Proti prúdu. Ale čoho?

Slovenská literatúra opäť experimentuje. Dva roky potom, čo národnú cenu za poéziu Zlatá vlna vyhrala neurónová sieť Liza Gennart, vychádza ďalší projekt, ktorý prekračuje hranice chápania autora ako reálneho fyzického indivídua. Nástrojom subverzie sa však nestáva umelá inteligencia, ale multiplikácia jednotlivca. K autorstvu knihy Mastný muž sa hlási jedenásť spisovateľov a spisovateliek. Ťažko ich pritom označiť za kolektív. Ne­­jde o žiadnu mladú skupinu ľudí s túžbou po zmene a so spoločným, kolektívnym vedomím, ale o generačne rôznorodú spisovateľskú mozaiku od etablovaných postáv po nové výrazné tváre.

Blúzniť a gadžovať

Mastný muž predstavuje predovšetkým literárnu hru. Kniha prezentuje súbor jedenástich poviedok s rovnakým názvom, pričom poznáme mená všetkých autorov a autoriek. Mená však nie sú priradené ku konkrétnym textom. V istom zmysle tak projekt ide proti sklonu „oživovať“ autora, ktorý so sebou prináša v Česku tak často spomínaná vlna autofikcie. Zároveň sa v kolektívnom autorovi jednotlivci nestrácajú, naopak, anonymita ich prítomnosť zosilňuje. Čitateľ je nabádaný hľadať kľúčové charakteristiky tvorby zúčastnených a odhadovať, kto stojí za ktorou poviedkou. Radikálne krčmové blúznenie s kvapkou boja proti systému by mohlo naznačovať Mila Janáča, jazykový teror v podobe východoslovenčiny Ivana Medešiho. No nič nezaručuje istotu, potenciálneho antisystémového opilca v sebe schováva každý a nepochybujem, že gadžovať po východniarsky by s adekvátnym množstvom alkoholu v krvi zvládol i Bratislavčan Peter Darovec. Nemožno vylúčiť ani zámernú mystifikáciu či humorné obvinenie, ktoré zaznelo pri uvádzaní knihy. Čo keď všetky poviedky v skutočnosti napísala Ivana Gibová?

Na druhej strane sa ukazuje určitá univerzálnosť jednotlivých motívov. Zdá sa, že rezignované olizovanie starých mastných mužov, často v podivnej mocenskej pozícii, je v rámci literárnej obce takpovediac smutná realita (nielen) ženskej skúsenosti. A rovnako to platí naopak. Starí muži rezignovane olizujú mladé ženy, snáď v nádeji, že v sebe opäť nájdu čaro houellebecqovskej sexuálnej obsesie. V knihe sa skrátka kolektívne kapituluje pred životom. Niekedy radostne, niekedy po záchvate hnevu a niekedy len tak, bez zásadných emócií. Postavy už dávno nemajú osud vo vlastných rukách. V svojej nečinnosti pomaly tuhnú a tuhne s nimi celý svet. Mastnota sa na seba navrstvuje a konzervuje všetko, čo sa pokúša o pohyb. Pokiaľ sa niekomu predsa len podarí pohnúť, hrozí škaredé skĺznutie.

Pristúpiť na hru teda znamená nielen možnosť lepšie si uvedomiť, čím sa ten alebo onen spisovateľ či spisovateľka odlišuje, ale tiež zahliadnuť všeobecné tendencie slovenskej literatúry. A tá sa posledné roky, okrem iného vďaka rozšíreniu anestetickej vetnej stavby u mladej generácie, zjednocuje už aj štylisticky. V prípade Mastného muža síce do schematizmu lingvistickej anestézie nevstupuje takmer nikto, no k zjednocovaniu dochádza v iných rovinách. Najprv sa však čitateľ musí preboriť bahnom umeleckého hnusu a akceptovať, že časopriestor funguje vo fyzikálnych zákonoch mastnoty.

Poetika hnusu

V zbierke, ktorej predchádzalo zadanie napísať poviedku s názvom Mastný muž, sa do centra pozornosti spolu s mastnotou dostáva aj širšie poňatá poetika hnusu. Tá slovenskú literatúru intenzívne sprevádza od rozpadu predchádzajúceho režimu a jej popularita pretrváva dodnes. Nemožno hovoriť, že ide o špecificky slovenský fenomén, napokon kvantá humusu produkuje napríklad i maďarská literatúra. A predsa sa slovenská tvorba ukazuje ako zvlášť vynaliezavá – od fekálnych orgií, mafiánskych seáns morálnej skazenosti až po použité menštruačné vložky. Postmodernizmus pripravil pravidlám slušného správania verejný pohreb a hnus sa mohol poľahky usadiť do každodennosti.

Preto Mastný muž už nemôže šokovať. Hnus síce funguje ako prirodzená emocionálna odpoveď, no zároveň závisí od spoločenských noriem. Presýtenosť vnemových podnetov vedie k desenzibilizácii čitateľa. Ruší sa elementárna podmienka estetického – schopnosť pociťovať – a text bez iných podporných prvkov upadá do tŕnistej jednotvárnosti. Tam, kde sa poviedky spoliehajú na šokovanie, musia nutne zlyhať. Hovná, moč ani tasenie šulinov už nikoho neprekvapia. Keď ale texty akceptujú hnus za súčasť bytia a stavajú na iných základoch, môžu, naopak, získať. Prevažná väčšina autorov si to uvedomuje.

Aj tak ale hrozí, že sa hnus pri čitateľskom zážitku stane prekážkou. Jeho dlhotrvajúca prítomnosť v slovenskej literatúre zvádza k odmietnutiu. Ako podotýka Jean Baudrillard, moc odmietnuť je poslednou mocou, ktorou človek disponuje. Túto reakciu reprezentuje rezignovaná tvár kritičky Marty Součkovej v diskusiách Literárneho kvocientu, keď sa v rozoberaných knihách objaví nejaký ten incest alebo neprimerané kvantum výkalov. Ustálenou odpoveďou na hnus sa stáva akési demonštratívne unudenie sa nasledované otázkou: „A na čo je to dobré?“ Neúčelnosť sa hovnám neodpúšťa.

Takýto prístup predstavuje pre poviedky Mastného muža problém. Tvrdiť o nich, že sú demonštráciou dobre premyslených spisovateľských zámerov, by bolo nadhodnotením. Pri jednotlivých textoch sa skôr dá vnímať, že sa ich samotní tvorcovia a tvorkyne neraz nechávali uniesť a proces si adekvátne užívali. Teraz si výsledky môžeme obdobne užívať my. Pravdaže, niektoré pasáže potom pôsobia ako istý druh kreatívne poňatej priemernosti. Nakoniec netreba zabúdať, že Mastný muž je v prvom rade literárnou hrou nielen pre čitateľstvo, ale aj autorstvo. Nie všetci hráme pre víťazstvo, niekedy hráme čisto pre potešenie z hry. Akurát je trochu nepríjemné, že sa nám tento spôsob čítania doslova nanucuje na začiatku knihy.

Literárny manifest?

Netradičným autorským rozhodnutím bolo pripojenie predhovoru, ktorý by sme pokojne mohli označiť za literárny manifest. Manifesty sú zvyčajne radikálne texty, ktoré volajú po zmene a žiadajú byť prijaté s adekvátnou vážnosťou. Úvod k Mastnému mužovi robí presný opak. Až absurdne priamočiaro dáva najavo, že si neželá byť braný vážne a že vlastne celá literatúra, respektíve spoločnosť, by samu seba mohla brať s väčšou rezervou: „Táto kniha je neobvyklou akciou nasmerovanou proti prúdu svojej doby (…) demonštrácia aktu hry je potom zdieľanou subverziou všadeprítomnej patetizujúcej vážnosti v súčasnej slovenskej spoločnosti, ale aj v súčasnej slovenskej literatúre.“

To, že sa slovenská spoločnosť berie príliš vážne, je zjavné pri letmom pohľade do novín. To, že sa vážne berie slovenská literatúra, je pre nás, ľudí z periférie žijúcich v Prahe, novinkou. A to, že by mala slovenská literatúra väčšinový záujem sa vyjadrovať k spoločenským otázkam, je už úplným prekvapením. Na Slovensku nevznikajú dlhočizné eseje o traume a literárna obec netrávi pol roka vypisovaním si o nadbytku či nedostatku empatie v recenziách. Dokonca si dovolím tvrdiť, že aj Alena Mornštajnová by to v slovenských súradniciach prežila bez zásadnej ujmy. Zaiste sa vynára otázka, či sa patetizujúcou vážnosťou myslia estetické požiadavky po návrate normálnosti v literatúre. To je ale skôr nepravdepodobné. Únava z hnusu ne­­jde ruka v ruke s nárokom na serióznosť. Znamená skrátka, že ľudia by občas radi vystúpili z citovej anestézie a posunuli sa konečne niekam inam.

Skutočný kontext ležiaci za manifestom pre mňa ostáva záhadou. Slovenská literárna kritika zväčša predvádza svoje najtvrdšie kritiky v putikách a nepociťuje potrebu publikovať ich verejne. Mastný muž našťastie ako privátny alkoholický výron neskončil. S prižmúrenými očami by sme ho dokonca mohli obviniť z predloženia umeleckého programu. A je to tak dobre. Viac mastných mužov v literatúre! A ideálne aj žien.

Autorka je komparatistka.