Paula to už nezvládla

Povyberala a poodlepovala z albumov fotky, poukladala ich na zem a pokúsila sa ich premiešať na parketách ako obrázky pexesa, prehadzovala ich jednu cez druhú, nedarilo sa jej fotky zamiešať, lepili sa na seba a trhali, trvalo jej to dlho. Jej rozprestrená dlaň len s veľkou námahou dokázala zatriasť masou fotiek. Boli ťažké a nechceli sa od zeme, ani od seba oddeliť. Potom fotky, porozhadzované po zemi ako smeti, začala rozdeľovať na malé kôpky, vrstvila ich na seba obrátené obrázkom k zemi. Trvalo jej to skoro celú hodinu. Keď mala kôpky hotové, náhodne sa po jednej natiahla ako po tarotovej karte. Sňala vrchnú fotku a vložila ju na prvú stranu svojho nového, prázdneho albumu. Na fotke bola ona – Paula s manželom Kristiánom na lyžovačke, ešte pred tým, ako otehotnela. Za nimi slnkom zaliate zasnežené vrcholky hôr. Začala všetky fotky premiestňovať a lepiť do nových albumov. Ukladala ich tam už bez časovej postupnosti, ignorujúc hrôzostrašnú chronológiu. Nechcela, aby v jej nových albumoch fotky ležali usporiadané v čase, roztriedené podľa rokov či podľa miesta, kde boli nafotené. Takto bude vedieť, že na fotkách, zväčša radostných, je stále ona, a nie niekto cudzí, kto v jej tele kedysi prebýval, mal ho od nej požičané, aby si v ňom vychutnával jej mladosť. Syn Dávid jej s fotkami nemotorne pomáhal, zapojila ho.

Dávid, krčíš to!

Veľmi jej chýba mama. Dávid, mama je pre dieťa tak dôležitá, tak samozrejmá, že si ani nedokážeš predstaviť, že raz tu nebude a už sa nikdy nevráti. Nemá žiadnu fotku s maminou smrťou, s jej hlavou vrazenou do airbagu.

Išla sa s Dávidom prejsť na vzduch, zobrala so sebou tri krajce chleba, aby ním mohli na mestskom nábreží kŕmiť čajky. Kráčali bez slova k nábrežiu, necítila sa vôbec dobre. Zdalo sa jej, že sa len bezcieľne túlajú, pohybujú sa v nejakom harmonizovanom bdení, dvaja dokonalo zladení námesačníci. Dávid bol ticho, tentokrát sa nezastavoval pri každom kamienku, liste, mláke, konáriku, na nič sa nesťažoval, nič ho netlačilo, nesvrbelo, nebolelo, nemrnčal, nemusela ho vliecť za sebou, mal rezký krok. Bolo celkom chladno, ale jej bolo dusno, horela, nedokázala sa od skleslej nálady vôbec odtrhnúť, akoby jej tieseň bola napínavá, strhujúca kniha. Pauline pery a kútiky úst vážili viac ako tonu, nedali sa nadvihnúť, nemohla sa na Dávida usmiať, aj keď veľmi chcela. Kroky okoloidúcich zneli ako streľba. Zrýchlila chôdzu, chcela ujsť z každého miesta, na ktoré došliapla. Dávid jej prestal stíhať, železnou rukou zovrela jeho zápästie, ťahala ho za sebou. Netušil, čím sa previnil. Až keď jej povedal, že ho to bolí, že nevládze, prestala, spomalila, zastala, pohladkala ho po tvári, zdvihla ho s námahou do náručia, bol ťažký, veľký, narástol, dieťa chlapec. Mamine ruky už nie sú jeho končatinami, tak ako kedysi. Vrátila ho opäť na zem a zhlboka sa nadýchla. Pripadala si neviditeľná, svrbelo ju srdce, chcela si vraziť päsť do hrudníka a poškrabať sa vo vnútri tela. Míňali stromy, autá, ľudí, domy. Domy sú balóny, ktoré treba odstrihnúť. Nech už vzlietnu niekam do prdele, preletia atmosférou a životy v nich vyhasnú. Honosné domy, vystrelené do výšky, sú len zrnká ryže. Tam pominú, prasknú, ich cena na trhu s nehnuteľnosťami padne na nulu a balóny už nikdy nerozvrátia v dedičskom konaní rodiny, nepripravia ľudí o zdravie, o chuť žiť, brata o brata, matku o dcéru, manžela o manželku. Domovy sú balóny, stačí ich rozvíriť tornádom, pohltiť divokým oceánom, rozfúkať kométou, roztopiť časom.

Ideme k dedovi?

Nie Dávid, nejdeme k dedovi, ideme kŕmiť čajky.

Blížili sa k rieke, na prechode svietila červená. Tu, na tomto mieste autá vedú nad chodcami, červená tu svieti nekonečne dlho, chvíľa strpenia nie je chvíľa, ale provokácia. Semafor čaká, kým sa na úzkom brehu vozovky nahromadia ľudia, vytvárajúci veľkú mrviacu sa kopu, z ktorej nedočkavo vystrkujú nohy tesne za hranicu obrubníka. Nohy vysúvajú opatrne, sebazáchovne, pomalým pohybom, ako keď prstami chodidiel skúšajú teplotu vody v bazéne. Paule to nestačí, potrebuje sa vložiť na cestu celým svojím telom, nechať sa odniesť na kapote auta preč odtiaľto. Zasvietila zelená, kopa ľudí sa ako tsunami vyrútila na cestu, kopa ľudí sa vyliala, roztiekla. Paula podala Dávidovi kúsky natrhaného chleba, predrali sa spolu cez skupinku turistov, ktorí sa práve chystali nalodiť sa na plávajúci starobinec. Prišla jej esemeska od Kristiána. Rezervoval na večer miesto v novej reštaurácii, o ktorej jej ráno hovoril a ich občasná aupairka Mária má chvalabohu čas, môže večer postrážiť Dávida, nemusí ho varovať dedo.

„Večer k nám príde Mária. Tešíš sa? „ opýtala sa syna.

„Prinesie mi darček?“ spýtal sa Dávid a ukázal nadšene prstom na divé husi, ktoré v dokonalom rovnoramennom šíku prerážali oblohu.

 …

Paula sa podráždene mrvila na stoličke, kontrolovala každých päť sekúnd mobil, či jej Mária neposlala esemesku, že Dávid je v poriadku. Z prázdneho displeja na mobile bola nervózna, poslala aupairke pred tromi minútami správu a ona jej stále neodpísala. V reštaurácii bol suchý vzduch, v nosných dutinách sa menil na šmirgeľ. Nebola to žiadna nóbl reštaurácia, ale bola nová. Vraj tam chutne varia, najmä tradičné domáce jedlá z domácich surovín a sladkovodné ryby. Reštaurácia bola celá z dreva, ako fínska sauna, aj tak vyzerala, aj tak voňala, aj sa volala Sauna a nejakým spôsobom sa tejto reštaurácii podarilo získať pozornosť samozvaných kontrolórov kvality, ktorí sú všade prví, a ktorí tento podnik na sociálnych sieťach odporúčali, akoby reštaurácia spadla na našu planétu priamo z galaxie Michelinových hviezd. Paula po vstupe do reštaurácie netušila, čím si táto, na prvý pohľad priemerná reštaurácia, postrádajúca charizmu, zaslúžila náklonnosť internetových bonzákov. Predpokladala, že cenníkom, novotou, poctivosťou a tým, že nebola luxusná, a preto sa v nej nižšia stredná vrstva mohla uvoľniť. Paula sa považovala za odborníčku na PR, roky ju to živí, zaujímalo ju, čím si veci u ľudí vyslúžia pochvalu. Keď prišla do kontaktu s niečím vychýreným, jej mozog mechanicky naštartoval prúd asociácií, ktoré ako pátracie psy sledovali stopy záhad a vyhrabávali zo zeme riešenia hlavolamov. Pátrala.

Všetky jedlá pripravujú z čerstvých surovín. Personál je milý, ochotný, nenútene sa usmieva, čašníci nie sú vtieraví, vyzerajú, akoby hostia boli dôvodom na úsmev a nie na smiech. Veď sú to naši zákazníci, ti dobromyseľní udavači, strážcovia kvality a pohody. Stoly sú z neznámeho dôvodu zbytočne prestreté ohavnými, trápnymi obrusmi, ktoré vyrobili v čínskej fabrike a stelesňujú gýč, ozajstný prirodzený gýč, žiaden dekadentný zámer, dokonca je na nich logo Coca Coly. Sú to obrusy zdarma, reklama priamo pod nosom zákazníka. Keby boli aspoň stoly v rámci konceptu sauny prestreté plachtami a nie týmto.

Ale práve tie obrusy sú tým, čo urobilo túto reštauráciu už prvé dni po otvorení tak obľúbenou. Paula bola o tom presvedčená. Pri obrusoch sa jej hypotézy prestali na seba nabalovať a prišla pointa.

Tie otrasné a úplne nevhodné obrusy vyjadrujú nedobrovoľný handicap alebo nenútenosť. Obrusy v tejto reštaurácii sú ženy, ktoré sa neholia pod pazuchami, sú to lacné tepláky, v ktorých sa pokorná celebrita vybrala do obchodu, sú skromným autom milionára. Tieto obrusy si pýtajú odpustenie a láskavé poľutovanie. Ich nevkus nie je odpudzujúci, ale milý. Autentický, domácky, milý svojou rozkošnou neschopnosťou sledovať trendy. Reštaurácia vniesla škaredými a najmä zbytočnými obrusmi do seba nedokonalosť, a to sa cení.

Nebola hladná. Rozmýšľala o obrusoch a o tom, či Mária už Dávida uložila do postele. Bola zahľadená do jedálneho lístka, ale ponuku jedál nevnímala, možno si ju už prečítala desaťkrát, vôbec nevie, myšlienkami bola inde. Dookola si čítala dve vety vytlačené na hornom okraji jedálneho lístka.

Ak sa vám u nás páčilo, nezabudnite nás ohodnotiť piatimi hviezdami. Ak ste neboli s niečím spokojní, budeme vám vďační za úprimnú kritiku. Ďakujeme.

Ak sa vám u nás páčilo, nezabudnite nás ohodnotiť piatimi hviezdami. Ak ste neboli s niečím spokojní, budeme vám vďační za úprimnú kritiku. Ďakujeme.

Ak sa vám u nás páčilo, nezabudnite nás ohodnotiť piatimi hviezdami. Ak ste neboli s niečím spokojní, budeme vám vďační za úprimnú kritiku. Ďakujeme.

Tie vety sa jej zdali odporné. Keď si konečne od nich oslobodila zrak, prešla pohľadom na Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom, Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom, Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom, Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom…

„Už ste si vybrali?“ prerušil ju čašník.

„Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom,“ povedala Paula, ani to neskloňovala.

„Dobrý výber,“ pochválil ju čašník.

Kristián si objednal hovädzí vývar, marinované kolienko z mladého prasiatka a fľašu merlotu.

„Polievku alebo predjedlo nechceš?“ opýtal sa Pauly.

„Nie som hladná,“ povedala. Zabudla, čo si vlastne objednala. Dúfala, že nie rybu s hlavou.

Kristián nalial víno Paule do pohára.

„Na Dávida a na nás,“ povedal a nenútene sa usmial Paule do očí, presne ako čašník. Vstal zo svojho miesta a sadol si vedľa nej, aby si spolu urobili selfie. To nemôže myslieť vážne.

Bolo vidieť, že si o ňu robí starosti. Hrabe sa v Pauliných šuplíkoch, hľadá tam zhnitú vec, ktorá páchne na celý byt. Snaží sa ju nájsť a vyhodiť. Snaží sa a snaží sa.

Snaží sa zjesť kolienko z mladého prasiatka. Snaží sa mať koleno v bruchu. Snaží sa koleno nevyvrátiť na stôl. Snaží sa mať Paulu rád. Snaží sa ju milovať. Snaží sa vykostiť jej Čerstvý pstruh na masle plnený rozmarínom. Snaží sa nerozprávať, ale počúvať. Snaží sa počúvať o tom, aký je v reštaurácii suchý vzduch, že ten merlot je teplý ako čaj, že tie ohavné obrusy sú prešpekulované do posledného vlákna. Snaží sa súhlasiť. Snaží sa jej nepýtať na to, prečo zmĺkla v strede vety. Snaží sa snažiť, akoby si pozrel na youtube tutoriál o tom, ako sa najlepšie snažiť vytvárať pohodu. Snaží sa z nej vyhnať diabla. Snaží sa, aby si nevšimla, čo má v pláne. Snaží sa pred svojou plachou manželkou nevyzradiť svoj zámer, snaží sa zaútočiť.

Pod stolom pred ňou nenápadne schováva kože stiahnuté zo spokojných ľudských tvárí, otupený sluch a zrak, ich kože – obrazy bezstarostnosti a vnútornej sily. Čaká na vhodnú chvíľu, snaží sa počkať na chvíľu mojej nepozornosti, snaží sa počkať na čas, kedy mu konečne poviem, že už to nie je v mojich silách a rob si so mnou, čo chceš, poraď mi, zachráň ma, nauč ma modliť sa, idem teda s vami do toho. Snaží sa mi ich kožu vraziť do ksichtu, ich rozprávkovú usmievavú mimiku prilepiť na moju tvár.

Ich spokojnosť je mojím zúfalstvom, ich infantilné oduševnenie ma zabije. Všetci to budú považovať za neúmyselné zabitie, nebude to ani vražda, oni nie sú vrahovia, sú to nadšenci, nezanechávajú po sebe obete, to ja som sama sebe obeťou, bola to samovražda, oni mi len strelili do hlavy a to je všetko. Nemusí to tak byť, stačí sa zbaviť zúrivej sily, prijať ich kožu. Do zrkadla nebudú strieľať.

Aspoň sa nauč klamať jazykom, občas sa medzi vetami usmej, oblož bomby plyšom, čo sa dá pohladkať, tomu sa dá odpustiť.

Kristián a ty nevieš? Ty nevieš, že moja koža je ako tie obrusy? Je to len povrch, odpudivý povrch. Keby si bol dôsledný ako oni, načrel by si pod povrch skutočnosti a našiel vo mne kvality. Ale ty, Kristián, manžel môj, to nedokážeš, lebo nechceš.

Paula, ako sa mohlo z teba stať takéto niečo?

Ako sa zo mňa mohlo stať niečo takéto?

Do reštaurácie prišiel aj jej šéf s priateľkou. Paula otočila hlavu k stene, sklonila ju, aby si ju nevšimol. Na neho teda nemala náladu vôbec. Ach, to nie, len to nie.

„Ahoj Paula, už je ti lepšie?“ opýtal sa jej šéf, počas toho, ako podával Kristiánovi ruku. Paula dostala chuť omdlieť.

Iba som sa jej opýtal, či sa má lepšie, a ona omdlela. Kriesili sme ju tam aj s jej manželom. Iba som sa jej opýtal, či sa má lepšie, a ona omdlela. Kriesili sme ju tam aj s jej manželom. Iba som sa jej opýtal, či sa má lepšie a ona…

Ako sa dá brániť pred takouto otázkou? Paula vidí do jeho myšlienok, je v nich len tak pohodená, obnažená, s vibrátorom strčeným do zadku, má sa tam lepšie.

„Ahoj Paula, už je ti lepšie?“

Bezočivec chce Paulu nadžgať do dvoch slov, do jednej otázky. Preňho je Paula telom bez kostí, gumeným Adamovym rebrom, ktoré sa dá poskladať do jednej holej vety. Myslí si, že ju jedným ťahom rozloží ako prostý mechanický motorček, ktorý trošku začal blbnúť. Priala si, aby za ňu odpovedal pstruh na jej tanieri. Jeho hlava. Pstruh vyzeral s tým roztvoreným telom ako motýľ s rozprestrenými krídlami.

„Ahoj Paula, už je ti lepšie?“

Už by mi malo byť lepšie? Sme už po dead­line? Kedy je deadline na to, aby mi bolo lepšie?

Už sa môžem poslať klientovi na schválenie, či sa poslať rovno do tlače? Prečo ten debilný pstruh mlčí?

Kristián, prosím, povedz môjmu šéfovi, že ja ťa neopustím, tak ako jeho opustila žena, my nie sme ako oni.

Kto je tá kurva po boku môjho šéfa? Kto to je? Prečo sa na mňa tak nehanebne usmieva? Myslí si, že s ním spávam, že spávam so šéfom? Prečo sa usmieva na môjho manžela? Spáva tá kurva s Kristiánom? Šukajú všetci traja spolu? Do trojky? To sa tej svini páči. Celý svet sa jej páči. Podľa tej kurvy vznikol svet len preto, aby sa jej mohol páčiť.

Paula, už je ti lepšie? Iba som sa jej opýtal, či sa má lepšie, a ona omdlela. Kriesili sme ju tam aj s jej manželom. Paulin manžel bol úplne vystrašený, bál sa o ňu, tak som ho nechal, chudáčika preľaknutého, vymasírovať mojou novou kurvou, kým chúďatko Paulu nakladali do sanitky. Inak by sa zrútil a museli by zobrať aj jeho. Bolo to úplne hrozné, chceli sme ísť po jedle všetci štyria k nám. Moja kurva sa na to veľmi tešila. Pokazili nám večer…

Kristián je bledý a strhaný, akoby to bol môj odraz v zrkadle. Kristián, vyžeň od nášho stola tých ľudí, prosím. Násilím.

„Vraj je tu domácka atmosféra,“ pokračoval šéf.

Áno, to potrebuješ, atmosféru domova, pretože o svoj domov si sa pripravil. 

Toto je tvoj domov, je tu suchý vzduch, vyprahnutý ako tvoje otázky, tak suchý, že vysuší aj vlhký rozkrok tvojej vysmiatej štetky. 

Ahoj Paula, už je ti lepšie?

Ja som tu vystavená na obdiv, ty hovädo. Mám na sebe svoje najlepšie šaty, jednoduché, luxusné, svieže ako čerstvé ovocie, horľavé, zauzlené pred vandrákmi, chladné ako prikrčený leopard s napruženými svalmi.

A tvoje prvé slová, ktoré si do mňa vystrelil, sú: Ahoj Paula, už je ti lepšie?

Bezočivá otázka. Neprimeraná ako lacné obrusy s malým, nevtieravým logom Coca Coly, arogantná ako úškrn tvojej kurvy.

Domácka atmosféra? Kde? Nie je tu nič, ani kyslík, len motýle smrdiace rybacinou, ľadové drevo a kože.

Áno, cítim sa lepšie, ty kokot. 

Nezabudni ma ohodnotiť piatimi hvie­­z­dičkami.