Začiatkom tohto roka vyšiel v Ústave českej literatúry AV ČR pod názvom V souřadnicích neklidu už tretí diel bilančnej publikácie mapujúcej situáciu najnovšej českej literatúry. Po zväzkoch V souřadnicích volnosti (2008), venovaných deväťdesiatym rokom, a V souřadnicích mnohosti (2014), zameraných na nulté roky, sa tentokrát pozornosť upriamila na literárnu produkciu druhej dekády 21. storočia. Autorský kolektív tak konečne vstúpil do obdobia, ktoré sa v medzinárodnom kontexte nieslo v znamení hľadania nových konceptov, poetík a spolu s nimi aj deklarovanej novej „súčasnosti“. Pre redakčný tím to bola zároveň príležitosť otvoriť základnú otázku o „epochálnom“ smerovaní českej literatúry po konci postmoderny.

Asi nikoho neprekvapí, že diskusný poten­ciál skúmaného obdobia nakoniec ostal v inak faktograficky a interpretačne ladenej publikácii nevyužitý. Neprítomnosť jednotiaceho rámca pre uchopenie nových umeleckých a spoločenských tendencií však neznamená, že autorky a autori nečelili rovnakým kľúčovým témam, ktoré formujú uvažovanie o podobách súčasnej literatúry. Sklony k špecifickej forme autentickosti, presvedčivosť výpovede, vzťah subjektu k žitej realite, civilnejšie pojatie grotesky, ale aj nikdy nekončiaca otázka angažovanosti novodobého umenia dnes čoraz zjavnejšie vystupujú ako protiváha voči všeobecnej skepse a bezčasiu postmodernizmu. Súčasná česká literatúra tak čelí tomu, čo literárni vedci Ivana Taranenková a Radoslav Passia v slovenskom kontexte nazvali „vpádom reality“ do umenia. Ako by literatúra posledných desaťročí začala citlivejšie reagovať na svet, z ktorého vychádza, a to aj s vedomím problémov, ktoré takýto postoj prináša. Možno teda hovoriť o zmene v chápaní literatúry a jej vzťahu k realite? Stáva sa súčasná literatúra citlivejšou?

Post­-postmodernizmus

Svet už na začiatku nového tisícročia pomaly zisťoval, že liberálna demokracia nepredstavuje to, čo Francis Fukuyama pokladal za „konečný bod ideologickej evolúcie ľudstva“. Dejiny aj v 21. storočí stále prinášajú veľké udalosti a konflikty, ktoré nás posunuli priamo na prah tretej svetovej vojny. Postmoderna so svojou diskontinuitou, podvracaním hodnôt a spochybňovaním veľkých historických naratívov prestávala ako kultúrna paradigma zmysluplne sprostredkúvať turbulentnú skúsenosť súčasnosti. Namiesto toho sa stále zreteľnejšie ukazovala potreba prekročiť vzorec, podľa ktorého kultúra dovtedy chápala svet, a nahradiť ho niečím iným. Presvedčenie o tom, že sme ako ľudstvo vstúpili do zatiaľ bližšie neurčenej post­-postmodernej doby, sa stalo základným rámcom úvah o súčasnosti.

Konceptualizácií snažiacich sa uchopiť vágny pojem „post­-postmodernizmu“ vzniklo v druhej dekáde tohto storočia hneď niekoľko. V českom prostredí sa aspoň čiastočne ujal pojem metamodernizmu, ktorý neponúka žiaden poetologický prevrat, ale reflexívne sa vracia k základným otázkam zmyslu, pravdy a úprimnosti umenia. Jeho podstatou je dôraz na neustálu osciláciu medzi modernistickou túžbou po zmysle a postmodernou skepsou. Vyjadruje snahu hovoriť o svete vážne, hoci bez istoty, či to ešte má zmysel. Charakteristickou črtou je napätie medzi iróniou a úprimnosťou, skepsou a nádejou, angažovanosťou a pochybnosťou. Postmoderné vnímanie literárnej výpovede ako intelektuál­nej hry spochybňujúcej autentickosť subjektívneho zážitku je prekonané, čím sa mení vzťah medzi umením a realitou. Literatúra si „uvedomuje“ vlastnú sprostredkovanosť, no napriek tomu sa usiluje o úprimný kontakt so svetom.

Nie je preto náhodou, že medzi najdiskutovanejšie žánre posledných rokov patrí autofikcia, ktorú literárna kritika opakovane kladie do kontrastu s postmoderným písaním. Jej skoro až „antiliterárny“ charakter, ako sa nedávno vyjadril Jan Bělíček v magazíne Kapitál, je často prostriedkom, ako sa vyhnúť deštruktívnym vplyvom fikcie na skutočnosť. Autofikčná próza odmieta dôraz na fikciu nie preto, že by jej neverila,ale preto, že ju považuje za prekážku pri jej primárnom zámere pomenovať realitu, i keď ide o realitu vždy len „akože“, konštruovanú v rámci literárneho gesta. Neznamená to, že sa fikcie zrieka, iba ju využíva inak, ako pomocnú silu pri snahe vypovedať o vlastných zážitkoch. Pozornosť sa potom upriamuje na autora, ktorý sa vracia na scénu a mení sa na tému aj mate­riál svojho diela.

Úprimná irónia

V rámci diskusií o metamodernizme možno preto uvažovať o akejsi novej senzibilite v umení. Za jej najviditeľnejší prejav býva označovaná zmena funkcie irónie. Zatiaľ čo postmoderná irónia fungovala ako nástroj rozkladu významov a zdôrazňovala sa jej účelnosť pri podkopávaní ideologických konštruktov moci, metamoderná irónia už s týmto emancipačným potenciálom neráta. V súčasných spoločnostiach je nakoniec cynický odstup, smiech a irónia takpovediac „súčasťou hry“, ako tvrdí Slavoj Žižek. Boli totiž absorbované rovnakým mocenským systémom, ktorý mali pôvodne podvracať.Reakciou na tento stav je obnova citlivosti a úprimnosti, ktoré si však zachovávajú vedomie vlastnej pochybnosti práve v irónii. Hrdinka Doroty Ambrožové v knihe Poslední léto (2024) pristupuje k celému svetu s typickou pubertálnou úsečnosťou, ale recenzie si všímajú hlavne „všadeprítomnú samotu“ presvitajúcu cez „masku arogantného adolescenta“.

Niečo podobné vo výsledku konštatuje Karel Piorecký vo svojej nosnej eseji (Tvar č. 16–17/2021) venovanej novým tendenciám v českej poézii. „Metamodernismus adaptuje modernistické cíle prostřednictvím ironie, postmodernismus je chce stejnými prostředky zničit. Metamodernistická ironie se pojí s touhou, postmoderní ironie s apatií.“ Irónia už nevystupuje ako nástroj negácie, ale postupne si nachádza miesto pri snahe autorského subjektu vyjadrovať sa autenticky k svetu a svojej pozícii v ňom. Nemyslí sa tým pritom autentickosť typická pre éru pred postmodernou, ale reflexívna úprimnosť, ktorá si je vedomá vlastných limitov. Irónia a úprimnosť už nestoja proti sebe, ale navzájom sa podmieňujú. Vytvárajú spolu hru s odstupom, ktorá umožňuje vyjadrovať úprimnosť bez naivity a pochybnosti bez cynizmu. Preto často po dočítaní kníh netušíme, „ako to autor vlastne všetko myslel“ a ako veľmi máme brať knihu vážne. Dvojznačnosť sa stáva konštitutívnym princípom výrazu umožňujúcim prehovor. Román Lover/Fighter (2024) Kristiny Hamplovej sa dá čítať ako klasická postmoderná groteska, kde sa každý prvok vyhrocuje do takých bizarných rozmerov, až text nemožno brať seriózne. No na pozadí vojen detských gangov zdrogovaných papagájím mäsom nápadne preráža ľudské nasratie hlavnej hrdinky. Práve to otvára možnosť čítať text aj ako snahu zachytiť pocit frustrácie a bezmocnosti z absurdity celého sveta. Brutalita nefiguruje iba ako prejav odcudzenia a anestetizácie čitateľa, ale paradoxne tiež ako snaha prelomiť necitlivosť.

Na ceste za novou súčasnosťou

Pri diskusiách o súčasnej podobe prózy teda naozaj možno uvažovať o akomsi inom druhu senzibility, než aký ponúkala postmoderná uštipačnosť. Tvrdiť však, že by literatúra bola citlivejšia, by bolo zjednodušením. Skôr než o zvýšenú emotívnosť a rozcitlivenosť ide o snahu pristupovať k svetu priamo, no s vedomím jeho zložitosti a neistoty akéhokoľvek sprostredkovania. Metamodernizmus sa opakovane ukazuje ako užitočný rámec pre pomenovanie hlbších posunov v poetike, no česká literárna kritika si ich často dokáže všímať aj bez potreby zaštiťovať sa veľkými teoretickými koncepciami. Autofikcie, trauma, empatia aj angažovanosť predstavujú rôzne aspekty toho, čo sa vo svetovom kontexte tak honosne zastrešuje ďalším novým ­-izmom. Metamodernizmus iba pomáha vidieť všetky diskutované tendencie v súvislostiach a pomenovať hodnotové východiská, z ktorých literatúra, ale tiež literárna kritika k realite pristupuje.

Autorka působí v Ústavu slovenské literatury SAV.