Republika a klíma

Od konca novembra som v Paríži a skúmam, čo znamená pohybovať sa v meste necelé dva týždne po atentátoch. Zmes súcitu, otrasenosti, vzájomnosti, národného cítenia a bezpečnostných opatrení v uliciach nadobúda podobu kvetov, sviečok, odkazov, básní, plagátov, trikolór, výziev na ostražitosť, ťažkoodencov, ktorých jasne identifikujeme, a policajtov v civile, ktorých síce neidentifikujeme, ale vieme, že sú medzi nami. Národné cítenie sa zhmotňuje až do tej miery, že jeden z tých, čo prežili útok v Bataclane, to komentoval slovami: „Marseillaisa vo všetkom a na všetky spôsoby. Už z toho nemôžem.“

Hodnoty a diskriminácie

Pri prechádzaní po bulvári Voltaire možno medzi sviečkami a kvetinami pomerne často identifikovať umelecké artefakty: básne, olejomaľby, hudobné nástroje, LP platne. Vzniká tým predstava umenia ako rezistencie voči terorizmu. Textové odkazy a básne sú v tomto nakoniec pomerne explicitné: „Nenecháme si vziať svoju kultúru“, opakuje sa tu v rôznych variantách. Kultúra à la française tak vyznieva ako sofistikovaný protipól k brutalite terorizmu. Budeme sa ďalej baviť, budeme bonvivanti, budeme protestovať vo verejnom priestore aj napriek zákazu zhromažďovania sa. Je to interná varianta obrazu, s ktorým sa možno stretnúť i v strednej Európe: Paríž ako zhmotnenie európskej kultúrnosti atakovaný primitívnymi beštiami z Orientu. Teroristické útoky sú brutálnym a neospravedlniteľným činom, ale je vhodné pýtať sa, či zdôrazňovanie kultúrnej nadradenosti je tou správnou odpoveďou. V rozhovore, ktorý po januárových útokoch poskytol Jacques Rancière, si francúzsky filozof kladie rovnakú otázku vo vzťahu k slobode prejavu a k laicite, čo boli hodnoty, za ktoré sa pochodovalo pod heslom „Je suis Charlie“. Pýta sa, či univerzalizmus týchto hodnôt nespôsobil, že namiesto pôvodne emancipačných praktík, určujúcich vzťah občana voči štátu a voči katolíckej cirkvi, sa v súčasnosti stali zámienkami pre stigmatizáciu individuálnych obyvateľov predmestí. „Všetky republikánske, socialistické, revolučné, pokrokové ideály sa obrátili proti sebe. Stali sa opakom toho, čím mali byť: namiesto zbraní v boji za rovnosť sú teraz nástrojmi diskriminácie, podozrievania a pohŕdania voči obyvateľstvu, ktoré vyznieva ako tupé a spiatočnícke.“

Pre Rancièra je práve intelektuálna nadradenosť založená na predstave kontrastu medzi „tými, čo vedia“ a „tými, čo nevedia“ hlavným problémom, s ktorým by sa aktivistické iniciatívy mali snažiť konfrontovať. Nie krajne pravicové tendencie, pretože tie sú len jedným z prejavov tejto nadradenosti. Tak ako krajná pravica nie je primárnym protivníkom, ľavica nemôže byť záchrancom, pretože je mŕtva – vo Francúzsku ju zabila socialistická strana. Rovnako skepticky sa Rancière stavia k predstave intelektuálov ako spasiteľov a záchrancov situá­­cie. S Rancièrovou víziou radikálnej rovnosti inteligencií je nezlučiteľná predstava, že by riešenie situácie prišlo od hŕstky osvietených vyvolených. Naopak, môže byť jedine výsledkom celospoločenského procesu.

V tomto ohľade je Rancièrova téza len ťažko zlučiteľná s pochodmi zdôrazňujúcimi „našu kultúrnosť“ proti „ich barbarskosti“. To by ale v praxi znamenalo nazrieť na samotný terorizmus ako odsúdeniahodný a brutálny, predsa však premyslený a motivovaný čin, ktorý je čiastočne produktom geopolitických nerovností a ktorého motivácia podľa všetkého presahuje snahu zabrániť nám v práve zhromažďovať sa. Navyše nepriamy dopad útokov najviac postihne najchudobnejších – prevažne moslimských obyvateľov parížskych predmestí. Bavme sa teda a zhromažďujme ďalej, ale situáciu to nevyrieši, ani sa tým nezabráni ďalším potenciálnym útokom.

Pacifikácia spoločnosti

Dva týždne po útokoch a v predvečer začiatku summitu COP 21, v nedeľu 29. novembra, vy­­šlo do ulíc Pariža asi desaťtisíc ľudí, a to napriek zákazu zhromažďovania sa. Ťažko určiť, do akej miery sa protestovalo proti klimatickým zmenám a za zmenu v politikách ekonomických veľmocí, alebo za právo protestovať i v dobe terorizmu. Možno je ale na celom proteste najzaujímavejšie preľnutie niekoľkých rovín, ktoré určujú globalizovanú súčasnosť. Sú nimi terorizmus, ktorý sa len pred dvoma týždňami manifestoval lokálne a ktorého doznievanie ešte v meste cítiť; klimatické zmeny, ktorých dopad je zatiaľ oveľa zásadnejší a priamejší pre krajiny globálneho Juhu; a nakoniec je to bezprostredná a takmer až teatralizovaná skúsenosť s formou vládnutia, pri ktorej kľúčové rozhodnutia prijíma skupina najmocnejších, kým občianska sféra sa musí prebíjať cez hrozbu terorizmu, bezpečnostných opatrení a realizuje sa cez občiansku neposlušnosť.

Musím priznať, že bolo úľavné prechádzať sa po uliciach Paríža v tak vypätej situácii počas zákazu zhromažďovania sa, spolu s rodinami s deťmi, študentami, dôchodcami. Je jasné, že aj najprísnejšie bezpečnostné opatrenia môžu len ťažko zabrániť tomu, aby niekto zopakoval typ útoku spred dvoch týždňov. Manifestácia začala pred obedom v pokojnej atmosfére, medzi dvanástou a trinástou hodinou sa konali dve hlavné tolerované akcie – ľudská reťaz s asi desaťtisíc účastníkmi v blízkosti klubu Bataclan a inštalácia tisícov párov topánok vyzbieraných od ľudí (vrátane Pápeža Františka a Pan Ki­muna) na Námestí republiky. Bola to symbolická zástupná akcia tých, čo chceli protestovať, ale kvôli zákazu zhromažďovať sa nemohli. O trinástej začala polícia dav rozpúšťať, a keď skupina protestujúcich na Námestí republiky odmietla opustiť priestor, bezpečnostné zložky nasadili slozotvorný plyn a do sedemnástej uskutočnili dvesto zatknutí a predvolaní.

Parížska manifestácia je príkladom toho, že nedávne útoky sú využité ako pacifikačný prvok – jednak kvôli bezpečnostným rizikám, ale tiež šírením predstavy, že „militantní protestujúci“ znevážili pamiatku obetí atentátov tým, že proti útočiacim bezpečnostným zložkám použili kahance, sviečky a kvetiny položené na spomínanom mieste. Nepriamym následkom teroristických útokov je tak diskreditácia akýchkoľvek radikálnejších foriem občianskych protestov sprevádzajúcich jedno z najzásadnejších politických stretnutí poslednej doby. To, proti čomu a za čo protestujúci útočili, je takmer celkom vytesnené z debaty a presmerované na posvätnú a nedotknuteľnú sféru nedávnych obetí. Prezident François Hollande správanie ostro odsúdil a zdôraznil kontrast medzi slušnými a násilnými protestujúcimi, ktorí zneuctili pietne miesto. Ani slovo o tom, že ich protesty boli namierené proti politike tých, s ktorými ­Hollande o deň na to zasadol za rokovací stôl. Alebo ešte presnejšie: proti politike, v ktorej 150 vyvolených rozhoduje o osude planéty, pričom dopady týchto rozhodnutí najviac pocítia tí najslabší. Na Námestí republiky sa stretli republikánske a antikapitalistické motivácie, pričom tie prvé boli zneužité na diskvalifikáciu tých druhých. Je asi na mieste pýtať sa spolu s Rancièrom, či hlavným cieľom angažovanosti by nemala byť práve priepasť, vychádzajúca z predstavy, že sú tí, čo vedia (a rozhodujú), a tí, čo nevedia (a znášajú). Nie je to, že súčasná forma demokracie potrebuje toľko dozoru a bezpečnostných opatrení, aby sa vôbec udržala, znakom toho, že stratila jeden zo svojich základných pilierov, ktorým by mala byť rovnosť v podiele na moci?

Autorka je sociální antropoložka.