Ohňostroj beznádeje

Maďarsko blízkej budúcnosti: krajina sa na­chádza medzi „ZEU“ a „VEU“ (Západná a Východná európska únia), prepuká v nej proticigánska vojna, každý občan platí daň z úronu (za každý pohlavný styk), vzdelávanie prakticky neexistuje (abeceda sa už nevyučuje, deti sa dorozumievajú pomocou primitívneho obrázkového písma), zdravotníctvo je v troskách, parlamentná demokracia sa mení na „komunistické kráľovstvo“. To sú len niektoré zo skľučujúcich predstáv budúcnosti v románe Žena, propánakrále! (Feleségverseny, 2009) Györgye Spiróa. Sú to absurdné vízie, nazerané optikou, ktorá niektoré aspekty našej prítomnosti hrozivo zväčšuje, iné smiešne zmenšuje a ďalšie sa rozpadajú ako pod kaleidoskopom.

Nacisti všetkých krajín

Spiróova mozaika miestami odkazuje na klasika maďarskej utopickej sci­fi satiry Frigyesa Karinthyho, ale zatiaľ čo jeho prózy sú ucelené a tematicky jednotné, Spiró sa vo svojom, takmer päťstostranovom, satirickom opuse snaží zachytiť hádam všetky problémy dnešného Maďarska i celej Európy. Text sa neustále vetví, desiatky mikropríbehov na seba nadväzujú v ťažko uchopiteľnom, väčšinou arbitrárnom poradí. Mnohé epizódy sú silné, až z nich mrazí, niektoré sú však len zbytočnou exhibíciou autorovej imaginácie, ktorá často udusí intenzitu inak veľmi trefných postrehov. Banálne peripetie Renáty Vulnerovej, exemplárne ohyzdného a hlúpeho dievčaťa z budapeštianského predmestia, a jej rodiny, plnej zlodejov, podvodníkov a vrahov, sa striedajú s popismi veľkých spoločenských zmien, medzi inými rapídnou nacionalizáciou, vraždením Rómov a fašizáciou celej spoločnosti. Práve tieto momenty patria k najsilnejším – ako napríklad popis medzinárodnej nacistickej konferencie: „Předběžně stanovené téma konference znělo: Jak by se mohla dát výhradně národní myšlenka zinternacionalizovat? Podle předem vydaného materiálu jsou veškerá sympatická příbuzná hnutí rozdrobená, a přestože je jejich zaměření shodně proticikánské a antisemitské, přestože všechna pospolu spočívají na neochvějné půdě pokrevnosti a rasové teorie, agitují navzájem proti sobě, a tak se nemohou semknout pod heslem ,Nazis of the ­world unite!‘, i když potřeba takového semknutí je velmi naléhavá…“

V čom sa však Spiró výrazne líši od svojho literárneho predchodcu, nie je ani tak po­­užitie postmoderných košatých rozprávačských postupov, ako skôr bezvýchodiskový tón jeho textu. Karinthyho fantastické príbehy pripomínajú v mnohom tie Čapkove – sú to napokon autori tej istej generácie. Ich utópie a strach z toho, kam sa spoločnosť uberá, sú vždy konfrontované s vierou v ľudskosť, v možnosti spravodlivejšieho spoločenského usporiadania. Aj v tých najtemnejších momentoch prebleskujú okamihy nádeje, vždy sa u nich nájde postava, i keď len malá, ktorá reprezentuje to dobré v nás. O ničom podobnom nemôže byť v Spiróovom prípade reč. V jeho svete sa pohybujú desiatky postáv, ale nenájdeme u nich jedinú dobrú vlastnosť, jediný náznak solidarity, radosti či múdrosti. Politici sú skorumpovaní, davy sfanatizované. Všade panuje násilie, lož, krádeže, vraždy, rasizmus, útlak a podvod. Ulicami pochodujú komandá smrti a jednotky SS („Signifikantní soukmenovci“). Beznádej je dokonalá. Z Maďarska sa stala krajina neobmedzenej krutosti.

Svet slepcov

Všetky tieto neduhy rastú z rovnako temnej pôdy, ktorá ako hlavná téma zastrešuje celý román – z manipulácie otupených más. „Lid tvoří ti, kteří nemají možnost aktivně ovlivnit svůj osud,“ tak znie definícia ľudu od fiktívnej maďarskej akadémie. Problém verejnosti, ktorá sa nechá manipulovať politikmi a médiami až do absurdných dôsledkov, nakoniec nespočíva ani tak v nevzdelanosti, ako v neustálom sebaklame. Funguje to na osobnom, aj celospoločenskom meradle – Renáta je napríklad svedkom smrti svojich rodičov a vraždy svojej tety, všetky tieto spomienky však potlačí a až do konca zbytočne čaká na návrat svojich blízkych. „Takhle si to nechci pamatovat,“ hovorí často svojmu bratovi. Rovnaké znásilňovanie vlastnej pamäte prebieha v celej krajine, ktorá nie je schopná priznať si svoje pálčivé problémy a nedostatky. Namiesto nastaveného zrkadla radšej zatvára oči a tak nečudo, že v tomto svete slepcov nakoniec zavládne diktatúra. Rozpadajúci sa svet už nemá kto zachrániť: „V ulici po levé straně tržnice hořela dvě nejvyšší patra dvou domů a z několika oken vyrazily plameny. To vydávalo ten pukavý zvuk. Polekala se, ale lidé si požáru vůbec nevšímali. Na několika kamenných lavičkách seděli důchodci zabraní do šachů. ,Hoří,‘ upozorňovala Rea. Jeden dědoušek zvedl hlavu. ,Však on to někdo uhasí,‘ řekl a hned zase upřel zrak na šachovnici.“ Ak sa budeme spoliehať, že to „někdo uhasí“, a odvrátime od dnešných problémov Európy zrak, hovorí nám opakovane Spiró, čaká nás pochmúrna a zúfalá budúcnosť. Nezúčastnenosť je cestou k zatrateniu.

Autor je publicista.