Busta

Bratino, tu máš pivo, seď a počúvaj, bude to zaujímavé: kamarátov otec kúpil od dedičov po slávnom zberateľovi bustu. Bustičku. Nič veľké. Sedemdesiatosem centimetrov. Replika originálnej renesančnej vzácnosti. Lacná, nie pre nás tu v krčme, ale na zberateľské pomery. Zberateľ sa pozrie na takú cenu a zasmeje sa, udrie sa po bruchu, prehne sa dozadu. Dvadsaťtisíc? To je pre neho ako pre teba dve eurá. Lebo ty si len podnikateľ v oblasti sadrokartónu, ale on je zberateľ. Busta predstavovala Ježiša, tuším, alebo pápeža? No k veci: otec môjho kamaráta je despotický typ, toto je dôležité, despotický typ, párkrát som ho stretol a hneď som ho prekukol, odvtedy sa zdravíme, ale ten ma už môže zdraviť, keď je prekuknutý. Má skoro osemdesiat, iní v jeho veku by sa pratali do hospicu. Alebo by skučali niekde v kúte. A tento kontroluje dospelého syna. Je zvedavý, kedy chodí domov a odkiaľ prichádza, a prečo tak ­neskoro. Kontroluje ho, akoby sa oňho na­­ozaj zaujímal, no sústredený je len na seba, na svoj úspech, eleganciu – vždy chodí v obleku, ale viac by sa mu hodila uniforma, vidím v ňom kusisko nemeckého oficiera. Nie rovného, hrdého, hranatého, tvrdého nacistu, skôr prišliapnutého hmyzáka. Ako rád by vzorne poslúchal príkazy a posielal ľudí do plynu! Súcit nulový, proste nulový! Tak si ho predstavujem, v dokonale šik esesáckej uniforme. Chodí v obleku a oblek je skoro ako uniforma, určite nie je s uniformou v rozpore. Takí ako on vždy poslúchali silnejších a tyranizovali slabších, to je podľa nich normálne, no veď nenormálne to nie je, veľa je takých, a čoho je veľa, to je normálne, takže tento je normálny, vždy poslúchal nadriadených, vyššie postavených, dôležitejších, toto mestečko je plné dôležitých a dôležitejších, on inštinktívne hneď spozoroval, kto je vyššie postavený a hneď ho poslúchal, to je slizácka hmyzia automatika. Dobre, ale čo sa stalo? Kamarát sa vracal domov z jarmoku. Popili sme čosi, pálenku od firmy Sziczek, zradný nápoj. A kamarát doma potme do niečoho zakopol. Bývajú v rodinnom dome, má svoju izbu. Zdanlivé súkromie. Ale vchod spoločný s rodičmi. To si predstav! Ráno ešte pri vchodových dverách nič nebolo. A teraz ten rachot! Noc, všetko, rozumieš, do ticha hrmot a treskot. Niečo sa rozbilo, počul, ako sa úlomky rozleteli po dlážke. Čo to bolo? Najprv ešte takto: tento inžinier, tento jeho otec – príležitostný zberateľ, zároveň despota, sa hrá na seriózneho, ale svojho syna za kokota pokladá, za neschopného, strateného kokota. Akože jablko padlo ďaleko od stromu, podľa neho. Podľa neho je nejaký akademik nula. Lebo jeho syn prednáša na univerzite a je akademik. A syn je aj bohovsky predvídavý! Veľmi sa bojí napríklad chorôb. Všetci si myslia, že sú mladí a v bezpečí pred chorobami, ale nie sú mladí a nie sú ani v bezpečí, no on sa už bojí, hoci je úplne zdravý, už sa trasie, lebo vie, že v tomto štáte neexistujú nemocnice, iba spoločenská dohoda o hre na nemocnice a na zdravotnú starostlivosť. A tak si kamarát každý týždeň kupuje balík toaletného papiera navyše, lebo vie, že v nemocnici sa mu zíde, kupuje si občas aj plienky, hoci by to nedokázal v obchode vysvetliť, aj keď predavačky sa ho na nič nepýtajú, lenže poznáme predavačky, bratino! Vieme, že v duchu sa pýtajú, vzadu v kumbáliku pri káve a cigarete sa pýtajú, tam sa smejú, ako sa tam len rehocú, si vieš predstaviť, ale kamarát sa radšej nechá teraz vysmievať, než by neskôr ostal v nemocnici bez plienok. Tam, keď sa poserieš, plienku ti nikto nedá. Alebo si vezmi takú bezpečnosť. Je tu spoločenská hra na bezpečnosť. A ty si myslíš, že na uliciach hliadkuje polícia a stará sa o teba. Ale tá sa stará len o seba, čaká na ďalšiu výplatu a teší sa, že ani tento mesiac nemusia zasahovať proti zločinu. Kamarátov otec je chladný, suchý, odmeraný, ale iba k svojmu synovi, k cudzím je úlisne úslužný, prehnane slušný, akoby bol neustále mierne predklonený, až mi je z toho zle! Čo sa rozbilo? Busta. Kamarát vybehol na dvor, vzadu majú záhradku, kvety, jazierko. Snobi. Ale to nie je jeho vina. Našiel skalu, dovliekol ju do izby, strach mu znásobil sily. Kus mramoru. Vedel, že v záhradke takéto oni majú. Čo ho hnalo? Čo to bolo? Bál sa – to to bolo! Pustil sa do práce. Spočiatku mu to preto veľmi nešlo, lebo sa bál každého svojho gesta, každého pohybu s dlátom, drží dláto, predstavuj si, bratino, ako drží dláto, pohybuje ním vo vzduchu a bojí sa každého dotyku kovu s kameňom, veď čo ak čosi pokazí? To nie je len tak! Hrot sa pokĺzne, odfaklí kúsok, ktorý je treba zachovať, nemusí to byť hneď nos toho Ježiša či pápeža, ale hoci len časť líca, vznikne jamka, mal Ježiš na tvári jamku? Nikto nevie! Ale kamarátov otec vie. Mala busta jamku, či nemala? Tam, na tom mieste, kde mala pôvodne tvár pôvodná socha, ktorej zvyšky si kamarát v panike schoval pod posteľ. Ale tuto, povedzme, tuto sa priehlbina naopak priam žiada, ale nachádzala sa tam aj predtým? Na zničenej soche? Kamarát nevie, lebo pracuje spamäti. Bez predlohy. Bez fotografie. Pravdaže, načo by mu bola? Má takmer fotografickú pamäť. Ale práveže iba takmer. Pivo si dáš? Tak ešte dvakrát! A pamäť sa vekom zhoršuje, to si s úzkosťou všimol už dávno. Kedysi recitoval úryvok zo svätého Augustína v latinčine, Augustín bol kňaz, bratino, prevracal kabát ako dnešní politici, nepočul si o ňom? Kamarát z neho recitovával úryvok, hoci po latinsky nevie. Zvuky slov si zapamätal v mladosti, hoci v jeho mladosti už nikto nevedel po latinsky, takže tie zvuky boli možno nesprávne, hádam ani nezneli ako latinčina, skrátka si čítanú a vyslovovanú latinčinu iba predstavoval. V posledných rokoch mu zo spamäti citovaného úryvku vypadávali menšie úryvky a už sa nevracali, pôvodný úryvok bol čoraz prerývanejší, a tým pádom kratší, raz iste zmizne celý a potom už nebude čo citovať ani recitovať. Čo sa dialo v izbe? Bál sa čoraz viac. Ale bál sa otcovho hnevu až tak, že strach mu napokon viedol ruky s neomylnou istotou. Lebo to už bol vyšší level strachu! Vedel, že otec sa nesmie o ničom dozvedieť. Bez strachu by jeho pohyby neboli tak dokonalo účelné. Je známe, že strach zväzuje ruky, strach rozochvieva a obmedzuje, ale to ešte nie je, bratino, to ešte nie je ten pravý strach, ktorý ide až na dreň a celkom ťa opantá. Hovorí sa, že človeka strach premkne. Teda, hovorilo sa. Dnes sa už nič také nehovorí, dnes sa hovorí, že niekoho od strachu skoro jeblo. Nieže bol premknutý strachom, ale že ho tam na mieste skoro jeblo. A on sa veru poriadne bál! Vedel, čo bude, keď dielo nezvládne, keď tú prekliatu rozbitú bustu do rána nenahradí novou. Nezmysel? Pre neho jediná šanca. Napokon, nedržal dláto po prvý raz. A k tomu si pripočítaj hanbu. Príšerne sa hanbil. Otec ho od detstva ponižuje, tak ako by ho ponižoval ešte len teraz, po tomto? Po takomto, doslova, zakopnutí? Takže tu máme spojenie hanby so strachom. To je možno výnimočné spojenie v určitých prípadoch, najmä u dospelého, vlastne už starnúceho človeka. Kamarát je náš rovesník. A strach a hanbu, túto zdrvujúcu kombináciu, pozná veľmi dôverne. Vlastne má v strachu a hanbe veľkú rutinu. Je to rutinovaný ustráchanec a rutinovane sa hanbieva. Jeho otec skrátka nesmel spozorovať, že busta je podvrh, musela byť preto, paradoxne, nielen dosť vydarená, ale zároveň vydarená iba do určitej miery, mohla byť iba taká dokonalá i nedokonalá, ako tá predošlá. Lenže kamarát je perfekcionista, okrem toho sa veľmi zaujíma o umenie. Aj keď o knihy predsa len viac ako o sochy. Nikdy nepripustí, aby kniha v kníhkupectve bola vo vzťahu k nemu naozaj hotovou knihou. Nedovolí, aby vo vzťahu k nemu fungovala tak, ako má! To znamená tak, aby sa z nej dozvedel posolstvo či príbeh. Stále ju bude rozkladať na súčiastky a skúmať, ako bola urobená. Predstav si, že by si si kúpil novú audinu, ale ani raz by si ju nenaštartoval, len by si sa v nej neustále babral. Ako ju tí rafinovaní Nemčúri zmontovali? Ako to pod kapotou usporiadali a poprepájali? Kapotu by si nikdy ani nezatvoril, lebo by ti niečo mohlo uniknúť. Alebo by sa niekto stále díval na ručičkové hodinky, ale ni­­kdy by nevedel, koľko je hodín. Stále by videl len tie kolieska, ozubené prevody v pozadí za ciferníkom. Ciferník by bol pre neho nepodstatný. Alebo by bol podstatný, veď aj on by niekedy rád vedel, koľko je hodín, lenže nemohol by sa dívať na ručičky bez toho, aby najprv poctivo, to je to slovo, poctivo, totálne poctivo a zodpovedne nepreskúmal, ako je možné, že ručičky sa hýbu, a ako je možné, že sa hýbu práve vďaka vzťahom medzi kolieskami, čiže, čím sú súčiastky knihy dokonalejšie, tým má z nej môj kamarát väčší zážitok, ale nie z toho, k čomu tie súčiastky mali viesť – z príbehu, z dobrodružstiev hrdinov a vedľajších postáv, ale skôr z použitej metódy, z predstavy autora pri práci – pritom môže ísť o ten najsuchopárnejší vedecký text z takého vedeckého odvetia, ktorému kamarát ani trochu nerozumie, lebo dokonca ani on nerozumie úplne všetkým vedeckým textom a všetkým vedeckým odvetviam. Boli časy, keď sa chcel kvôli otcovi obesiť. Študoval tému vešania v literatúre, histórii, postupoval metodicky, ako napokon vo všetkom, pomaly, precízne a metodicky, ale najmä pomaly, je povestný pomalosťou, niektorí sa mu smejú, ale tí netušia, aké výsledky sa dajú dosiahnuť, keď je človek naozaj, ale naozaj pomalý. To sa ukázalo v tú noc, keď vyrábal repliku rozbitej busty. No najmä v nasledujúce ráno. Normálne prišlo ráno, po takej noci, ktorá sa mu videla nekonečná a desivá, zároveň však extatická. Ešte nikdy nezažil takú intenzívnu noc. Ale potom prišlo ráno. Počul, ako otec v kuchyni manželke, kamarátovej matke, oznamuje, že dnes odnesie bustu do Bratislavy, do aukčnej siene, kde sa sprostredkuje jej predaj. Očakával asi štyridsaťtisíc. Predsa len, ide o veľmi kvalitnú a pomerne starú kópiu, dielo neznámeho talianského sochára, ktoré je kópiou diela veľmi známeho talianskeho sochára, hovoril manželke. To je, mimochodom, zlatá žena. Bustu na aukcii, na ktorú takmer nikto neprišiel, naozaj vydražili. Priemerný Slovák sa o aukcie nezaujíma, väčšina stoličiek v aukčnej sieni zostala prázdna, no tie prázdne stoličky si samozrejme len predstavujem, veď ani ja na aukcie nechodím, nikdy som na žiadnej nebol. No a zvyšok, bratino, poznáš. Čo za tým bolo? Možno neschopnosť kunsthistorikov, možno sabotáž, komplot, to my nevieme a ani sa nedozvieme, lebo vec prešetrujú slovenské orgány a tie nič neprešetria. Záujemca zo zahraničia za bustu vycáloval tých tridsať alebo štyridsať tisíc, neviem presne, a potom ju vyviezol kamsi do Anglicka. Tam ju na aukcii predali do Ameriky. Za tridsať miliónov! Rozumel si dobre. Za tridsať miliónov. Lebo bustu preskúmali svetoví kunsthistorickí odborníci. A teraz sa za­­smeješ, vieš, na čo prišli? Že je pravá. Že je to pravý Bernini! O Berninim si musel počuť. Michelangelo, Leonardo, Picasso, Bernini, vieš, svetová elita. A oni, že Bernini! Lorenzo. Že jasný originál! Žiadna kópia. Dokonalá, vycizelovaná práca starého majstra. Busta nejakého toho pápeža z nejakého toho storočia. Vycálovali za ňu na stôl, ako tu tento stôl vidíš, ako sem, medzi podpivníky, tridsať melónov, bratino. Ale za čo? Za čo v skutočnosti? Ja ti poviem za čo. Veď preto o tom rozprávam: za strach slovenského docenta. Univerzitného akademika. Za strach dospelého syna zo zlého otca. Lebo tento strach nie je provinčný, kamarátov strach je univerzálny. Má svetovú úroveň. Šikanovaný a ponižovaný syn necitlivého otca sa bojí strachom rovnakej kvality v Nových Zámkoch, úplne rovnako ako v New Yorku alebo vo Florencii. Nezáleží ani na tom, či dnes alebo pred päťsto rokmi. O to ide, bratino! O hlbokú a absolútne pravú, nefalšovanú, originálnu kvalitu strachu! A čo z toho vyplýva? Že aj na toto – a možno jedine na toto – je potrebná tradičná rodina. Na vytváranie toho najsilnejšieho, všetko premáhajúceho strachu! Na prešovanie šťavy z tohto ovocia skazených rodinných vzťahov. Tridsať melónov, bratino. Že dláto? Že či to celé na­­ozaj dokázal obyčajným tunajším dlátom? Neviem. Nie som sochár. Z čoho bola tá socha? Z mramoru. Iskrilo to, keď mramor dlátom nahlodával. Vedel, ako sa to robí. Od detstva čosi skúšal, mal talent. Jeden vie kresliť, iný spievať. V kamarátovi sa talent spojil so strachom z otca. Bol by po pár hodinách unavený, nebyť toho strachu. Svaly ochabli už dávno, z čoho mal mať silné svaly, z prednášania historiek na univerzite? Všimol si si, akí sú profesorkovia väčšinou mľandraví? To je nezdravá krv. To je židovská úchylka. Prehnaná intelektuálnosť. Tuším podľa Goebbelsa, ale to bol kokot. Isté je, že profesorstvo zničí v človeku chlapa. A profesori svoji­mi rečami a teóriami vyvolávajú vojny a potom sa v zákopoch trasú ako osiky. Ale minule, ešte pred prípadom s bustou, toho môjho kamaráta jeden jeho kamarát poprosil o záhradného trpaslíka. Na trpaslíkovi si hneď precvičil sochárstvo. Rád kamarátovi vyhovel, lebo tých prostoduchších si veľmi váži, veď tento svet patrí predovšetkým prostoduchým, a on bol šťastný, že prostoduchí ho akceptujú. Vždy vládli svetu a on dúfal, že keď ho v niektorom z budúcich fašizmov budú nakladať do dobytčiaku, ušetria ho kopancov. Protekcia, chápeš? Trpaslíkom si chcel vybaviť protekciu. Na takéto veci myslia profesori. My sa tu ešte bavíme v krčme a oni už myslia na fašizmus. Ale na to, že by ho nebodaj celkom ušetrili a ani ho nenaložili s ostatnými nepriateľmi ľudu do dobytčiaka, že by ho napríklad nechali spisovať zoznamy naložených, na to ani nepomyslel. Vedel, že to by nedosiahol ani celým regimentom trpaslíkov. Tak to bolo kedysi v Číne, v Kambodži, v okupovanom Poľsku, tak to skrátka na svete chodí. Nedúfal v záchranu. V záchranu môžu dúfať iné typy ľudí, napríklad jeho otec. Stavebný inžinier s charakterovým podhubím esesáka. Okrem toho: ako by môj kamarát mohol pomáhať spisovať zoznamy, keď tie sú dávno spísané a pripravené? Vagóny čakajú na stanici. Uprostred noci teda kamarát rýpe do kameňa, s citom umiestňuje jednotlivé jemné vrypíky, za každým nasleduje uhládzanie a prihládzanie, zaobľovanie, oprašovanie citlivou dlaňou umelca, je rodený umelec, predstavuj si to, tak to tej noci bolo, predstavuj si, ako skúma povrch končekmi prstov, ktoré nie sú poškodené dlhoročnou manuálnou prácou, citlivé nepoškodené končeky prstov sú znakom intelektuála, tí budú v čase veľkých ľudových nepokojov a hnutí práve podľa prstov rozpoznaní a identifikovaní, keby sa chceli ukryť v dave, podľa končekov prstov ich spoznáte! Takí budú vyletovať z okien úradu vlády, z ministerstiev! Rozvášnenému ľudu sa intelektuál neschová, s takými prstami, akými môj kamarát prihládzal mramorovú tvár busty. Miniatúrnym dlátkom cizeloval nosné dierky, poháňalo ho vedomie, že prsty musí používať, kým ich má, kým mu ich ešte neprivrzli do dverí dobytčiaka, kým mu ich nerozdupala vojenská kanada, ale v pozadí za tým všetkým bol samozrejme predovšetkým despotický otec, obraz otca vytláčal z jeho predstáv obraz luzy, ktorá ovládne Európu, bližšia mu bola desivá otcova biela košeľa ako kožený kabát ľudových milícií. Pritom intelektuál často nevie ani vymeniť žiarovku. My dvaja žiarovky vymieňame ako na bežiacom páse, lenže vymieňačov žiaroviek je veľa, každá domácnosť má svojho vymieňača. Keby intelektuál z najvyšších intelektuálnych kruhov strašne chcel – on však strašne nechce – ale keby chcel, aj on by sa po chvíli naučil vymieňať žiarovky. To by však nemalo zmysel. Na svete nie je toľko vypálených žiaroviek, koľko je ľudí, čo ich dokážu vymeniť.