Európska únia

Alena sedí dosť bezvýznamne odložená na autobusovej zastávke. Hornú peru zviera medzi zubami, ako to pozná z filmov; noha cez nohu, cigareta. Do toho sneží tak pomaly, že by už nemuselo prestať.

Chlapček na druhej strane plexiskla, ktoré zastávku oddeľuje od zvyšku sveta, sa na Alenu zamračí a prudko k nej mykne hlavou. Na okamih vyzerá ako kýchajúca mačka. Kocúrik. Alena nevie, čo je to za hru, ale tiež sa zamračí, zahrajú sa.

Kocúrik odskočí k postave muža a Alene sa otočí chrbtom. Vyšúchané rifličky, bundička s deravým lakťom. Vo väčšom meste by mohol byť in. Muž chlapca mlčky buchne po temene, neprehovoria. Vytetované plamene chlapovi vyrážajú spod goliera po líniu čeľuste a ucha. Alena pozoruje scénu zarámovanú do plexi­skla: nemá groteska, sociálna dráma, komédia.

Keď sa k nej tmavé chlapča otočí opäť, dôrazne dupne. Kúsok od plexiskla jej pohrozí päsťou. Alena sa znovu zamračí, ale toto už nie je postupnosť herných krokov. Zdá sa jej, že chlapec je strašne ďaleko, hoci ich delí len vzdialenosť niekoľkých pästičiek a plexisklo s nasprejovaným kosoštvorcom. Kufor na kolieskach si prisunie tak, aby ho zovrela medzi kolená. Chlapček pritlačí čelo o plexisklo a popod bradu si prejde ukazovákom. Výstraha. Alena sa usmeje namiesto toho, aby sklopila zrak. Detská tvárička sa odlepí od kosoštvorca a preskočí k rohu zastávky, vykukne spoza plexi­skla a zasyčí: „Zabijem ťa!“.

Zaťatú päsť si Alena akože nevšíma, bože, len nech chlapec stojí za plexisklom, 3D hru Alena nepripúšťa. Ak spraví krok k nej, postaví sa. Chlapec čaká na očný kontakt, Alena už túto hru pochopila. Periféria: päsť a bundička.

Z kopca sa k zastávke pomaly kĺže karosa. Muž s tetovaním zavolá na chlapca: „Autobus! Ťahaj! Kurva!“, ale chlapec sa od rohu zastávky nepohne, hra pokračuje a muž vykrikuje ďalšie slová s výkričníkmi. Alena opatrne vstáva.

„Zabijem ťa!“ pridáva muž a potiahne chlapca za bundičku.

Nastúpia. Usádzajú sa do radu pred Alenou. Porazí ju. Ľutuje, že plexisklo zo zastávky nevytrhla, nezobrala so sebou a nepostavila si tu bunker alebo iglu.

Muž stiahne chlapcovi čiapku a znovu ho buchne po hlave. Chlapček ukáže prstom na Alenu. Špinavý ukazovák by mu v tomto momente najradšej vylomila. Chlap s tetovaním prestrieda slová piča, kokot a kurva v rozvitých vetách.

„Nehovorte s ním takto!“ povie Alena.

„Nehovor o mne takto!“ pomyslí si Alena.

Muž sa ihneď otočí, bože, načo sa ozývala, k čomu to bolo dobré, bože, stále na ňu čumí, ak by to bolo možné, teraz by v iglu zhasla oheň, schovala sa pod kožušinu a čušala.

„To je moje decko! Dobre?“

Tak ale toto nie je argument. Alena odkopne kožušinu.

„A takto sa má naučiť rozprávať?“

Muž akoby zbieral sliny.

„No a čo!“

Ultimátny argument. Alena sa viacej neozve. Cestujúci v autobuse neskutočne zaujato pozorujú rúbanisko za oknom a tvária sa, že no a čo. No a čo, cigáni. Chlap s tvárou z kysnutého cesta sediaci cez uličku na chvíľu odlepí zrak z okna a pohľadom ju bleskovo tituluje za ľudskoprávnu aktivistku z Bratislavy.

Chlapec pred ňou sa teraz vŕta v nose a občas ju kontroluje pohľadom. Prst by mu vylomila rad za radom v každom kĺbe. Alena deti nemá a ani mať nebude. No a čo. Raz do roka jej stačí malá sesternica, ňuňu, haf haf, pexeso, leporelo, ňuňu a – čau! Na deti nemá peniaze, čas ani panvu.

Alena na Vianoce cestuje z Berlína za svojou mamou na dedinu a cíti sa úplne ako človek, ktorý cestuje z Berlína na dedinu. Mama sa presťahovala do domu po rodičoch, pretože krátko po päťdesiatke totálne skrachovala. Takto to samozrejme nahlas nikto nesformuluje, ale že to bude visieť vo vzduchu, je isté. Mama po päťdesiatke stratila prácu i súdnosť. Najprv sa pokúšala o akési pofidérne džoby a potom to vzdala celkom. Predala byt a na dedine z toho zrejme plánuje nejako dožiť do dôchodku. Alena nevie. Ale takto to chápe.

„Ty si totálne skrachovala!“ kričí na mamu o chvíľu nato Alenin brat, ktorý už byt v meste očividne nezdedí a ktorý sem na Vianoce prišiel, len aby mohol nahlas povyslovovať všetko, čo Alena v autobuse odbila vnútornými monológmi. V obtiahnutom tričku s nápisom SLOVENSKÁ REPUBLIKA stojí uprostred izby, rozhadzuje rukami a žila na krku mu naviera presne na mieste, kde mu pulzovala, keď bol malý a napajedil sa.

„To si už akože nebudeš hľadať robotu?“

„To akože predáš byt len tak?“

„To akože…“

„Akože!“

Alena sa zapája, je na strane mamy, ale robí to napospol preto, aby sa mohla nejako zapojiť. V slovenčine nedokáže byť ticho. Oveľa ľahšie sa jej mlčí v nemčine: hm, čo povedať, veľavravné úsmevy, pár prehnaných gest a predĺžené pohľady namiesto viet v krkolomnej gramatike.

Po chvíli to Alenu prejde a zmĺkne. Pozoruje. SLOVENSKÁ REPUBLIKA s mamou sa prekrikujú, nehádajú, ale prekrikujú, každý vedie vlastný monológ nezávisle od toho druhého a iba Alena si všimne, že kričia to isté. Líšia sa v záveroch. Mama kričí, že je to super, brat – strašné. Alena pozoruje a mlčí. Za svojím plexisklom sa cíti ako morálny guru.

Že sa takto na Vianoce stretli, to vôbec nie sú rodinné sviatky, ale sociálne inžinierstvo, spoločensko­psychologický experiment ich mamy. Popozývala si ich sem, len aby nebola sama. Alenu ide z nich dvoch poraziť ešte skôr, ako si vybalí kufor. Brata si na Facebooku zablokovala už pred rokom, bože, motivačné citáty a profilovka s Tisom, bože, takto mala na celý rok pokoj. Ak by mama vedela robiť aspoň s internetom, aj ju by si blokla. Odchádza z izby, ide sa vybaliť. Najradšej by sa po dome presúvala v guli z plexiskla.

O chvíľu neskôr si s mamou urobia fajčiarsku kuchyňu. Horúce zemiaky, čo treba ošúpať na šalát, rozložili po stole ako dubáky, keď chodili pred veľa rokmi na hríby a vrátili sa z lesa s plným košíkom. Dym vyfukujú smerom k oknu. Silno ženská atmosféra. Takto jej mama takmer neprekáža.

„No tak spusť. Chcem počuť nejaké cestovateľské zážitky.“

A už jej prekáža. Namiesto výsluchu si tu mohli pekne vyfukovať, pozorovať tieto ich dubáky a mlčať.

„Ty cestovateľka!“ kazí to ešte viac.

Alena rozmýšľa, čo povie; pred rokom sa vybrala cestovať, ale teraz má len samé odcestovateľské zážitky, zostala v Berlíne a ďalej sa nepohla. Okolnosti.

„Však povedz niečo z Berlína!“

Alena je ticho asi už pridlho, vybavujú sa jej všetky tie naoko podstatné situácie, kriky do telefónu, súlože a podania rúk (krátky flashback na svoju poslednú prácu, ktorý Alena úspešne potlačí), hoci skutočné zlomy prichádzajú inokedy, v oveľa nenápadnejších situáciách, v tichu a osamote, na lavičkách, v momentoch spätného uvedomenia, súdov a rozhodnutia, lenže o tom zas nemôže povedať mame. Vyberie si nejakú banalitu, ktorú zveličí a dofabuluje k nej pointu. Zasmejú sa.

Mamu potom v rôznych obmenách ubezpečí, že v Berlíne sa má vynikajúco. Uchytila sa vo veľkej nadnárodnej korporácii. Prácu by nemenila za nič na svete. Muži? Jedna radosť. Má sa fantasticky. A takto. Mama sa jej pozerá do očí, pozorne počúva a prikyvuje, usmieva sa. Ale tak smutne.

Aby nemusela pokračovať, spýta sa na kávu a postaví vodu. Pre mamu dve lyžičky umelého sladidla, poháre na stôl a už krútia lyžičkami, hneď mlčia inak, lepšie. Nikde inde by Alene nenapadlo urobiť kávu do pohárov. Usádzanie kávy za sklom pozoruje neskutočne zaujato.

Mama sa konečne ozve, ale má presne ten tón, ako keď chce, aby jej Alena povedala, že nie, mami, takto to vôbec nie je a aby ju strašne poľutovala. Alena pár razy opäť premieša kávu, aj keď už to vôbec nie je treba. Mama jej hovorí, ako si už nikdy nenájde prácu, ako starne a ďalšie zlomené konštatovania. Alenu by celkom zaujímalo, kam sa podel napríklad ten jej frajer, ale nespýta sa. Na priame formulácie tu má brata. Je si istá, že stačí počkať do najbližšej konfrontácie a dozvie sa.

Mama hovorí, že občas treba ohnúť chrbát. O chvíľu neskôr – že teraz sa musí so všetkým vyrovnať. Alena tejto janovicovskej gymnastike vôbec nerozumie. Naozaj by tu teraz chcela brata.

Byt mama predala, áno, lenže vôbec nie kvôli peniazom, tie ona zhŕňať nepotrebuje, mamona, ha, na čo by jej to tak bolo, no ale cigarety a pár drobných radostí, aj to niečo stojí, chápeme sa; obhajuje sa pred Alenou, akoby to, že namiesto peňazí túži po všetkých tých veciach, čo si za ne môže kúpiť, nebola prostá konzumácia, ale cnostný cieľ. Alena počúva, no dáva si pozor, aby ani raz neprikývla. Zase sa cíti ako morálny guru rodiny. Domácnosti.

Aby ju trochu potešila, povie, že neodíde, kým jej mama nespraví svoje slávne zapekané rezne. Mame sa pri úsmeve na lícach objavia vrásky, ktoré tam nebývali.

„A vieš čo? Ja ti ich urobím hneď zajtra.“

Alena netuší, čo tým chce povedať. Mama možno zachytí jej rozpaky a možno len nevie, čo s rukami, ťažko povedať, no prisunie sa k nej tak, aby ju objala. Alena tieto jej citové projekty neuznáva, ale krkolomne sa k nej cez roh stola privinie.

„Vlastne dobre, že si odišla. Že si mala odvahu. A ako si sa ešte aj uchytila!“

Alena má opäť pred očami svoju poslednú prácu a opäť to úspešne potlačí. Pomedzi poprekladané paže sa usmeje na mamu. Tá ju prepúšťa z objatia a bez toho, aby ju Alena o niečo žiadala, pološeptom spúšťa recenziu synovho života. Zhrnutie obsahu, kritika, odporúčania. Že aj on mal ísť. Že by mu prospelo pozrieť sa von. Alenu to von namiesto do zahraničia u mamy zakaždým vytáča, ale zahryzne si do jazyka.

„No a pozri sa naňho, on nie,“ pokračuje mama, „radšej tu bude hniť, všelijako sa potĺkať, marihuanu si pichať, a ja neviem čo, o nič sa…“

SLOVENSKÁ REPUBLIKA stojí vo dverách. Bohvie odkedy. Mama zmĺkne a začne zúrivo upravovať obrus, akoby na tom v tejto chvíli nesmierne záležalo. Na pol oka sledujú jedna druhú a čakajú, či na ne vykríkne skôr niečo o fajčení v kuchyni, peniazoch alebo pichaní marihuany. Nevykríkne, pozerá na Alenu. Nech ide za ním. Mama pri upravovaní obrusu vyleje zvyšok kávy, no podľa výrazu jej dosť odľahlo. Alena odchádza za naleštenou hlavou do zadnej izby. Brat sa jej cestou pýta, či vie baliť.

„Vieš baliť?“ tónom ako na pohovore do zamestnania, s očakávaním, že ju usvedčí z neschopnosti. A s Excelom viete robiť?

Baliť. Že by brat začal fajčiť, to sa jej nevidí: pravidelný spací režim, bielkoviny, vajcia a kuracie prsia, odkedy je dosť veľká na to, aby ho vnímala, jej brat vedie život kuraťa z veľkovýroby, vstávanie na žiarovku, presne vypočítaný prídel potravy.

V zadnej izbe sa ukáže, že baliť treba darčeky.

„Kúpil som jej reťaz. Ale neviem to zabaliť,“ ukazuje na škatuľku.

Alene je jasné, že ani to nebude škatuľka, ale škatuľa, ešte lepšie: box, rovnako ako retiazka nemôže byť retiazka, ale reťaz. Zdrobneniny sú výrazom slabosti, ponížením. Brat ledabolo vyťahuje reťaz zo škatule, hoci Alena vidí, ako strašne mu na tomto momente záleží. Predmet podobný reťazi z bicykla jej spúšťa do dlane, pozri si.

Reťaz. Na Vianoce. Alena nechápe, čo je to za nápad. Jedinú retiazku v živote dostala po prvom svätom prijímaní. Takáto reťaz. To nikdy.

„Teraz, keď nad tým rozmýšľam,“ pretiera si SLOVENSKÁ REPUBLIKA oči, „tá piča si to ani nezaslúži, no ale už som to kúpil…“ Berie jej reťaz z ruky a informuje ju o materiáli: striebro, i cene: astronomická.

„A ty si kúpila čo?“ zase ju ide usvedčiť

Alena si uvedomí, že dlaň, z ktorej jej zobral retiazku, ešte stále drží pred sebou a ruku stiahne k telu, intuitívne o krok ustúpi, cíti sa, ako keď vojde do parku v noci, ale určite to nie je šerom v miestnosti, ruky do vreciek a zahabká mu niečo o vôni.

„Vôňu?“ brat nadvihuje nos.

„Parfum.“

Vzápätí sa jej pýta na značku a okľukou sa chce dostať k cene. Kým boli malí, doťahovali sa, kto najlepší darček pod stromčekom rozbalí.

„No a kde to ty vlastne robíš? V dákej veľkej firme?“

„Hej.“

„V akej?“

„Shell.“

Shell. Zo všetkého najhoršie sú práve tie korporátne životy, totálne peklo, existencie líšiace sa iba umiestnením v openspace alebo natočením monitora, po čase presun na podlažie s iným číslom. Alena v nijakej Shell nepracovala ani nepracuje. Hell.

„Shell, Shell. Čiže západným kapitalistom klepkáš po klávesnici,“ dodáva akože položartom, ale jeho úškrn ju desí, stále sú v nočnom parku, Alena pôjde, musí ísť fajčiť, odchádza od neho skôr, ako stihne spomenúť mená doktor Tiso a Vladimir Putin.

Pred domom si zapaľuje. Flashback na Berlín už nepotlačí.

Kráča za naleštenou lebkou po chodbe v hoteli. Pred odchodom sa nalíčila a vyžehlila si vlasy, radšej by si ale vyžehlila všetko v hlave, vystrela, uhladila. Život v Berlíne sa jej pokrčil, namočila sa do toho prirýchlo a stačilo, korporátny život si skúsila na mesiac ako tá najposlednejšia asistentka asistentov, pohyb vymedzený trajektóriou medzi domovom a openspace na dvanástom poschodí, metro, presné poradie zastávok a správna cesta v pavučine vyznačená zelenou farbou. Utiekla.

Reset. Pauza a reštart. Nové algoritmy.

Kamarátka: „A isto to neskúsiš?“

Skúsi. Poslala niekoľko fotiek, vyplnila dotazník a celkom milo jej odpísali. Holohlavého muža po ňu už dnes ale poslali ako po najväčšiu štetku. Posadil si ju na predné sedadlo a po dvoch vetách ju kategorizoval za Rumunkoruskobulharku, už nijaké otázky a zopakovanie inštrukcii v holých vetách bez slovies. Jeden stupeň geografickej dĺžky medzi nimi zohrával viac ako všetky kultúrne, mentálne, sociálne, intelektuálne a genderové rozdiely dokopy. Ak by to bolo možné, ešte raz by všetko reštartovala, bože, ale teraz už nevycúva, kráčajú po hotelovej chodbe na dvanástom poschodí a zastanú pred dverami. Lebka zaklope.

Dvere otvorí tmavý muž s bruchom a fúzmi. Alena si želá, aby nemal aspoň tie fúzy. V rysoch tváre je normálny. Ale oslovovať ju začne baby. Bejbe.

Naleštená hlava si vezme peniaze, strašne veľa peňazí, prikývne a odchádza.

Muž podá Alene tvrdú ruku, mozoľnatú zrejme z golfu, a usadí ju na posteli. Predstaví sa jej: Ahmad. Ona: Leila. Počas smalltalku ju dosť poteší, že v jeho izbe sa fajčí. Ahmad jej ponúkne z vína.

Muž potom vstane z kresla, pristúpi k posteli a začne sa jej dotýkať, ako to musel odpozorovať z nejakého zlého porna, celou plochou dlaní po jej tele opisuje pravidelné kruhy. Ohmatá ju za panvu, ktorá mu asi pripadá plodne, a posunie ju za ňu po matraci. So zvláštnou samozrejmosťou mu Alena rukou prejde po rozkroku. Potom ho pobozká na krku a značne prvoplánovo si ho pritlačí k telu. Kým sa navzájom vyzlečú, znepokojivo rytmicky sa o ňu trie hruďou a stehnami.

Nahý Ahmad, ona, hotel. Alena, teraz Leila, je v rozpoložení, že jej to vôbec nepripadá čudné. Penis pod Ahmadovým bruchom máličko narástol a postupne vädne. Alena nevie čo. Ruku s urobenými nechtami mu položí na brucho, ale Ahmad ju odkladá, nie, nie, ospravedlňujúco sa na ňu usmieva, podáva jej nohavičky a sám si naťahuje rifle. Opakuje sa trenie. Alene sa teraz ani toto nezdá zvláštne.

Po obtieraní sa vyzliekajú opäť. Ahmad vyzerá spokojnejšie. Povie jej, nech si ho vezme do úst a keď to Alena spraví, ruku jej kladie na hlavu. Strašne v tej chvíli chce, aby ju z hlavy zložil.

Trvá to večnosť. Vydýcha sa. Ahmad vyzerá ešte zadýchanejšie. Chvíľu oddychujú a Ahmad sa potom pýta na anál. Bože. Alene by to ani nenapadlo, ale Leila ho v dotazníku odsúhlasila. Bože. Nasleduje krátka príprava. Ledva potentný Ahmad na ňu potom zozadu vylezie a pokúša sa tam o análny sex. Alena ešte nezažila taký banálny sex.

Voči Ahmadovi necíti osobný odpor, nenávidí ho štrukturálne. Ahmad. Berlín. Hell.

Celé sa to končí tým, že Alena sedí dosť bezvýznamne odložená na mokrej lavičke pred hotelom, na takej tej radostnej kruhovej lavičke okolo stromu dizajnovanej na sobotné popoludnia mamičiek s kočíkmi alebo páriky dôchodcov, usadila sa na ňu dosť nepríhodne, znovu si zapáli a v hlave sa jej to jemne urovnáva. Vlastne nie, celé sa to končí až tým, že Alena sa o pár dní zbalí a odíde na Vianoce za mamou, lenže niekde medzi hotelom a sviatkami sedí so svojou panvou na navlhnutej lavičke, pohodená ako odložená gumená rukavica, žltá rukavica, čo má zabrániť, aby sa pokožka ruky vysušila pri umývaní dlážky, kus gumy, ktorý má zamedziť, aby sa špina dostala pod nechty, kondóm do domácnosti.

Rodina sedí na gauči oproti stromčeku. Mama, SLOVENSKÁ REPUBLIKA a ona. Toto sa Alene zdá naozaj čudné.

Mama sa pokúša o atmosféru, zapáli prskavku, už len oco so zvončekom: asi tu máme Ježiška, ale vôbec jej to nevychádza; darčeky si rozdelia s totálnou samozrejmosťou bez toho, aby z nich čítali mená. Reťaz zo striebra za astronomickú cenu mama vybaľuje s rozpačitosťou, ktorú mozog v naleštenej hlave zrejme dekóduje ako úžas a vďaku. Alena dostane hranatý balíček a darčekovú taštičku s mäkkou výplňou.

„To máš do toho Berlína,“ oznamuje jej mama ešte pred rozbalením.

Darčeky si Alena ukladá do lona.