvapuje, že Chippendale počúva Rihannu, Madonnu, Beyoncé, a k tým popevkom sa vlastne primkýna a opakuje ich. Ak niekto považoval Chippendaleovo pospevovanie „medzi“ jednotlivými kusmi na koncerte za zbytočné precvičovanie hlasiviek stiahnutých fyzickým vzoprením tela zapojeného do intenzívneho bubnovania, tak je na omyle. Z pár taktov jednoduchej melódie sa najskôr musí stať vopred nahratá slučka, aby mohla byť v priebehu tracku zopakovaná a zmenená.

Podľa Chippendalea popové pesničky nesú silný emocionálny náboj, ktorý je možné vy­­užiť a posúvať ďalej. Ona jednoduchá emócia v skutočnosti nie je podrobená kritike, ktorá by mohla napríklad tvrdiť, že melodramatický príbeh lásky ospevovaný v pope je druhom romantickej rodovej ideológie. (Pravdu o tomto podvode by nám však určite chcel zjaviť punk.) Prvoplánovo príjemný účinok melancholického či jednoduchého radostného popevku sa necháva tak, no zároveň je tento popevok menený a zosilnený. S ním sa modifikuje aj emócia či afekt a dosť dobre môže ústiť do energetizujúcej, pozitívnej agresivity.

Bolesť, ktorá teší

Dvoma hlavnými prvkami tvorby a koncertov Black Pus sú podľa slov hudobníka emócie a technické zariadenia na generovanie a modifikovanie zvuku. Je pritom zaujímavé, že Brian Chippendale v tomto krátkom výpočte vynecháva vlastné telo a bicie. Aj počas pražského koncertu sa obšírne venoval vysvetľovaniu spôsobu, akým fungujú pedále, ktorých kúpa je pre jednočlennú kapelu nutnosťou. Okrem toho, že v pauze potreboval chytiť dych, sa s radosťou vysmial sebe samému, svojej one man show, ktorá na pedálovej protetike tela stojí a padá.

Mať rád noise sa stalo súčasťou dobrého vkusu. Ten možno vykázať návštevou noiseo­vých akcií a patričným informovaním o svojom sluchovom postihnutí na Facebooku alebo Twitteri. Je to bolesť a zvonenie v ušiach, čo nás – v tomto prípade u Black Pus – baví a je na noise dôležité? Noise obšírne rieši svoj koncept, vzťah k hudobným žánrom. Estetický zážitok z neho je podmienený práve týmto konceptom a schopnosťou poslucháčky či poslucháča uchopiť teoretickú komplexnosť tohto druhu hudby. Všetko sú to relevantné otázky. Myslím však, že pokiaľ má byť noise aj iným druhom zmyslovosti, tieto otázky ohľadom konceptu možno skúsiť dočasne či prerývane suspendovať a do medzier vpraviť napríklad Chippendaleom zmieňovanú emóciu. Noise sa síce neznáša s kapitalizmom, my zase neznášame kapitalizmus, ale možno zistíme, že i tak vieme byť pozitívne agresívni a šťastní.

Autorka je feministka.