Tyrania iTunes ľudí vyčerpáva

Nachádzate paralely medzi svojou industriálnejšou tvorbou s Cabaret Voltaire a terénnymi nahrávkami, ktorým sa venujete v súčasnosti?

Áno. Vnímam priame spojenie medzi tým, na čom som pracoval s Cabaret Voltaire, a tým, čo robím teraz. Bez Cabaret Voltaire by som svojej terajšej tvorby nikdy nebol schopný. Je to súčasť jednej cesty, pri ktorej som zaobchádzal so zvukmi, rytmom a textúrami. Teraz pracujem rovnako, akurát používam odlišnú technológiu a dostávam sa na nové miesta. S Cabaret Voltaire som takmer necestoval. S cestovaním sa môj záujem o zvuky miest prehlboval, pokračoval som v nahrávaní, ale proces sa nezmenil.

Ako pri nahrávaní zvukov v prirodzenom prostredí bránite interferencii znečistenia?

Keďže sme obklopení nesmiernym konštantným zvukovým znečistením, musím prísne selektovať. Čím som starší, tým menej nahrávam a viac počúvam. Pre svoje kompozície potrebujem zvuky izolovať, paradoxne, aby som ich opäť spojil počas mixu. Miesta treba niekedy hodiny hľadať – aj taká je moja technika. Neustále si uvedomujem, v akom hlučnom prostredí žijeme. Je to depresívne. Naše mozgy sú uspôsobené na efektívnu selekciu ruchov, mikrofón to však nedokáže. Jediné, čo mi zostáva, je priblížiť sa k zdroju zvuku. Použitím nahrávacích techník z krátkej vzdialenosti, výberom miesta a času nahrávania a zohľadnením aspektu ročného obdobia potom docielim izoláciu zvuku od ruchov.

Pri nahrávaní prirodzených zvukov teda nesmerujete k realistickému zachyteniu zvuku miesta, ale snažíte sa skôr o rekonštrukciu zvukového priestoru bez znečistenia?

Musím byť selektívny. Som výrazne projektovo orientovaný, rozhodnutia musím robiť v procese: primárne je umiestnenie mikrofónov, potom počúvam. Ak sa mi zvuk nepáči, nenahrám ho alebo zmením pozíciu mikrofónov. Túto selektivitu si napriek tomu užívam, je súčasťou procesu.

Ako ste sa vysporiadali s odklonom ruchov industrializácie počas nahrávania projektu Okeanos?

Nahrávať na mori je oveľa väčšia výzva ako na súši. Zvukové znečistenie oceánov je znepokojivo silné a zvuk sa vo vode prenáša takmer päťnásobnou rýchlosťou, počujete na veľké vzdialenosti. Znovu ide najmä o selektivitu. Keď som nahrával kosatky, nachádzali sa v krásnom zvukovom prostredí pod ľadovcom, kde nebolo počuť vlny na povrchu. Na dopravu zásob na miesto, kde som zostával, si najímali ľadoborec, ktorý razil cestu pre príchod a odchod lodí. Keď som nahrával, bol práve na ceste, musel som prestať a začať som mohol, až keď sa nachádzal viac než dvadsať kilometrov od mojich hydrofónov. Bol to ohlušujúci rachot. Všetko, čo žije pod vodou, žije vo svete zvuku. Morské tvory musia trpieť oveľa viac ako my.

Aká bola vaša hlavná objektíva počas projektu Okeanos? Hudobná kvalita podmorských zvukov? Environmentálne zretele?

Myslím, že oboje. Čím viac som počúval, tým som bol fascinovanejší. Oceán je nesmierne rôznorodý a obrovský ekosystém, najväčší, aký máme a zvukovo je neuveriteľne bohatý. Začal som hľadať alternatívne priestory a miesta, tvoril som nové veci tým, čo som počul. Uchvátila ma hudobnosť zvukov a ich nesmierna harmonická bohatosť.

Ako ste sa na Okeanos pripravovali?

Zostavil som storyboard, ktorý som použil ako partitúru. Rozhodol som sa, že dielo bude cestou. Keď som mal dostatok materiálu, rozkreslil som si mapu oceánu a naplánoval storyboard zohľadňujúci ročné obdobia. Cesta bola naratívnou časťou diela, potom som počúval kontrasty spolu s rozdielmi medzi miestami a zapracoval som ich do kompozície.

Cestovali ste teda so všetkým vybavením?

Áno. Nepresahovalo totiž veľkosť troch kufrov, ktoré sa zmestia do lietadla. Problémom bolo občas nabíjanie, pretože solárne batérie zatiaľ nemajú vysoký výkon. Niekedy som pracoval s ľuďmi, ktorí mi pomohli, inokedy som všetko niesol sám. Vtedy som ocenil prednosti digitálnej technológie: prenosnosť a energeticky nižšiu náročnosť.

Aká bola maximálna hĺbka, v ktorej ste nahrávali?

Približne dvadsaťdva metrov, hlbšie by extrém­ny tlak rozdrtil vybavenie. Výhodou je, že zvuky sa rýchlo prenášajú na veľké vzdialenosti, čo použila napríklad podmorská biologička pri nahrávaní zvukov veľrýb pri pobreží Grónska, ktoré boli päťsto metrov pod vodou. Ptrebovala však vybavenie vyrobené špeciálne na tento účel.

Myslíte si, že záujem o počúvanie a terénne nahrávky je na vzostupe?

Áno. Robím veľa workshopov, nárast ­záujmu ma teší. Ľudia chcú tvoriť vlastné kompozície z terénnych nahrávok. Robím veľa remixov pre rôzne kapely, ktoré chcú terénne nahrávky zapojiť do už existujúcich diel. Myslím, že ľudia sú lepšie naladení na to, čo sa deje okolo nich a chcú skúmať zvuky sveta. Jedným z dôvodov je vývoj technológií, slušný rekordér si dnes môžete kúpiť na rozumnú sumu. Ľudia viac počúvajú, niektorým sa naozaj darí napojiť sa na melódiu a rytmus okolia, čo predstavuje jeden z krokov k zisteniu, čo na ňom majú a nemajú radi. Cvičenie v počúvaní vám umožňuje robiť rozhodnutia ohľadom vlastného akustického prostredia – čo do neho zahrnúť a čo vynechať. ­Žijeme vo veľmi hlučnom priestore a všetok hluk sa usádza v našich ušiach.

Nemôže byť dôvodom všeobecného nárastu zvukovej senzitivity samotné zvýšenie zvukového znečistenia?

Bude to jeden z dôvodov. Stále častejšie vidím ľudí so slúchadlami nie kvôli hudbe, ale kvôli akustickej izolácii. Myslím si, že zvýšenie pozornosti je dobré, počúvaním a odhaľovaním zvukového znečistenia možno objavovať nové miesta. Nie som veľkým fanúšikom Johna Cagea, ale povedal jednu užitočnú vec: „Mali by sme počúvať svet. Zvuky sú oveľa dôležitejšie, ako si myslíme. Hudby je dosť, musíme sa naučiť lepšie počúvať.“ Existujú organizácie venujúce sa akustickej ekológii. Niektoré sú akademické, väčšinou je však ich cieľom priviesť ľudí viac k počúvaniu.

Myslíte, že je potrebné naučiť sa správne počúvať terénne nahrávky? Existuje niečo ako návod pre začínajúcich poslucháčov?

Nemôžem ľuďom povedať, ako majú počúvať moje skladby. Všimol som si iba, že narastá dopyt po dlhších skladbách. Ľudí vyčerpáva tyrania iTunes, kde sa všetko mení každých deväťdesiat sekúnd. V mojom veku sa to ľahko povie, ale ľudia sa potrebujú zastaviť, počúvať a viac sa zapájať. Mozog človeka, ktorý počúva hudbu napríklad pri práci, ju spracováva s užšou dynamickou škálou. Urobil som niekoľko nahrávok lesa, ktoré si doma nechávam pustené, zvuky sa počas dňa menia, ale prostredie je konštantné. Rád tiež počúvam rovnakú skladbu v rozličnej hlasitosti. Občas to robím vo svojom štúdiu: nalejem si drink, zhasnem a počúvam. Je to veľmi upokojujúce.

Nepočúvate ale iba terénne nahrávky?

Samozrejme, že nie. Je toho toľko – problémom je čas. BBC Radio 3 je skvelé, má veľmi eklektický program. Ide o jednu z platforiem, kde počúvam nové veci a zisťujem, čo sa deje. A veľa dobrých vecí som počul práve tu, na Nexte: napríklad koncert zoskupenia Drums a dnes set Thora Magnussona – doteraz som o live codingu nič nevedel. Festivaly sú skvelým priestorom pre hľadanie novej hudby v inom prostredí.