Nespoľahlivosť sveta Neviny

Vina a nevina sú kategórie, ktorými sa divadlo zaoberá od antiky. Vina v staroveku znamenala pôvod tragickosti, Aristoteles ju nazýval hamartia. Antika však len predznamenala tému, ktorá sa tiahne celou európskou literatúrou a umením. Vinou a nevinou sa zaoberá aj posledná inscenácia Petry Tejnorovej. Hra Nevina (Unschuld, 2003) patrí v súčasnosti medzi najhranejšie texty nemeckej autorky Dey Loher. Jej postavy sa často nachádzajú na okraji spoločnosti, lebo sa vymykajú spoločenským konvenciám – utečenci, nezamestnaní, zdravotne postihnutí, bývalí vojaci, vrahovia, hrobári. Autorka na ich osudoch a na extrémnych životných situáciách, v ktorých sa ocitajú a za ktoré môžu oni sami rovnako ako spoločnosť, otvorene poukazuje na dekadentnosť a beznádejnosť, príznačné pre obdobie prelomu storočí.

Utečenci a pomätenci

Smrť je prítomná všade ako niečo, s čím sa spoločnosť nechce a bojí konfrontovať, a preto ju vytláča mimo zorného poľa a robí z nej tabu. Texty Dey Loher sprevádza pochybovanie, krutosť a nedôvera voči všetkému. Autorka neustále polemizuje s prítomnosťou Boha. Stavia oproti sebe vieru a bezbožnosť, no do poslednej chvíle nie je jasné, či je život riadený niekým zhora, či je náhodou, osudom alebo len našou vôľou.

S tvrdením Dey Loher na otvorení festivalu Nová dráma 2015, že jej hry nie sú pesimistické a pochmúrne, možno dostatočne polemizovať. Dominuje v nich strata nádeje v konkrétnych osudoch postáv. Tá ale vyplýva aj zo spoločenského systému a bezbožnosti doby, v ktorej žijeme. Táto skutočnosť sa však neobjavuje explicitne, narážame na ňu medzi riadkami a na pozadí drastických a krutých udalostí.

Hra Nevina má viacero postáv, no všetky sa najesenciálnejšie odzrkadľujú v osudoch dvoch jedincov – čierneho imigranta Fadoula a slepej pornotanečnice Absolút. Predstavujú stroskotancov, ktorí napriek svojim osudom chcú veriť v lepšiu budúcnosť. Pokúsia sa o ňu, ale nakoniec sa im len potvrdí, že všetko vrátane ich životov je nezmyselné a oni sú neschopní viery. Množstvo „veľkých“ otázok ľudstva sa objavuje popri malých každodennostiach. Dea Loher tak vytvára obraz stavu sveta. V devätnástich komorných príbehoch, ktoré sa vzájomne prelínajú, vykresľuje Dea Loher spoločenských utečencov a pomätencov, zachytáva tragické a komické výseky z ich životov. Existenciálnosť a extrémnosť situácií Loherovej postáv sú blízke antike, ale zodpovedajú predovšetkým súčasnému svetu.

Živé kino v Nevine

Petra Tejnorová je režisérka, ktorej réžijna estetika sa formovala najmä na autorských inscenáciách. Práve tie patria k osobitým a priam experimentálnym dielam s veľmi silnou formálnou a tematickou líniou a náročnejší divák by si ich nemal nechať ujsť. Nevyhýba sa však ani textovým predlohám, ktorých spracovanie je posunuté a vyznačuje sa osobným vkladom a výrazným réžijným poňatím.

Keďže ide o veľmi technicky a finančne náročnú inscenáciu, po premiére, ktorá bola pred rokom, sa Nevina reprízovala až teraz v rámci programu Pražského Quadriennale 2015. Napriek jej tvrdeniu, že námet niekedy vzniká v procese tvorby (kød 6/2015), Petra Tejnorová patrí medzi divadelných vizionárov spoločenských tém. Platí to i pre migráciu, ktorej sa hra Nevina Dey Loher venuje. Úspešného tvorcu v mnohých prípadoch vedie skutočná intuícia a energia, ktorú cítia z prítomných vecí a u Tejnorovej to platí dvojnásobne. Takmer všetky jej doterajšie inscenácie, ktoré režírovala ako autorské projekty se Seržant Tejnorová & The Commando alebo v kamenných divadlách ako režisérka fixných neautorských textov, svedčia o tom, že pri každej inscenácii, ktorú robí, myslí dopredu. Preto sa jej darí vytvoriť tematicky aj inscenačne nadčasové diela – timINg (2011), My Funny Games (2011), LIFE Show (2012), Jižák, město snů (2012), Edge (2013), Sen noci svatojánské (2014), Erekce srdce (2014) a tak ďalej. Všetky Tejnorovej projekty majú jeden spoločný menovateľ a ním je hľadanie stále nových východísk textu alebo iného daného prvku, či už je to herecká typológia alebo priestor.

Pre inscenovanie Neviny si Tejnorová zvolila nedivadelný priestor (premiéra sa konala v areáli bývalého závodu Chirana v Praze­-Modřanech, česká repríza na Výstavišti Holešovice) a metódu spočívajúcu na zložitom živom kine. Postup, s ktorým často pracujú zahraniční režiséri, napríklad Ivo van Hove alebo Katie Mitchell, sa v českom divadle v takejto podobe objavil po prvýkrát. Princíp živého kina má základ v Laterne magike a Piscatorových montážach. Znamená použitie viacerých pohyblivých kamier a kameramanov, ktorí sa stávajú súčasťou divadelnej inscenácie. Vďaka nim je divák schopný sledovať na javisku paralelné akcie. Niektoré z nich, ktoré sa odohrajú v akoby zadných miestnostiach, sa premietajú na veľkej ploche, a to takým spôsobom, že pôsobia ako pracne nakrútený a motivicky ukotvený film. Strihy a zábery odkrývajú to, čo divák nevidí ­ detail alebo rozhovor, či dianie, ktoré nie je schopný vnímať, lebo sa pred ním odohráva čosi iné.

Nezvyčajné priestory

V inscenácii Nevina sa uprostred takmer prázdnej haly nachádzajú dve obdĺžnikové konštrukcie (scéna Antonín Šilar). Jedna znázorňuje súkromné priestory – byty, v ktorých sa postavy Neviny pohybujú a kde sa odvíjajú ich neskôr prelínajúce sa príbehy. Druhá sa premieňa na prostredia, ktoré sú polouzavreté a zároveň otvorené do exteriéru, ako napríklad autobusová zástavka. Obe konštrukcie sú vytvorené veľmi premyslene. I keď pôsobia neusporiadane a chaoticky, sú súčasťou zámeru tvorcov a navyše korešpondujú so samotnou štruktúrou hry – mozaikovitých obrazov a príbehov, ktoré sa odvíjajú paralelne. Na veľkom filmovom plátne tak vďaka kamerám, ktoré sa voľne pohybujú v priestore haly, vidíme to, čo sa odohráva za javiskom, po bokoch javiska, ako aj detaily či konkrétne obrazy, niekedy totožné s tým, čo môžeme vidieť aj bez kamery.

Kým Katie Mitchell pracuje s prepojením živého kina a divadla tak, že na plátne vidíte detaily tvárí, rúk, predmetov a situácie, ktoré sa odohrávajú v zákutiach scény, zábermi a strihmi posúva dej dopredu, vytvára kontrasty a polemizuje s tým, čo sa odohráva na scéne, prístup Petry Tejnorovej v Nevine je priamočiarejší, a teda aj jednoduchší. Kontrastov a posunov medzi javiskom a plátnom je v inscenácii pomenej, na plátne väčšinou sledujeme to, čo sa dá sledovať aj na scéne. Nápaditosť a nekonvenčnosť v prístupoch, ktoré sú pre Petru Tejnorovú typické, sa v Nevine objavujú v menšej miere – stvárnenie morského pobrežia, návšteva u Franza a Rózy na terase domu. Keďže sa režisérka drží dosť presne textu, miestami temporytmus inscenácie retarduje. Znovu sa rozbehne a divák spozornie, keď sa ozve drásavo prenikajúca hudba (Jiří Konvalinka) alebo monológ Pani Habersattové v podaní Vandy Hybnerovej. Herečka zosilnila charakter a význam postavy.

Použitím live cinemy Petra Tejnorová pokračuje v skúmaní témy fikcie a reality alebo iluzívna a antiiluzívna. Prílišná koncentrácia na zvládnutie technicky náročnej a zložitej produkcie ochudobnila inscenáciu o istú invenčnosť. Napriek tomu ide v kontexte českého súčasného divadla o originálnu a jedinečnú inscenáciu práve pre vo využití princípov multimediálneho umenia v divadle.

Odpoveď na problém viny a neviny, ktorú Petra Tejnorová prostredníctvom inscenácie a hry Dey Loher predostiera, je obsiahnutá v replike jednej z postáv uvedenej v bulletine k inscenácii: „Neexistuje osud, okrem toho, ktorý si určíme sami. Lenže nakoľko nemôžeme vedieť, kam ho určujeme, zostávame slepí voči sebe samým.“

Autorka je divadelní kritička.