Čičvákovo očarenie

Režisér Martin Čičvák priniesol do slovenského divadla poetiku blízku nemeckému divadlu, no obohatil ju o svojské videnie a vlastný režijný rukopis. Darí sa mu podmaniť si javisko a urobiť z neho divadlo v zmysle „podívanej“, rozmiestniť herecké akcie spolu s výtvarným konceptom tak, že sa cítite ako vo wagnerovskej atmosfére Gesamtkunst­werku. Čičvák sa nebojí fantázie a hravosti, samozrejme v zmysle témy, ktorú sa usiluje sprostredkovať cez vybraný aktualizovaný a súčasný politicky ladený text.

Tápanie bratislavskej Arény

V posledných sezónach sa jeho domovskou scénou stalo divadlo Aréna v Bratislave. Režijné a autorsky tvorivé výzvy dramaturgického plánu divadla – Dr. Gustáv Husák – väzeň prezidentov, prezident väzňov (2006; réžia), Komunizmus (2008; réžia), Kapitál (2014; réžia), Povstanie (2014; inscenačná spolupráca), Kukura (2012; autor, réžia) strieda s inscenovaním hier, ktoré hraničia s umeleckým úpadkom – Rent (2013), Dáma bez kamélie (2015).

Spolu s Martinom Čičvákom v posledných dvoch sezónach tápa aj Divadlo Aréna. Po vydarenom Občianskom cykle, zameranom na problematické a nevyjasnené udalosti v slovenských dejinách 20. storočia, sa v súčasnosti dramaturgia divadla upriamila na tému sexuálnych problémov – Vibrator­Play (2016), Írska kliatba (2014), Hetero (2015), Lesk a bieda kurtizán (2015). To by možno malomeštiackej bratislavskej spoločnosti neuškodilo ako provokácia a prebudenie sa zo skostnatelých steroetypov, ak by išlo o diela zásadné, s výrazným dramaturgickým a režijným obsahom a odkazom. V prípade týchto titulov však možno hovoriť o tendenčnosti a predovšetkým o účelovej zábave, ktoré sú zárukou plného divadlo a pokladne.

Amorálna Lulu

Hra Lulu od nemeckého dramatika Franka Wedekinda by sa mohla zo spomínaného smerovania divadla vymykať a nabúrať kritický pohľad na jeho dramaturgiu. Má na to predpoklady, keďže ide o dielo, ktoré v dobe svojho vzniku pobúrilo nemeckú verejnosť. Wedekind v nej na prelome 19. a 20. storočia totiž otvorene hovorí o pokryteckej morálke buržoázie, o ženskej žiadostivosti, o sexualite, ako aj o ničivej túžbe po moci a peniazoch. V Lulu sú obsiahnuté pôvodne dve Wedekindove hry – Duch zeme (1895) a Pandorina skrinka (1904), ktoré musel autor zredukovať, nakoľko Pandorina skrinka bola označená za amorálnu. Hra o femme fatale má množstvo rovín. Okrem toho, že rieši zmenu postavenia ženy v spoločnosti, je hrou politickou a sociál­nou. Režisérovi dáva dostatočný priestor na aktualizáciu aj pre nejednoznačnosť vnímania hlavnej hrdinky, ktorá môže byť rovnako démonom, ako aj obeťou.

Wedekindova Lulu sa Čičvákovi hodí. Akoby to bol text napísaný priamo pre neho a pre jeho režisérsku odvahu, zmysel pre javiskovú bohatosť a plnosť. Lulu a Martin Čičvák predstavujú zdanlivo ideálnu kombináciu. Ale aká je skutočná realita na javisku v Divadle Aréna?

Nezrozumiteľná cudzinka

Režisér do hlavnej úlohy obsadil výbornú českú herečku Sáru Venclovskú. Predpremiérové billboardy lákali (alebo odrádzali z hľadiska esteticky nevkusného návrhu plagátu) okrem nového hereckého objavu aj vyobrazením polonahého a plnokrvného tela herečky.

Čičvákova voľba nebola náhodná a ani postavená na priamočiarej originálnosti, či efektnosti. Okrem toho, že Sára Venclovská je vynikajúcou a suverénnou herečkou, jazyková odlišnosť sa stala v v bratislavskej inscenácii významovotvorným znakom celého režijného konceptu. Sára Venclovská ako Lulu vyčnievala nad všetkými mužmi na scéne, bola pre nich cudzinkou, tajomstvom, ktoré ich vábi o to viac, o čo väčšmi je pre nich nečitateľná a nezrozumiteľná. Sebavedomá, súčasná a osudová žena kráčala a pohybovala sa polonahá po javisku takmer počas celej inscenácie s hrdosťou a odvahou. Jej vypočítavosť skrývajúca sa za nevinnosť ničí a zabíja mužov, ktorí sú navonok dominantní a mocenskí. V skutočnosti sa z nich stávajú pri Lulu nemožné bábky, zmanipulované mužské kaliky, či handry. Pri jej nohách sa nakoniec pokoria všetci, i keď tušia, že im to prinesie záhubu. Úpadok mužskosti a nadvláda ženy sa v Čičvákovej inscenácii neúmyselne zdvojuje. Ani jeden z mužských protagonistov totiž nedokáže udržať hereckú úroveň Sáry Venclovskej. Sáva Popovič ako Schöning, Marek Ťapák ako Dr. Goll, Štefan Kožka ako Schigolch, či Braňo Deák ako Rodrigo nie sú hereckými partnermi Sáry Venclovskej. Sú karikatúrami mužov – trápnymi, herecky nemožnými (Sava Popovič, Marek Ťapák), ukričanými (Štefan Kožka) a predstierajúcimi živočíšnosť (Braňo Deák). Juraj Loj v úlohe maliara Schwarza a Roman Poláčik ako Alwa sa pokúšajú aspoň rozvinúť svoje charaktery natoľko, nakoľko im to umožňuje samotný text, ako aj ich herecké dispozície. V istých momentoch sa predsa len stávajú Venclovskej spoluhráčmi.

Výtvarná inscenácia nenápadne pripomína uvedenie Lulu v Národnom divadle v Mann­heime, v réžii španielskeho režiséra Calixta Bieita z roku 2009. Prvý obraz, kde Juraj Loj alias maliar Schwarz maľuje portréty žien a ich tiel na biele plátno po takmer celej šírke i dĺžke javiska, je takmer totožný. Za bielym plátnom, ktoré sa roztrhne vo chvíli, keď zomiera maliar, jeden z mnohých manželov Lulu, sa na scéne objaví obrovská železná konštrukcia s jedným otvorom. Na prvý pohľad je jasné, že ide o klietku, do ktorej sa postupne dostávajú všetky postavy. Závora na nej však padá v momente, kedy končí hlavná hrdinka. Dovtedy sa v nej muži zabíjajú, kaličia, kričia a zúria ako divé zvery. Scénografia postráda invenčnosť, i keď jej tvorcom je nemecký scénograf Hans Hoffer, ktorý s Martinom Čičvákom spolupracoval už na viacerých výtvarne výraznejších inscenáciách na Slovensku i v Čechách (Komunizmus, Bratři Karamazovi, 2015, Kupec benátský, 2009).

Krotiteľka v cirkusovej aréne

Čičvák sa inšpiruje prvkami kabaretného a satirického divadla, ktoré ovplyvnili a charakterizovali aj Wedekindovu tvorbu. Na javisku divadla Aréna to miestami vyzerá ako v cirkusovej aréne, kde krotiteľka Lulu plieska bičom, aby pokorila a skrotila divé mužské šelmy, ktoré by sa do nej najradšej zahryzli a pre jediný moment rozkoše sú schopní aj zomrieť.

Lulu nie je len spoločenskou satirou a provokatívnym komentárom mužského vnímania súčasného postavenia žien a mužov v spoločnosti. Rovnako je aj kritikou politických korupčných hier, sveta peňazí a mocenských ambícií, pod povrchom ktorých sa skrýva skazenosť, skorumpovanosť, spoločenská neistota a strata sebavedomej pozície muža v spoločnosti.

Hra je v súčasnosti výzvou pre dramaturgiu divadla, ako aj pre režiséra. Autor v nej prináša univerzálny odkaz spoločnosti, ktorá sa v istých fázach svojho vývoja konfrontuje s konzervatívnymi stereotypmi spoločenskej hierarchie, aby sa posunula od politickej prehnitosti, či konzervatívneho vnímania mužsko­ženských pozícii vo svete. Napriek tomu, že Martin Čičvák ako vnímavý a triezvy kritik politicko­sociálnych zmien reflektuje vo svojej tvorbe, či už priamo alebo nepriamo, spoločenské posuny, v inscenácii Lulu sa mu to podarilo iba veľmi okrajovo. Akoby sa sám nechal očariť ženskosťou a osobitosťou Sáry Venclovskej. Niet sa čo diviť. Z inscenácie sa tak ale vytráca rovina hry, ktorá z nej aj dnes robí aktuálne dielo.

Autorka je divadelní kritička.