Miss Pravda

Inscenácia herečky a choreografky Halky Třeš­­ňákovej Für die Macht (2015) pristupuje k hlavnej a jedinej postave Miss World hneď od začiatku ambivalentne. Začína síce momentom korunovácie českej súťažiacej za kráľovnú krásy, zároveň sú ale náznaky grandióznosti momentu úmyselne redukované na obdobu vyhlásenia obecnej tomboly. A tak napriek proklamovanej absolútnosti titulu je Miss World nositeľom čohosi, čo ju presahuje a robí obeťou sveta korporátnych dohôd, licencií, práv na jej tvár a telo. Miss World sa ocitá v centre a na periférii zároveň, a z tejto pozície deklaruje svoj zámer využiť ročný mandát na vyriešenie problémov sveta. Na rozdiel od ostatných miss však nezostáva pri odpovedi „world peace“ v disciplíne voľný rozhovor, po ktorom vzápätí nasleduje promenáda v plavkách. Halka Třešňáková si predstavuje miss, ktorá sa skutočne snaží nastoliť svetový mier.

Jej hlavnou zásadou je pritom jednoduchosť a efektivita: chlebom proti hladu, ľadom proti globálnemu otepľovaniu, Miss World zadarmo pre každého ako protiúder sexbiznisu. Problémy sveta sú zo zoznamu vyškrtávané jeden po druhom bez zaváhaní a pochybností, i keď na lokálnej úrovni vzbudzujú rozporu­plné reakcie. Halka Třešňáková však v parodickom predstavení neútočí primárne na naivitu Miss World, neprojektuje povrchnosť do bezpečnej vzdialenosti showbiznisu.

Postavu Miss World, cestujúcu víťazoslávne po svete s patentovanými liekmi na jeho nešváry, možno na jednej strane vztiahnuť k politike humanitárnych nadácií, ako to naznačuje názov predstavenia, ale tiež k niektorým formám angažovaného umenia. Zároveň ale presne sedí na to, ako na Slovensku kotlebovci zasahujú lokálne pri povodniach, kalamitách, či v „udržiavaní poriadku“ v konfliktných oblastiach. Na tento typ krátkozrakej a populistickej politickej angažovanosti Halka Třešňáková podáva kritickú odpoveď v podobe demonštrovania jej neohľaduplnej povrchnosti. Priamočiarosť a jednoduchosť štruktúry predstavenia je opodstatnená a provokatívna. Používa stereotyp prvoplánovosti ako pascu, aby vyprovokovala rozporuplné a komplexné interpretácie.

Terorizmus a umenie

Čo ale robiť v situácii, keď predstaviteľ Samosprávneho kraja rozpošle stredným školám list s pokynom, aby namiesto besied, filmových a divadelných predstavení organizovali „tradičné podujatia“, napríklad súťaže miss, ako to v októbri urobil župan Marián Kotleba? Ako reagovať, ak politik preruší predstavenie, ktoré si sám objednal, ako sa to stalo v prípade ochotníckeho divadla z Brezna v polovici marca?

V texte The Fate of Art in the Age of Terror (Údel umenia v čase teroru, 2005) sa Boris Groys zaoberá vzťahom medzi radikálnym umením a teroristickými útokmi. Rovnakú paralelu môžeme pozorovať medzi kritickým súčasným umením a Kotlebovým projektom miss miesto diskusií. Je otázne, či by Santiago Sierra, umelec známy provokatívnymi intervenciami, dokázal navrhnúť radikálnejší projekt poukazujúci na alarmujúci stav školstva a úbytok kritického myslenia.

Groys zdôrazňuje, že prirovnanie terorizmu k umeniu nemá byť považované za adoráciu terorizmu, ale naopak. Z hľadiska teroristov ide o devalváciu činu posvätného násilia jeho posunom do sféry profánneho súčasného umenia. V Kotlebovom prípade ide o posun diskurzu do sféry, ktorá ho zneisťuje. Ukazuje sa v nej totiž, že ju politicky ovplyvňuje bez toho, že by jej rozumel. Môže to znieť poburujúco, ale súčasné kritické umenie zdieľa s Kotlebovou politikou niektoré zásadné prvky: Kritický prístup voči mainstreamovým médiám, antikapitalistický a antiglobalistický diskurz, záujem o sociálne znevýhodnené skupiny ­ aj keď táto kategória je u Kotlebu redukovaná na „slušných ľudí“, provokatívny charakter, útočnosť voči establishmentu.

Tieto zdieľané prvky majú však radikálne iné interpretácie a dopady v umeleckých a Kotlebových „intervenciách“. Groys necháva úmyselne stranou otázku etiky a povahy násilia a dospieva k záveru, že hlavný rozdiel medzi terorizmom a radikálnym umením je v ich vzťahu k obrazom. Kým terorizmus prirovnáva k ikonofilnému zvádzaniu (cieľom je potvrdiť svoj obraz), kritické umenie je ikonoklazmom (snaží sa spochybniť obraz spoločnosti i samotného umenia). Kotlebovo križiacke ťaženie voči „kultúre degradácie“, a rovnako aj jeho brojenie za „miss“, sú dokonalým obrazom ikonofilného zvádzania smerom k absolútnym hodnotám a deproblematizovaným reprezentáciám.

Zatiaľ čo Halka Třešňáková používa stereo­typ povrchnej miss, aby vyprovokovala kritickú reflexiu, Kotleba sa snaží docieliť presný opak a stredoškolskú miss nastražuje ako vizuálnu návnadu odvádzajúcu pozornosť študentov a študentiek od diskusií a kritického myslenia. Namiesto ambivalentnosti miss ako víťazky a zároveň obete korporátneho sveta, je Kotlebova miss stelesnením absolútnej hodnoty fyzickej krásy, pretože tá je pre ženu podstatnejšia než vzdelanie. Ale ešte dôležitejšie ako kult tela je lipnutie na absolútnych hodnotách a ich mimetickej reprezentácií, pretože ukazuje, čoho sa župan a čerstvý poslanec bojí najviac. A to až do tej miery, že neváha prerušiť predstavenie počas jeho priebehu, keď má pocit, že sa mu vymyká spod kontroly.

Divadlo znova relevantné

Možným prevrátením perspektívy je uvedo­menie, že Kotleba svojím spôsobom robí di­vadlu službu. Tým nechcem nijako znižovať existenčné a iné problémy, ktoré spôsobil banskobystrickému Bábkovému divadlu na Rázcestí, Divadlu Štúdio tanca a ochotníckemu súboru Jána Chalúpku z Brezna. Ale tým, ako alergicky reaguje, ako nepodpisuje granty divadelným inštitúciám, ako nazýva súčasné divadlo „úchylnosťou“ a „chlievom“, tým mu paradoxne pripisuje veľkú moc a naznačuje tak možnosti umeleckej angažovanosti.

Minimálne od postmoderny divadlo tápa v pochybnostiach o svojom zmysle, potenciáli, limitovanom vplyve na publikum, ktoré je už tak či tak nositeľom rovnakých hodnôt. Kotlebova zježená srsť však naznačuje, že divadlo vplýva aj na tých, ktorí tam nechodia. Záznam z verejného zasadania Banskobystrického samosprávneho kraja (dá sa dohľadať na youtube.com), na ktorom poslanci sledujú fragment tanečného predstavenia, a dohadujú sa o tom, či skupinová choreografia nahých tanečníkov je umením alebo nie, je extrémne výpovedná. Pritom pôsobí ako scéna z absurdnej frašky. Kotleba dostáva diskusiu o divadle do kontextov, kde ešte donedávna nefigurovala ako relevantná téma. Vďaka tomu sa formujú nové, neočakávané spojenectvá – divadlo sa stáva politickým skoro bez ohľadu na svoj obsah. Ochotnícki divadelníci vypredali predstavenie v bratislavskej A4. Napriek tomu, že kombinácia priestoru A4 a ochotníkov by bola z estetického hľadiska donedávna takmer nezlučiteľná.

Absolútne hodnoty

To, čo Kotlebovi naháňa strach, nie je obsiahnuté vo vetách o perverznosti tanečníkov a vulgarite ochotníckeho divadla. Nad nahotou sa pohoršuje človek, ktorého straníci čelia obvineniam z ublíženia na zdraví a na telách majú vytetované ďaleko horšie veci než morské panny. Kľúčové je, že Kotlebovci sa prezentujú ako tí, čo prinášajú Pravdu. Oproti dekadentnému súčasnému umeniu stavia Kotleba vo svojich vyjadreniach najčastejšie folklór ako nositeľa národných hodnôt a tradícií.

Skúsme si teraz nevšímať národný pátos tejto vízie. Dôležitejšia je predstava umenia ako sprostredkovateľa kontaktu s absolútnom. Divadlo ako scéna väčšej intenzity, umelá a oddelená od života, práve preto umožňujúca narábať s pojmami ako pravda, krása, dobro, zlo. Pred nimi súčasné umenie prešľapuje v bezmocnosti, lebo ich považuje za nedosiahnuteľné, prekonané, x­krát dekonštruované a relativizované. Keď sa niekde vynoria, nevie úplne, ako ich uchopiť. V časoch sociálnej a politickej nestability, prekarizácie práce a permanentnej globálnej vojny však práve ich pevnosť zjavne funguje ako niečo úľavné a nádejné. Výzvou pre umenie je teda prekonanie povýšenosti, prestať vnímať absolútne hodnoty ako niečo spiatočnícke a nájsť spôsoby, ako ich premyslieť, no nereprodukovať pri tom absolutistické vzorce. Ak má súčasné umenie svoju absolútnu hodnotu, je ňou spochybnenie. Čo je však dôležité, spochybnenie sa netýka len objektu umenia a sveta okolo, ale smeruje tiež sebareflexívne ku kritike umenia, jeho inštitucionálnej bázy, spôsobu financovania, podiele na reprodukcii nerovností atď.

U Kotlebu však akékoľvek spochybnenie, aj keď v niektorých prípadoch vychádzajúce z rovnakých predpokladov ako súčasné umenie (kapitalizmus, sociálne nerovnosti, globalizácia), smeruje k upevneniu vlastnej pozície. A tak namiesto sebareflexie a výzve ku komplexnosti produkuje zjednodušené riešenia. Kotlebove vysedávanie v porotách súťaží miss je možno hľadaním tej, ktorá dokáže ľadom vyriešiť globálne otepľovanie.

Autorka je kulturní antropoložka.