Proč bychom měli číst pohádky a staré mýty? Se slovenskou autorkou píšící fantasy v češtině a haiku ve slovenštině (viz ukázky na s. 23) jsme mluvili o rozdílném rytmu obou jazyků, zdrojích mytologické obraznosti, povaze folkloru i o tom, proč si vůči němu tolik lidí vypěstovalo odpor.

Jela Abasová. Foto Martin Miček
Píšete po česky aj po slovensky. Rozhoduje u vás žáner o voľbe jazyka?
Vyvíjalo sa to, ale existuje konkrétny dôvod, prečo píšem môj hlavný žáner, fantasy, práve po česky. Vyrastala som na Hobitovi a Pánovi prsteňov, na seriáli Červený trpaslík a rozprávke Posledný jednorožec. Všetky tieto veci sme mali doma v češtine. Keď som ako štrnásťročná začínala písať poviedky, skúšala som to po česky, keďže sa mi fantastika a dobrodružstvo spájali práve s týmto jazykom. Vtedy som písala len pre svoju najlepšiu kamarátku, ale ani jedna z nás nevedela dobre po česky. Vychádzala som len z toho, čo som mala načítané a napočúvané z televízie.
Keď som začala texty posielať do súťaží, skúšala som to v oboch jazykoch. Vtedy mi moju češtinu porota oprávnene skritizovala, takže som sa v nej potom dlho nič poslať neodvážila. V priebehu nasledujúcich rokov som sa zoznámila s viacerými ľuďmi z českej fantasy komunity a tým, ako som čítala ich poviedky a pomáhala s opravami, som sa postupne zlepšovala. Dlho som publikovala poviedky po slovensky, neskôr som jazyky striedala.
Knihu Tři čtvrtě na šílenství som začala písať v slovenčine. Až v polovici som sa sama seba spýtala, kde ju chcem vydať. Uvedomila som si, že ak…Článek je přístupný předplatitelům*kám.