Keď sa na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v jednej televíznej relácii pýtali hudobníka a herca Jara Filipa na to, čo považuje za zážitok desaťročia, odpovedal, že jednoznačne vyťatie krásneho veľkého stromu na Primaciálnom námestí v Bratislave. A to preto, lebo vďaka tomu už doňho chodci nemusia narážať pri obzeraní sa po dievčatách v oknách vtedy neďalekých internátov. Ocenil tiež ligotavú betónovú plochu, ktorá vznikla na jeho mieste a umožnila tu napríklad hranie golfových hier, či zimné šmýkanie sa po chodníku. On osobne by zašiel ešte ďalej a vyťal aj ďalšie námestia v centre, či zalial súvislou betónovou plochou celý kopec, po ktorom by sa mohli deti preháňať na kolieskových korčuliach. Jaro Filip týmto legendárnym ironickým výstupom vystihol nielen dlhodobú (a trvajúcu) politiku prístupu k verejným priestranstvám v hlavnom meste Slovenska, ale i podstatnú črtu ľudskej činnosti na planéte – honbu za
ziskom bez ohľadu na obmedzenosť zdrojov, či dopadov na budúcnosť. Mnohé zo zmien ovplyvnených ľudskou činnosťou sa dnes ukazujú ako nezvrátiteľné a ich dopady už bude možné iba zmierňovať. Vždy, keď čítam o ďalšej ekologickej katastrofe, mám sto chutí doplniť moju obľúbenú Ferlinghettiho báseň s názvom Obrazy zmiznutého sveta: „Ó svet je skvelé miesto kam sa narodiť, ak vám len neprekáža, že ho ľudia za niekoľko storočí totálne rozjebali.“