Koncom minulého roka vstúpil na literárne pole mladý slovenský spisovateľ Kristián Lazarčík a priniesol so sebou radikálnu dávku hnusu, krutosti, ale tiež dobre miereného humoru. Vo svojom prozaickom debute spojil ťaživé témy, ako sú sebadeštruktívne správanie a sexuálne násilie, s adekvátnou dávkou cynizmu a schopnosťou odľahčiť situá­ciu správne použitým vulgarizmom. Výsledná podoba akoby sa pohybovala medzi britkosťou Virginie Despentes a rozprávačskou bezprostrednosťou Ivany Gibovej. Kombináciu tragických životných osudov s bizarnými vtipmi si však stredoeurópska literatúra pestuje dlhodobo. Otvára sa teda otázka: dokáže Kristián Lazarčík ponúknuť ešte niečo nové, alebo je jeho debut iba opakovaním dobre známej grotesknej poetiky hnusu?

Femme fatale s vtákom

Kniha Enfant terrible si kupuje jednosmerný lístok predstavuje zbierku ôsmich poviedok. Spoločnou črtou textov je subjekt tematizujúci rôzne podoby prežívania „inakosti“. Občas trans, občas gay, ale v zastrešujúcom zmysle ide prvorado o queer skúsenosť vo svete s jasne nastavenými binárnymi rámcami. „Nemôžeš byť femme fatale, keď máš medzi nohami vtáka,“vyhlási kamarát na účet protagonistu (alebo protagonistky?) počas spoločného sexu. Na jednej strane sa teda deklaruje mechanizmus binárneho myslenia redukujúci každú rodovú ambivalenciu výlučne do jasne vymedzených kategórií. Voči takto normatívne usporiadanej spoločnosti potom spravidla stojí jednotlivec, ktorý, na­­opak, neustále tematizuje vlastnú neuchopiteľnosť. Hlavné postavy sa vzpierajú a odmietajú všetky jednoznačné zaradenia. Menia svoje mená, gramatické rody, ale niekedy opúšťajú aj druhové zaradenie a konformitu nachádzajú napríklad v prirovnaní sa k hermafrodickým slimákom.

A predsa kniha neprináša klasické klišé queer literatúry ako téma hľadanie identity mladého človeka a nekonečný boj s predsudkami spoločnosti. Nejde o žiaden fragmentarizovaný „coming of age“ román, naopak, hlavné postavy vedia, kým sú a čo predstavujú, alebo aspoň čím v neprehľadnej realite rozhodne nie sú. Obzvlášť citeľne sa ich suverénnosť prejavuje voči iným osobám, predovšetkým milostným partnerom, ktorí svojej identite často nerozumejú. „Veronika nevie, že sa po nociach stretávaš s inými mužmi v tvojom aute, nechávaš ich, aby brali tvoj penis do úst a následne prehĺtali všetok ten zmätok, čo máš v hlave.“ Silou hlavných postáv je práve poznanie svojich potrieb, a to i v pocite vlastnej nedostatočnosti či neurčitosti. Od toho sa potom odráža i repertoár tém. Písať o bolesti, ktorú spôsobuje spoločnosť tým, že človeka nazve buzerantom, je ťažšie, keď človek o sebe vie, že buzerantom proste je a bude.

Poviedky tak namiesto sporov s predsudkami oveľa viac tematizujú akýsi „boj o pomenovania“. Najväčší problém v textoch vytvára jazyk a obmedzené možnosti popísať seba samého i vlastné prežívanie: „Trnka je chlapec, no cíti sa ako dievča, preto ním občas aj je, ale iba takmer. Trnka je jednoducho taká nevydarená slivka. Chcela by ňou byť, no nie je (…) keďže je taká, nikto z nej úžitok nemá – muži ju iba ponižujú, no nezjedia.“ Problém nepredstavuje samotná „inakosť“, ale jazyk, ktorý ju nedokáže uchopiť a ktorým je ­queer subjekt odsúvaný do priestoru neustálej nedostatočnosti (a zároveň aj prebytočnosti). Hlavné postavy sú si toho vedomé, a možno aj preto tak často menia spôsoby, akými sa o sebe vyjadrujú. Vo výsledku ale všetky ich snahy končia rovnako ako ich milostný život: „nemožno utiecť, vymaniť sa, pozožieraš ma, postupne a úplne celého“.

Medúza sa smeje po slovensky

Ako to býva, tam kde zlyháva jazyk, prichádza na rad telesnosť. Pokiaľ k svetu nedokáže adekvátne prehovoriť hlas vedomia, preberá túto rolu telo a jeho zmysly. V Lazarčíkovej debutovej zbierke je telesnosť jazyku neraz nadradená. „Tak si ho strč aspoň do huby, povieš a vtedy už pre teba nie som Julka, ale kurva. Lenže Julka­-Nejulka, aj gule treba raz za čas vyprázdniť.“ Obzvlášť pudy a telesné impulzy sa stávajú nositeľmi významu a určujú smerovanie deja. Telo neplní iba funkciu objektu túžby, ale vystupuje ako aktívny mediátor skúsenosti. Dôležité je tiež neustále spomínanie rôznych hmatových či pachových vnemov. V poviedkach vkuse niečo smrdí, sliznatie alebo sa obchytkáva.

Tým sa kniha pripája k neskoršej vlne anestetickej poetiky nesúcej sa v znení výzvy Hé­­lène Cixous „písať telom“. Myslí sa tým zámer prenechať hlas telesnosti tam, kde jazyk viazaný normou stroskotáva, ako forma odporu voči normatívnym a umlčiavajúcim diskurzom. Od anestetického okruhu zahrňujúceho Máriu Ferenčuhovú či Katarínu Kucbelovú sa však Lazaračík odlišuje vyššou mierou brutality a surovosti, ktorá ho posúva k afektivite „nahnevaných žien“ slovenskej literatúry, ako Ivanu Gibovú a Janu Micenkovú označila česká literárna kritička Eva Klíčová.

Kráľovná zadrbaných tenisiek

Práve radikálna obraznosť postavená na práci s afektom spolu s groteskným vyústením približuje knihu k poetike hnusu typickej pre stredoeurópsky región. Nejde však o klasické stupňovanie fyzického násilia páchaného na protagonistoch, ako je to časté napríklad v maďarskej, ale aj v slovenskej literatúre. Namiesto toho akoby sa bolesť stávala zá­kladným pocitom a istotou života, skrz ktorú možno najlepšie vyjadriť vlastné prežívanie: „Niekedy si mala chuť vyrezať lono. Nechať ho prázdne a čisté, pretože verila, že práve ono je zdrojom všetkej bolesti. Akoby bolo veľkou zapálenou podkožnou vyrážkou alebo kurím okom, ktorého sa treba zbaviť, vypáliť ho.“ Bolesť sa mení na spôsob komunikácie.

Lazarčík zastupuje generáciu spisovateľov a spisovateliek, ktorí už nepotrebujú písať sadistické porno ani nikoho psychicky zdeptať. Patrí skôr ku skupine prinášajúcej do literatúry suverénnejších protagonistov a protagonistky. Jeho postavy sú hlučné, arogantné, ale aj adekvátne extravagantné. Ani zďaleka síce nedosahuje úroveň gangsteriek Sylwie Chutnik či psychopatie mača Rácza z Pišťankovho románu Rivers of Babylon (1991, česky 2012), ale predsa sú jeho postavy v určitom zmysle sebavedomými outsiderkami a outsidermi každodennosti – sú to „kráľovné zadrbaných tenisiek“, ako s ironickým nádychom zaznieva v jednej z poviedok.

Otázkou na záver zostáva, akú nálepku si Lazarčík vyslúži od domácej kritiky. Býva už zvykom slovenskej literárnej obce rámcovať texty problematizujúce rôzne aspekty vzťahu spoločnosti a indivídua predovšetkým cez prežívanie jednotlivca bez širšieho spoločenského presahu. Občas sa síce niečo napíše o alkoholizme či rozpade tradičnej rodiny, tým sa však diskusie končia a do stredu pozornosti sa dostáva estetická kvalita textov. Nie je nutné to brať ako kritickú výčitku. Literárna kritika tým napokon často iba nasleduje tvrdenia autorov a autoriek o tom, že nemajú záujem vyjadrovať sa k spoločnosti a ich jediný cieľ je napísať „dobrú knihu“. A možno si to isté želá aj Kristián Lazarčík, kto vie. Potom je ale nutné sa vrátiť k otázke položenej v úvode recenzie. Dokázal autor ponúknuť z estetického hľadiska ešte niečo, čo stojí za pozornosť? Nespočíva kvalita jeho diela práve len v subtílnej schopnosti kritizovať spoločnosť skrz dobre známe postupy zo stredoeurópskeho repertoáru poetiky hnusu?

Enfant terrible si kúpil jednosmerný lístok. Nevedno kam, myslím si však, že kamkoľvek sa vyberie, bude to smer, ktorý stojí za to pozorne sledovať.

Autorka působí v Ústavu slovenské literatury SAV.