Dobrý, zlý a spoločenský

Dobrý trh, poctivé masáže, úprimné kurča: medzi ponukou výrobkov a služieb, ale aj v politických programoch sa nachádza čoraz viac prídavných mien. V tomto zdanlivo nezaujímavom jazykovom fenoméne sa vyjavuje séria významných spoločensko­ekonomických premien.

Prídavné meno nielenže charakterizuje predmet a bližšie určuje jeho vlastnosti, ale v prvom rade vnáša rozdelenie do predmetnej kategórie. To platí obzvlášť v situácii, kedy je predmet trhovou komoditou a existuje v situá­cii konkurencie s inými podobnými komoditami. Prídavné meno hodnotí a zhodnocuje, vydeľuje – v našom prípade – dobrú časť z celku a implicitne charakterizuje nerozlíšený zostatok ako jej protiklad, teda ako niečo nedobré.

Už nie je lepšie a horšie mäso, ale mäso do­­­b­­­­­­­­ré a nedobré. Mäso nedobré nie je ničím iným, než ne­mäsom. Jedná sa o kvalitatívne rozdelenie, pričom spoločným menovateľom dobrého, poctivého, či úprimného je dôraz na kvalitu. Jeho zmysel však nie je skrytý v čiastočnom skvalitnení výrobku (lepší–­­ –horší), ale v obrátení vzťahu medzi podstatným a prídavným menom: podstatné meno sa sprídavňuje do takej miery, do akej sa prídavné meno spodstatňuje. Môžeme povedať, že samotná zmena je kvalitatívna, podržujúc oba významy tohoto výroku. Spoločnosť adjektivizácie kladie do popredia kulinársky, telesný alebo politický zážitok kvality. Môžeme hovoriť o trhu dobrosti, masáži úprimnosti a podobne.

Návrat k prirodzenosti

Adjektivizácia sa odlišuje od starších (no naďalej existujúcich) spôsobov produktovej diferenciácie, ktoré kladú výnimočné oproti bežnému, v jednom výraznom aspekte. Výnimočné tu nie je charakterizované technologickým pokrokom, ako napríklad chemickou účinnosťou molekúl, ale špecifickou formou návratu. Vektor výnimočného je obrátený do minulosti, a v konečnom dôsledku nie je nič viac, než mýtické znovupriklonenie k prírodnému a prirodzenému, k overeným tradíciam, či k zdravému rozumu.

To vysvetľuje, prečo zážitok kvality – na rozdiel od luxusu a okázalej spotreby – kladie taký dôraz na rozprávanie príbehov ako ďalšieho naratívneho rozšírenia prídavného mena. Príbeh „dobrého“ výrobku v sebe zahŕňa a povyšuje na nový významový stupeň predpony bio­, eko­ a fair­, ktorých rozšírenie v uplynulých dekádach predstavuje akýsi zárodok procesu adjektivizácie. Príbeh je vypracovaním rozsiahlejšej genealógie výrobku, v ktorej sú prepletené mýty rešpektovania prírody, ukotvenosti v tradíciách a remeselnej poctivosti. Príbeh je príbehom prirodzenosti, ktorý sa vymedzuje voči umelým prísadám, továrenskemu pôvodu a námedznej práci.

Podobne ako je dnes bežná interpretácia obdobia takzvaného reálneho socializmu ako iracionálneho prerušenia akéhosi prirodzeného historického vývoja, a znovuzavedenia demokratického kapitalizmu v deväťdesiatych rokoch ako naviazania na medzivojnový demokratický kapitalizmus (táto interpretácia sa samozrejme premietla do kľúčových vlastnícko­právnych reforiem, najvýraznejšie do procesu reštitúcií), výnimočné­kvalitné je dnes založené na mýtickej predstave návratu k remeselnému, malopodnikateľskému kapitalizmu, neprirodzene prerušeného znárodnením a centralizovaným štátnym hospodárstvom. Výnimočné­kvalitné sa však zároveň dištancuje od éry monopolného a oligopolného kapitalizmu a s ním spojenej moci nadnárodných korporácií, masovej výroby a produktovej štandardizácie. Príbeh výrobku, ktorý je vlastne mýtom jeho genealógie, nám má ukázať, že je v ňom zhmotnená neodcudzená ľudská práca. Je to mýtus konkrétnosti: nie už továreň, ale dielňa a štúdio; rovnako nie úrad, ale nadácia. V prídavnom mene a príbehu sa vlastne rozpúšťa rozdiel medzi výrobkom a službou: v princípe je nepodstatné, či pracujúce ruky masírujú vaše telo alebo poctivý steak.

Mýtus podnikateľa­-aktivistu

Ako negatívny menovateľ sa tak ukazuje veľkokapacitný industrializmus a jeho homogenizujúci estetický výraz, či už vo svojej socialisticko­-štátnej alebo kapitalisticko­korporatívnej for­­­me. Vidíme, že sprídavňovanie je vo svojom jadre založené na romantickom mýte, pretože vyzdvihuje malé voči veľkému, a to bez ohľadu na konkrétnu formu veľkého. Táto kvalitatívna zmena znamená, že na všetko kvantitatívne je nazerané s odporom a nedôverou. Kvantita a veľkosť sú synonymami nekvality.

Romantický mýtus je v adjektivizácii prepletený s inštrumentálnym rozumom. No už nie s inštrumentálnym rozumom štátneho kapitalizmu – takzvaného fordismu­taylorismu, ktorý analyzovala Frankfurtská škola, ale s inštrumentálnym rozumom postfordistického kapitalizmu, pre ktorý sa hodnoty flexibility, kreativity a čoraz rapídnejšej inovácie stávajú rozhodujúcimi pre zhodnocovanie kapitálových investícií. Inovácia si tu nijak neodporuje s vyššie spomínaným dôrazom na tradície; v našom prípade jednoducho ide o čoraz inovatívnejšie interpretovanie tradícií.

Práve na priesečníku týchto dvoch vektorov – romantického, obráteného do minulosti a inštrumentálneho, obráteného do budúcnosti – sa nachádza predstava malého, samostatného podnikateľa ako základnej jednotky ekonomickej organizácie. Na spoločensko­politickej úrovni sa táto predstava potom manifestuje v ideále komunity (susedskej, záujmovej, virtuálnej) ako jednotky zohrávajúcej kľúčovú socializačnú, kultúrno­ a politicko­aktivistickú úlohu.

Čo sa týka spoločnosti, ako argumentuje Boris Buden, tá prestáva existovať, respektíve existuje už len ako sociologický fakt a ako neutrálna pôda, na ktorej klíčia úspešní (a poctiví) podnikatelia a vznikajú najrôznejšie komunity organizované podľa partikulárnych záujmov (miesto bydliska, záujmová činnosť). V každodennom jazyku sa dokonca ustálil pojem „kvalitní ľudia“ na pomenovanie takto aktívnych jednotlivcov a skupín.

V tomto kontexte sa dajú vysvetliť rôzne formy liberálnej kritiky štátu: obmedzovanie možností rýchlo začať podnikať, negatívna fascinácia korupciou (ako politicko­ekonomické prepojenie „veľkého“), ako aj náreky na kultúrnu politiku, ktorá podporuje konzervatívne umenie na úkor mladej a experimentálnej tvorby. Úlohou nie je odmietnuť tieto paralelné kritiky ako neopodstatnené, ale zamyslieť sa, do akej predstavy štátu sa zlievajú. Ak môžeme charakterizovať postfordistickú spoločnosť ako neutrálnu pôdu, z ktorej klíčia kvalitní ľudia, aká je odpovedajúca úloha štátu? Už nie socialistické štátne vlastníctvo, ani neoliberálny minimálny štát (ktorý však takým nikdy nebol) – ideálom je štát­záhradník, ktorý zveľaďuje a obhospodaruje pôdu (rozumej: populáciu), aby z nej vyklíčili kvalitné suroviny (rozumej: kvalitní ľudia). Na okraj Budena treba poznamenať, že spoločnosť stále existuje práve v tejto podobe: ako nerozlíšený substrát biopolitiky startupov a filantropie.

Adjektivizácia rozdeľuje

Na rozdiel od neoliberálnej thatcherovskej verzie zrušenia spoločnosti, v ére postfordiz­mu spoločnosť pretrváva, ba dokonca sa stáva kľúčovou, vo forme potenciálne zhodnotiteľného kapitálu. Hoci sa existujúca debata o spoločenskom týka skôr procesov, ktorými je voľne prístupné privatizované a podrobované rente, spoločenské vstupuje do nami skúmaných otázok vo forme jeho vy­­užitia ako spoluvykonávateľa podnikateľského zámeru. Úspešný podnikateľ je niekto, kto dokáže okolo seba združiť komunitu záujmu o ponúkané výrobky či služby. Jeho zákazníkmi nie sú spotrebitelia, ale spolušíritelia príbehov a prídavných mien. Podnikateľ kvality je akýsi „role model“ – vzor, ktorého zisk je priamoúmerný jeho úspešnosti v inšpirovaní populácie potenciálnych zákazníkov k reflektívnej zmene individuálnych hodnôt a životného štýlu. Takýto podnikateľ­aktivista je akýsi malý biopolitik, ktorého ekonomické aktivity sú zároveň morálnymi výzvami jednotlivcom, či už podniká v oblasti výživy, kultúry, využitia mestských priestorov, alebo jednoducho vytvára nové formy „aktívneho trávenia času“. Figúra podnikateľa sa tak spája v jedno s figúrou aktivistu, pričom sa zároveň obrusuje politický rozmer ľavicového aktivizmu. Vzorom sa stáva podnikateľ­aktivista. Ambícia nastoliť spravodlivú spoločnosť je nahrádzaná snahami o rozvoj dobrých komunít a hodnoty individuálnej poctivosti a zodpovednosti zatieňujú politickú myšlienku spoločenskej rovnosti.

Otázkou samozrejme zostáva, aké má takáto vízia politické dôsledky pre burinu, neúrodnú pôdu, nekvalitné suroviny (implicitne: nekrea­tívnu populáciu, nekvalitných ľudí). Adjektivizácia rozdeľuje a vydeľuje: jej rozmach produkuje množstvá produktov, služieb a ľudí ako nedobrých, nekvalitných, nepoctivých. Je možné, aby prístup k dobrému a poctivému bol rovnomerne distribuovaný naprieč spoločnosťou, bez toho, aby sme obnovili politickú myšlienku spoločnosti? Je dobré a poctivé zo svojej povahy tovarom, ktorého kvalita je úmerná umelému obmedzeniu jeho kvantity? Kto si môže dovoliť dobré a kvalitné? Je možné, aby to bolo všeobecne ekonomicky dostupné? Ak áno, aké kvantitatívne opatrenia by bolo potrebné za takýmto účelom zaviesť?

Hoci je možné správne namietnuť, že vyššie načrtnutý jav je relatívne zanedbateľný v porovnaní s ekonomickým a politickým monopolom, ktorým operujú vlastníci a manažéri veľkého kapitálu, koncentrovaného v investičných skupinách a nadnárodných korporáciách, spoločensko­ekonomické usporiadanie založené na dekoncentrácii kapitálu a rozvoji malého, remeselne poctivého a zodpovedného podnikania predstavuje v súčasnej postkrízovej situácii zvodnú alternatívu pre čoraz väčšiu časť verejnosti, nevynímajúc skupiny hlásiace sa k ľavicovej politickej orientácii.

Preto je potrebné podrobiť remeselne­malopodnikateľskú utópiu kritickému skúmaniu už v zárodku. Za ružovým obrazom dobrej spoločnosti založenej na všeobecnej produkcii a spotrebe kvality, ktorý však nijak neproblematizuje problém kapitálu ako kapitálu, sa skrývajú minimálne tri hrozby.

Malý podnikateľ

Predstava malého podniku ako základnej jednotky slobody je v kontraste s neskorokapitalistickou tendenciou k rozdrobovaniu vertikálnej integrácie trhu (korporácia) a jeho horizontálnej reintegrácie (clustering, outsourcing). Malí podnikatelia tak častokrát „slobodne“ vykonávajú činnosť, ktorú by vo fordistickej organizácii ekonomiky vykonávali ako zamestnanci. Svoju prácu už nepredávajú konkrétnemu vlastníkovi výrobných prostriedkov, ale voľne na trhu (pričom tento voľný trh môže byť stále monopolizovaný tým istým konkrétnym vlastníkom). Rozdiel je v tom, že ako zamestnanci mali nárok na určitú politicko­právnu ochranu, za ktorú sú ako malí podnikatelia individuálne zodpovední. Väčšia závislosť malého podnikateľa na trhu (ktorý je vlastne vo vnútri vertikálne organizovanej korporácie zrušený), respektíve požiadavka čoraz väčšej flexibilnosti voči dopytu znamená, že s prechodom k malému podnikaniu je zrušenie vnútropodnikových odborov len s ťažkosťami nahradzované inými mechanizmami kolektívnej organizácie, ktoré by boli schopné politicky sa postaviť abstraktnej logike ekonomickej moci, a to jednak reprezentovaním zamestnancov malých podnikov, jednak spochybnením zdanlivej nevyhnutnosti modelu, v ktorom sa podnikanie stáva jediným možným spôsobom zhodnocovania čoraz širšieho okruhu ľudských činností.

Mýtus dobrého podnikateľa, pre ktorého sa jeho hobby stalo remeslom a remeslo živobytím, tak zastiera každodenné skúsenosti tých, ktorí sú k podnikaniu štrukturálne „odsúdení“: tých, ktorí nemajú schopnosti alebo možnosti vytvárať si svoj vlastný trh, ktorí sú koncovými dodávateľmi bez politickej reprezentácie či spoločensko­právnej ochrany, a ktorí podnikajú s tým, s čím môžu, a nie s tým, s čím chcú. Mýtus dobrého a poctivého nielenže zastiera tieto otázky, ale navyše – tých, čo boli k podnikaniu štrukturálne odsúdení, nespravodlivo kategorizuje ako nedobrých a nepoctivých.

Jednotlivec­-ako­-podnikateľ

Limitným bodom malopodnikateľského mýtu je moment všeobecnej entrepreneuralizácie, kde sa počet firiem prekrýva s počtom jednotlivcov. Až v tomto postfordistickom momente sa napĺňa skrytá pravda koncepcie homo economicus, ktorá býva mylne interpretovaná ako predstava racionálne a efektívne jednajúceho jednotlivca, a ktorú Foucault načrtol ako koncepciu jednotlivca­ako­podnikateľa, tj. jednotlivca, ktorý je podnikateľom so se­bou samým.

Spoločnosti jednotlivcov­ako­podnikateľov, v ktorej je úloha štátu a politickej aktivity vo všeobecnosti zredukovaná na kultiváciu podnikateľského étosu, chýbajú prostriedky na uznanie tých, čo sa podnikateľmi nechcú, nevedia alebo nemôžu stať. Neochota, neschopnosť alebo nemožnosť predať samého seba na trhu práce sú v takto usporiadanej spoločnosti interpretované ako individuálny nedostatok motivácie, kreativity, či flexibility. Jediným dostupným riešením sa stáva intenzívnejšie pestovanie týchto hodnôt.

V konečnom dôsledku sa tu obracia vzťah medzi formou ľudskej činnosti a jej obsahom, podobne ako sme to vyššie uviedli o vzťahu medzi podstatným a prídavným menom. Krea­tivita či flexibilita ako spodstatnenie akejkoľvek činnosti sa stáva dôležitejšou, než konkrétny obsah tejto činnosti. Hlavným kapitálom jednotlivca­ako­podnikateľa je motivácia, kreativita a flexibilita, pričom produkcia kvality ako výrobku či služby je akýmsi derivátom týchto hodnôt, ktorá sa uskutočňuje v konkurenčnom boji s inými jednotlivcami­ako­podnikateľmi. Sprostredkovane platí, že kto neponúkol kvalitu, bol nedostatočne kreatívny či flexibilný, ale tiež nedobrý a nepoctivý, a vypadáva z ekonomickej hry (a tiež z politickej pozornosti a siete ochranných opatrení).

Kreativita a flexibilita sú hodnoty, ktoré existujú iba vo forme potenciálu. Jednotlivec­ako­podnikateľ je definovaný potenciálom kreativity a flexibility, ktorý musí neustále realizovať (tj. musí sa „sebarealizovať“) vo forme produkcie kvality. Ešte presnejšia charakterizácia jednotlivca postfordistickej spoločnosti by teda bola jednotlivec­ako­potenciálny­podnikateľ, kde schopnosť či neschopnosť realizovať a rozvíjať tento potenciál figuruje ako červená čiara vykresľujúca nové kontúry spoločenskej nerovnosti.

Komunita namiesto spoločnosti

Bolo by omylom tvrdiť – ako to robí konzervatívna kultúrna kritika – že spoločnosť zložená z takýchto jednotlivcov je individualizovaná. Naopak, združovanie sa v najrôznejších komunitách a ich spoluvytváranie je základným predpokladom realizácie seba samého ako podnikateľa. Predpokladom podnikania s dobrým mäsom je vytvorenie komunity, ktorá jednak ocení a zaplatí kvalitu, jednak sa stane spolušíriteľom príbehu o dobrom a nedobrom, a teda aj spolupodnikateľským subjektom. Limitným prípadom je crowdfunding, kedy je samotné zabezpečenie vstupného kapitálu identické so schopnosťou potenciálneho podnikateľa mobilizovať (virtuálnu) komunitu.

Komunita je tiež objektom podnikateľovej pozornosti vo forme filantropie (pričom symetrickou aktivitou je fundraising, kedy sa komunita aktívne uchádza o podnikateľovu podporu). Obsahom filantropickej činnosti je vytvorenie podmienok pre realizáciu potenciálu jednotlivcov­ako­potenciálnych­podnikateľov, a teda aj podmienok pre vytváranie komunít, v rámci ktorých sa budú títo jednotlivci združovať. Filantropickú činnosť musíme zároveň pochopiť ako dôležitú formu morálnej legitimizácie podnikateľskej činnosti, ktorou je rozvíjaný mýtus podnikateľa­aktivistu.

Nesprávnu tézu o individualizácii spoločnosti môžeme nahradiť nasledovnou: neosobná, nadindividuálna, politicko­právna regulácia ekonomiky je nahrádzaná kultúrne­morálnou reguláciou orientovanou na ekonomické jednanie individuálnych členov spoločnosti. Rozpad spoločnosti nemôžeme vnímať ako jej individualizáciu, ale ako univerzalizáciu princípu náhody, ktorý podmieňuje organizovanie a distribúciu jednotlivcov naprieč spektrom najrozmanitejších komunít, pričom rozhodujúce sú dva momenty: jednak to, že sa jedná o nepolitický princíp podnikateľského úspechu či neúspechu a jednak to, že komunita nahrádza spoločnosť ako hlavnú jednotku zabezpečovania kolektívnej spotreby. To, ktoré partikulárne potreby a záujmy budú rozvíjané či ignorované, a to, ktoré partikulárne záujmové a miestne komunity budú rozkvitať či zanikať, zostáva, pri redukcii spoločnosti na akýsi morálno­ekonomický substrát, podriadené takémuto princípu náhody. Malopodnikateľský étos sa tu spája s aristokratickým princípom dobrého pána, ktorý je jednak nositeľom kvality (tradícia, vkus, prirodzená vznešenosť), jednak sa cíti morálne zodpovedný za rozvoj spoločenskej a fyzickej infraštruktúry. Na to, kto sa stane pánom a kto bude odkázaný na jeho podporu a výstrednosti, bez politizácie konceptu spoločnosti prestávame mať dosah.

Na všadeprítomné sťažnosti na nedostatočnú kvalitu a na aktivitu pionierov kvality môžeme odpovedať nasledovne: problém je v kvantite. Je potrebné znovu nastoliť kvantitatívne otázky o množstve a jeho rozdelení: o spoločenskej a ekonomickej rovnosti, o vzťahu medzi produkciou kvality a nerovnosťami, o distribúcii vlastníctva a výrobných zdrojov, o limitoch ekonomického potenciálu. Jednoducho povedané, potrebujeme trochu menej kvality a trochu viac kvantity.

Autor je doktor urbánních studií.