Keď rozprávaš veľa hlúpostí, nevyhnutne sa medzi nimi ocitne aj pravda
Autorská subjektka Ivany Topitkalovej sa pohybuje na chúlostivej hranici medzi dojatím a zhrozením zo sveta prežiareného slnkom a simultánne pohlcovaného požiarom. Vytrhnutá z času, preblikávajúca medzi fatamorganickou minulosťou a neuskutočniteľnou budúcnosťou, hľadá účel a význam svojho bytia v zástupnom jazyku ikon a kultových obrazov. V tele zloženom z citácií a odkazov preberá pocity ako krabicu cudzích fotografií zachytávajúcich niečo dôverne známe, a pritom unikavé. Každý moment živosti, intimity či dotyku je referenčný, mediovaný. Žiaden obraz nie je dôveryhodný, ani sa tak netvári. Všetko v tomto svete je dočasné, neisté, situované na pomedzí, samotná subjektka netuší, či zničenia alebo znovuzrodenia. A predsa sa opakovane pokúša načrtnúť súvislosti medzi rozpálenou planinou, po ktorej tancujú záblesky katastrofy, a záležitosťami srdca.
Richard L. Kramár
„tísnivé je všechno, co mělo zůstat tajemstvím a v skrytu, ale vyšlo najevo“ the uncanny, sigmund freud superficial party som peripetia som opak peripetie som kostol arabská ruža azyl pre úbohých som spasiteľský syndróm anticipácia náhody som bdelé vnímanie tela dotyk rúk v nechtovom salóne je neopísateľne intímny rovnako ako…
Článek je zamčený.
přihlásit se
Článek je zamčený.
Pro pokračování se přihlaste
přihlásit se Prohlédněte si naše možnosti předplatného
Newsletter Ádvojky přímo do vaší schránky
odebírat newsletter A2
Příbuzné články
Žal nelze předvídat
Narativní hry francouzských autofikcí
