Sabrina: „On ne naît pas femme: on le de­­vient.“ Ženou sa nerodíme, ale stávame sa ňou (Si­­mone de Beauvoir: Druhé pohlavie, 1949). Ženou sa stávam, až keď prejdem cez prah svojho domu. Mám oholenú tvár, hrubý mejkap, výrazný rúž, šaty. Snažím sa nakračovať pomaly na opätkoch, ktoré do januárovej Bratislavy vôbec nepatria. V autobuse sedím s nohou cez nohu, v odrazovom zrkadle sa neustále upravujem. Počas dňa niekoľkokrát vyhľadám toaletu, aby som si mohla upraviť rúž, aplikovať deodorant alebo svoj vanilkový parfum. Aj napriek tomu, že sa cítim šťastná – žijem sen malého chlapca, ktorý chcel byť Šípkovou Ruženkou –, uvedomujem si, že to, čo robím, je performancia, ktorá ma obmedzuje. Bojím sa na verejnosti vyjadriť svoju maskulinitu či androgýnnosť, je nutné, aby ma svet vnímal ako feminínnu ženu. Akýkoľvek zlý pohyb, nestrážená hĺbka hlasu, vrávoranie na opätkoch ma v mojich očiach ohrozuje. Svet ma vníma ako ženu a v tomto fakte nachádzam bezpečnosť. Performovať feminitu je náročné, ale nutné pre moje psychické a fyzické zdravie.

Keď som doma, nie som ženou, som ničím. Koncept rodu zaniká v momente, keď si dám dole topánky a zavesím kabát. Moje domáce oblečenie je šedé, čierne, biele. Po odlíčení mi vidieť strnisko, vlasy mám v praktickom drdole. Dovoľujem si byť nepríťažlivá, lenivá, nespoločenská – spokojná, šťastná, odpočinutá. Keď som sama, nemám rod; nikto ma totiž nepozoruje.

Albi: Pre mňa si najviac ženou vtedy, keď ráno otvoríš oči. Preto som ťa pobozkal priamo na pery, keď si sa prvýkrát prebudila vedľa mňa. Si ženou vždy a najmä vtedy, keď odložíš brnenie, ktoré musíš nosiť, aby si prežila vo väčšinovej spoločnosti, a ktoré chápeš ako to, čo ťa robí ženou. Pre mňa si najviac ženou, keď sa milujeme a ty si zraniteľná. Verím ale, že tento druh tvojej feminity, ktorá je „tajná“, a cítim, že je možno otvorená iba pre mňa, je rovnako istým spôsobom aj vedome vytvorená, hoci pramení z nášho hlbokého podvedomia. Je podmienená dôverou, opätovanou zraniteľnosťou a dlhým rozhovorom. Dlhým rozhovorom pier, slovným a aj neverbálnym. Si najviac ženou, keď si silná, neohrozená a prenášaš svoju inherentnú silu na ostatných. Nebojíš sa zastať iných, vykričíš to nahlas, nebojácne zaberáš miesto vo verejných priestoroch (ale niekedy sa aj bojíš a sama sa v tej tvojej neohrozenej ženskosti zbrzdíš, ale ja ťa prosím, len taká buď). Nenecháš nespravodlivosť len tak. Ostrapuješ ma, jemne a pekne.

Sabrina: Ak je moja ženskosť konštruktom, výsledkom mojich predstáv, túžob a očakávaní spoločnosti, tvoja mužnosť je rovnako vymyslená. Je na tebe, ako si ju definuješ, ktoré časti toho, čo spoločnosť vníma za mužské, si vyberieš a akceptuješ za svoje.

Aby si si potvrdil svoju maskulinitu, mohol si siahnuť po toxických prvkoch; ľahkej mizogýnii, mačizme; po modrej namiesto ružovej; mohol si navštevovať posilňovňu každý deň a sledovať, či ti rastú svaly; mohol si zaviesť do nášho milovania rodovú segregáciu, postaviť sa do „roly muža“ a odmietať moje dotyky. Namiesto toho, keď sa ťa dotknem, pritisneš sa bližšie. Tvoja maskulinita je nežná a starostlivá. Prejavuje sa v tvojej ochranárskej povahe, svoju silu a dominantnú povahu využívaš na pomoc druhým, nie na agresívne označkovanie svojho teritória. Držíš ma, aby som sa v opätkoch nešmykla na ľade, dávaš mi svoj kabát, aby som vonku neumrzla. Si oporou pre svojich blízkych, si ich bezpečným priestorom.

Kým moja teoretická, filozofická stránka si tvoju mužnosť predstavuje ako vlastnosti, ktoré si odpozoroval, ktoré si sa naučil a rozhodol sa ich akceptovať ako súčasť seba, podobne ako som vo svojej mysli pristupovala ja pri svojej tranzícii, nemôžem ignorovať pocit, že maskulinita je pre teba niečo prirodzené, vrodené, niečo, čo so sebou nosíš odjakživa. Človek sa dokáže naučiť zo spoločnosti iba niečo, značná časť pochádza zvnútra; aj keď zniem sama sebe esencialisticky, je nepochybnou pravdou, že tvoja mužnosť ti srší z očí; je v tvojich rukách, v tvojich dotykoch, cítim ju z teba, keď vedľa mňa v noci spíš, keď si myslíš, že ťa nikto nevidí, cítim ju, keď predo mnou stojíš nahý.

Kým ja si podvedome spájam maskulinitu s agresivitou a akousi vynútenou nadradenosťou, tá tvoja je nežná, ochranárska, starostlivá, milujúca. Keď budem mať syna, chcem, aby bol maskulínny ako ty; keby som mala otca, želala by som si, aby bol ako ty.

Albi: Mužnosť vnímam ako citlivosť voči potrebám iných, ako starostlivosť a pozornosť. Túto mužnosť pozorujem u iných trans mužov. Mohlo by sa zdať, že vychádza čiastočne aj z traumy alebo z pocitu, že si musíme pozornosť zaslúžiť, ale nie je to tak. Je to jednoducho apriórne „gentlemanský“ postoj, nemá však v sebe ani zrnko posesívnosti. Jack Halberstam v Queer Art of Failure (­Queer umenie zlyhať, 2011) píše o tom, že dyke afektivita je charakterizovaná ako „intenzita, manickosť, úprimnosť, naliehavosť, preinvestovanosť, drzosť, brutálna úprimnosť“. Upozorňuje na rozdiel medzi cis gay mužskou afektivitou a trans maskulínnou či lesbickou (dyke, butch) afektivitou. Pričom gay cis mužská afektivita je podľa Halberstama prvoplánovou odpoveďou na heterosexuálnu afektivitu a spája sa s ironickým dištancovaním sa od sveta, nudou, indiferenciou, nepriamosťou, ktorá sa mi niekedy javí ako prefíkané (strategické) ignorovanie sveta a jeho problémov.

Sabrina: Večná otázka feminizmu sa týka vplyvu biológie a kultúry na rod. Nakoľko je moje rodové vyjadrenie produktom spoločnosti, nakoľko biológie? Povedal si mi, že ťa udivuje, ako tvoju maskulinitu nedokázala zahlušiť ani tvoja rodina, ani spoločnosť a ani ty sám; aj po rokoch v tebe čakala na chvíľu, kedy sa mohla vynoriť. Keď mi mama hovorí, aká som bola v detstve, spomína moju „zženštilosť“, moju obsesiu šatkami a barbínami, moje silné emócie, moju citlivosť. Radosť zo „ženských vecí“ som mala odjakživa a vzhľadom na to, že ma otec karhal za akýkoľvek prejav feminity a zároveň som samu seba vnímala ako chlapca, nie dievča, nemôžem povedať, že tu šlo o vplyv spoločnosti; nie, tá mi, naopak, ukazovala, že to, čo robím, je nesprávne. Rozmýšľam, čo ma tak ťahalo k dievčenskému svetu. Bola to túžba po zakázanom? Alebo sa moja myseľ, moje telo vnímali ako dievčenské, ženské, skôr než som si to uvedomila?

Albi: Každý deň sa stávaš inou ženou a ja mužom. Každá identita je singularitou a vždy nadobúda inú formu. Toto pozorovali mnohí filozofi, ako napríklad Descartes, Herakleitos a Kant. Alebo Montaigne, ktorý v Esejach píše: „Je suis moi­-même la matière de mon livre“(Ja sám som predmetom svojej knihy). Pre Montaigna to znamená, že mu nie je jeho „ja“ jasne manifestované. Často aj ja namiesto svojho „ja“ vidím v zrkadle prázdno, dieru, vákuum. Avšak identita je pre každého jedinečná – aj pre trans či nebinárnych ľudí, často vystavených stereotypizácii. Každý trans človek si vytvára svoje vlastné pravidlá a realizuje svoju singularitu inak. Niektorým trans ľuďom robí radosť napĺňať to, čo by feministky tretej vlny nazvali „rodový stereotyp“. Ale stereotyp už prestáva byť stereotypom, keď ho performuje trans či gay muž a jeho maskulinita sa prirodzene prelína s feminitou, derúcou sa v bezpečných okamihoch na povrch. Vždy sa usmejem, keď vidím, ako môj trans kamarát alebo ja urobíme gesto rukami, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani tá najlepšia drag queen. Každý z nás je svetom sám osebe, a keď umrie alebo naša identita zanikne, zanikne s nami celý svet, celé naše univerzum. Univerzum jednej drag queen. Svet istej maskulinity, istej feminity alebo nebinarity – jednoducho identity.

Sabrina Katonoff je trans publicistka a aktivistka, Albi K. je trans filosof a překladatel.