Slovenština je třetím nejpřekládanějším jazykem na českém knižním trhu. Její obliba přitom zdaleka nevyplývá jen z nostalgických vzpomínek na společný stát. Současná slovenská próza totiž mnohdy nabízí pohled na neuspokojivou společenskou realitu. Nevyhýbá se přitom líčení brutality, zoufalství a hnusu a její čtení leckdy irituje.
Slovenská literatúra sa prekladá. Okrem očakávanej angličtiny, nemčiny alebo maďarčiny sa prekladá aj do češtiny. Od roku 2015 až donedávna bola slovenčina tretím najprekladanejším jazykom na českom knižnom trhu. Deje sa tak navzdory všeobecným predstavám o prirodzenej dvojjazyčnosti, keď znalosť češtiny predpokladá znalosť slovenčiny a naopak. Česi neradi siahajú po slovensky písaných knihách. A nemožno ich viniť. Jazyky samotné sa nemenia, no vzájomná zrozumiteľnosť klesá. Prekvapivé to nie je, berúc do úvahy zmenšujúcu sa mieru výskytu slovenčiny v českom prostredí. Situáciu zachraňujú hádam iba lokálne študentské kolónie, popularita slovenského rapu a rôzne excentrické internetové celebrity. Influencerka Zuzana Plačková, drag queen Slaytiiina a slovenskí študenti na Masarykovej univerzite sa svojím spôsobom stávajú novodobou gardou propagátorov slovenského jazyka.
Iritovaní kritici
Akokoľvek tŕnisto súčasný stav pôsobí, ide skôr o oblúkovité navrátenie sa k pôvodnému stavu pred érou Československa. Jazykovedkyňa Mira Nábělková pripomína svojbytný príbeh českej spisovateľky Sofie Podlipskej. Tá vo svojich zápiskoch z konca 19. storočia prekrútila slová Bohumily Rajskej, ktorá sa mala pýtať, či je v poriadku byť Češkou medzi Slovákmi, lebo „praví se, že v Nitře Slováci po Češích blátem házeli“. Obraz, ktorý Podlipská pochopila doslovne, však nebol o blatných honoch na Čechov v Nitre. Nitra nie je len mesto, ale aj literárny almanach, paradoxne na začiatku svojej existencie vydávaný v češtine. A hádzať blato má okrem doslovného významu aj zmysel „rozprávať o niekom zle“. Podlipská to mala so slovenčinou jednoducho ťažké. Stačilo málo k vzniku nepodloženého konfliktu.
Dnes sú diskusie o patričnosti a nepatričnosti prekladania slovenskej literatúry do češtiny vzhľadom na mizerný vzájomný jazykový kontakt irelevantné. Je potrebné čeliť novej realite. Nerozumie sa, prekladajme. Trend klesajúcej schopnosti porozumenia slovensky písaným textom medzi česky hovoriacimi čitateľmi nie je sám osebe taký závažný, najmä ak je poruke preklad. Skôr sa vynára otázka, prečo vôbec slovenskú literatúru čítať. Má čo ponúknuť?
Pokiaľ by sme sa pýtali najväčších znalcov slovenskej literatúry, a síce slovenských literárnych kritikov, odpovede by boli prinajmenšom rozpačité. Dobre to ilustruje 28. epizóda Literárneho kvocientu. Ide o diskusný formát, ktorý sa „snaží byť naplnením dlhodobého volania po kritickej reflexii súčasnej literárnej tvorby na Slovensku“. Väčšinou reflektuje nedávno vydané diela, v tomto prípade román Michaely Rosovej Tvoja izba (2019). Divák bol vtedy svedkom polhodinovej diskusie, kde ani jeden z recenzentov nevedel celistvo povedať, prečo danú knihu čítať. Slovami Viliama Nádaskaya: „Ja neviem, prečo by som to mal čítať. Ja si nie som istý, ako to mám čítať.“ Človek by naozaj čakal, že práve traja aktuálni či bývalí zamestnanci Literárneho informačného centra, respektíve Ústavu slovenskej literatúry SAV, by odpoveď mať mali. Ale aby nedošlo ku krivde, jedno jasné posolstvo debata priniesla. Každý z účastníkov verbalizoval, že ho kniha irituje.
Chorobné stavy
Odhliadnuc od slovenskej literárnej kritiky sa môžeme obrátiť ku knihám samotným. Už po letmom skúmaní vystupujú určité znaky. V prvom rade je to nepochopiteľná obľúbenosť pavlačových bytov v próze. Myslím, že nikto z čitateľov nezažil toľko pavlačí, koľko mu slovenská tvorba ponúka. A po druhé – vo väčšom rámci – je to nekonečné množstvo hnusu. Niekedy možno nadobudnúť pocit, že sa v ňom celá literatúra utápa. Latentná beštialita buble na povrchu textov, hrdinovia sa pohybujú v jej zajatí. Nezanedbávajú sa ani opisy menštruačných sopľov a chrumkavých herpesov. Postavy samy navzájom interagujú skôr násilne. Celá literatúra je akási násilná – brutálna v jemnostiach. Za zatvorenými dverami bytov sa odhaľuje vlastná obludnosť. Dočítame sa o mentálnej premene ženy na mačku alebo o epidémii žabacieho slizu v prednáškarni.
Z geografickej perspektívy hnus baví alebo deptá. Čím viac na východ ideme, tým menej sa postavy berú vážne, až sa dostávame do sveta sociálnej periférie. Nastáva nečakaná situácia: najvrúcnejšie rodinné vzťahy prežívajú hrdinovia žijúci na skládkach. Najšťastnejší sú smradľaví, prepití muži, zobúdzajúci sa ráno vo vlastných zvratkoch. A čitateľ si postupne zvykne. Začne mu chýbať neustále nutkanie hrdiniek zošalieť alebo si aspoň príležitostne podrezať žily. Nejako rozumie, že to inak ani nejde.
Hnus sprevádza do popredia klasickú otázku identity, integrity a pamäti aj univerzálnu tému hľadania svojho miesta na svete. Lenže ako nájsť sám seba, keď žijete na Slovensku, v zmätenom štáte, kde dochádza k permanentnému dištancovaniu sa od vlastnej histórie? Nie je náhodou, že v slovenskej preambule sa odkazuje zo všetkých bývalých štátnych útvarov práve k neurčitej Veľkej Morave. Úzkostlivosť rozprávačky Michaely Rosovej zrazu dáva zmysel. Tvárou v tvár voči novému mestu pociťuje dezintegráciu osobnej identity, rovnako ako to postihuje malé osamotené Slovensko pri konfrontácii so svetom. Podlieha vlastným úzkostiam, ale navonok sa prezentuje obsesiou udržiavať veci pod kontrolou. Chorobné stavy prerastajú do patológie, z pozdĺžnej vrásky na čele vzniká potreba hodiť sa pod najbližší kamión. Postavy neuniknú, ani keď odídu za hranice. Krajina vyžerie každému dieru do mozgu, rana navždy mokvá a bude sa pripomínať v najnevhodnejších okamihoch.
Úskalia prekladu
Súčasná slovenská literatúra teda ponúka predovšetkým slovenskosť – kľúč k porozumeniu krajiny, ktorá samej sebe rozumie len ťažkopádne. Čítanie je potom prirodzene stavom iritácie. Akoby sa nám nedostávali žiadne odpovede, iba dlhý dráždivý zážitok emocionálneho pnutia. Skrz literárne Slovensko nechcene spochybňujeme všetko v nás. Preklad takej tvorby preto naráža na mnohé úskalia: je nevyhnutné hľadať adekvátne obrazy, ktoré by sprostredkovali intenzitu čitateľského zážitku a zároveň priblížili povahu novovzniknutého samostatného štátu. Nebodaj ešte zistíme, že tu tá nová špecifická slovenskosť bola vždy, iba sa nedostávala k slovu.
Čítať slovenskú literatúru nie je príjemné, ale potrebné. Vytláča českého čitateľa z komfortnej zóny, núti ho spoznávať mimo svojho vnútra, aby mu vzápätí podala obraz práve jeho vnútra. Milým bonusom je osvojenie si kde-tu prekukujúcich slovenských reálií. Nech opäť nevzniká presvedčenie, že v Nitre dostanete blatom do ksichtu…
Autorka je komparatistka.