Robert Kaliňák a Marian Jurečka sa schádzajú pod hrubou červeno­-bielou dekou v Bielych Karpatoch. Vzduch je presýtený vôňou smrekov a niečoho, čo pripomína Jurečkovu kolínsku po holení s nádychom sena. Deka je tesná, ich kolená sa občas dotknú a šepot naberie intímnejší podtón.

Kaliňák (s ľahkým úsmevom): „Ma­­rian, pod dekou je horúco, nie? Ako v saune, len bez tej trápnej nahoty.“ Jurečka (trochu červený, šepká späť): „Robo, přestaň, já tu mám papíry na dotace, ne na flirt! Ale… ta deka má něco do sebe, jak se tak natřásá.“ Kaliňák sa nakloní bližšie, jeho hlas je ako zamatový šum vetra: „Vieš, Marian, pod dekou sa šepká lepšie. Skús mi povedať o tom traktore…, ale pomaly, nech to znie ako tajomstvo.“ Jurečka sa zapotí, nervózne si uvoľní golier a zašepká: „No… má červený lak, měkké sedadlo, a když si sedneš, cítíš… vibrace.“ Kaliňák zdvihne obočie: „Vibrácie? To už znie ako môj štýl.“

Atmosféra hustne, deka sa vlní, akoby sama chcela byť súčasťou rozhovoru. Kaliňák vytiahne spod deky termosku, no namiesto kávy naleje dva poháriky slivovice. „Na zdravie, Marian. Na jednotu… A na tie vibrácie,“ povie a jemne sa dotkne Jurečkovho ramena. Jurečka si odpije,…