Sizyfos na lane

Existuje stereotypná predstava cirkusu ako ukážky výnimočných zručností jednotlivcov – akrobatov bezchybne ovládajúcich svoje telo a princíp rovnováhy, vytrénovaných tak, že si dovolia vstupovať do riskantných situácií. Vďaka kombinácii tréningu a nadania zvládnu extrémny moment a publikum s úľavou žasne. Cirkusovo­existenciálna esej Le Vide (Prázdno) Fragana Gehlkera a Alexise Auffraya obracia túto základnú schému naruby a ukazuje akrobata v situáciách, kedy ho ďalej či vyššie nepustia faktory, ktoré nemá šancu ovplyvniť.

Strach z pádu

Predlohou predstavenia je Camusov Mýtus o Sizyfovi. Očakávanie strhujúcich manifestácií vrcholiacich v pozícii dobyvateľa sveta teda asi nebude úplne na mieste. Podmanivosť predstavenia spočíva práve v tom, ako dokázalo pretransformovať ­úspornosť Camusovho vyjadrovania do cirkusového minimalizmu. Na scéne je deväť lán, sústava matracov, jeden akrobat a jeden ďalší performer (hudobník, technik, rozdávač popcornu). Cieľom akrobata nie je ohurovať publikum kúskami na lane, no jednoducho sa po nich vyšplhať nahor. Táto triviálna úloha, evokujúca hodiny známkovaného telocviku, sa však komplikuje tým, že laná sa zakaždým pretrhnú. Autori sa s týmto základným dispozitívom (šplhajúci akrobat, povoľujúce laná) pohrávajú tak, že moment pretrhnutia prekvapí, aj keď tušíme, že príde. Akrobat je nútený zakaždým trpezlivo presunúť a prestavať celú sústavu matracov, ocitá sa v situá­ciách, keď v polovici nadväzuje lano, na ktorom visí, keď lano padá ešte skôr, než sa ho dotkne, alebo zostáva bez lana na svetelnej rampe vo výške pätnásť metrov. Nie je to oslava triumfálnych gest, ale konfrontácia s prázdnom a strach z pádu, ktoré vyvolávajú závraty a pocit ohúrenia v publiku.

S výnimkou jediného citátu o absurdite každodennej skúsenosti a slasti, ktorá z nej vyplýva, pôvodný Camusov text v predstavení vôbec nie je prítomný. Prepojenie je subtílnejšie. Namiesto citácií a parafráz sa odohráva v rovine presne vystihnutej autorskej interpretácie. Autori zaraďujú do predstavenia fragmenty textov, ktoré sa týkajú ich priamej skúsenosti z oblasti umeleckej produkcie. Šplhanie a pády sprevádzajú otázky autoritatívneho hlasu z nahrávky, ktoré nie a nie vypnúť. Je toto vaše prvé predstavenie? Aký bol váš zámer? Živíte sa okrem toho ešte niečím iným? Neplánujete sa živiť ešte niečím iným?

Nehody s lanami

Jacques Rancière v eseji Estetická separácia, estetická komunita medituje o Mallarmého básni Le nenuphar blanc (Biele lekno) a nad otázkou o politickom účinku umenia, ktoré explicitne politické vôbec nie je a možno ani neplánuje byť. Predstavenie Le Vide vyvoláva závrat od toho momentu, keď si uvedomíme, že prázdno pod akrobatom je nám nepríjemne povedomé a analógiu s trhajúcimi sa lanami strasieme skôr, než sa stihne skonkretizovať. Ako z toho vykľučkovať? Ako sa vyrovnať s obrazom systému, kde námaha nevedie k posunu a uznaniu, ale je donekonečna resetovaná a reštartovaná? Osvedčené argumenty, že akrobat si za pády môže sám svojou nezodpovednosťou alebo že si ich vybral, nevyznievajú v tomto kontexte vôbec presvedčivo. Jedine, že by nehody s lanami boli vlastne teroristickými útokmi, lebo veľa iných možností katarzie už nezostáva. A to už by sme čelili na­­ozajstnému prázdnu.

Autorka je kulturní antropoložka.