Biele miesta

Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pás nepokosenej žltej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky. Dávid je nervózny, klopká prstom o sklo a naťahuje šnúrku fotoaparátu. Keď prechádzajú cez nejakú dedinu, nadvihne sa a hľadá cintorín. Ešte je svetlo, zapálené svetielka dušičiek ešte nie je vidieť, len čierne chrbty žien pichajúcich do zeme okolo krížov slamienky a vetvičky čečiny. V preplnenom autobuse voňajú chryzantémy a voskované kvety, ktoré na hroboch vydržia až do budúcich všechsvätých.

Štrková cesta vedúca k domu je zaviata lístím. Úlomky kameňa sú vtlačené do blata a ak na jar neprivezú nový štrk, v lete sa nekosená tráva zahryzne do cesty ako hrdza a do roka jej obrysy celkom zmiznú. Dávid kráča ticho a pomaly, prezerá si cestu, stromy, pozostatky plotov opustených záhrad, elektrické vedenia a vyplazené jazyky nepokojných psov.

„Kedy si tu bol naposledy?“ pýta sa Tereza. Má pocit, že mu vidí do hlavy.

„A kedy si tu bola ty?“ odpovie otázkou. Pochopí to ako výčitku, ktorá jej patrí rovnako, ako jemu.

Tereza mlčí, kým sa dom neobjaví priamo pred nimi, maličký, skrčený medzi niekoľkými stromami. „Chceš sa pozrieť na hrádzu, alebo ideme najskôr pozrieť dom?“ spýta sa, a Dávid sa namiesto odpovede zrýchli a začne šúchať nohami po štrku tak, ako to robil keď bol malý. Na ceste po ňom zostávajú stopy dlhé ako tiene kameňov. Pred domom sa zastaví a zostane nerozhodne stáť.

„Čo je, čo nejdeš dnu?“ zakričí Tereza a pobehne. V behu si uvedomí, že tam, kde bol pred rokom plot, je len vysoká žihľava, desiat­ky polámaných tvrdých stvolov a dva naklonené stĺpiky s pántmi, na ktorých ešte visí bránka. Bránka je otvorená a pridržiava nakláňajúcu sa žihľavu, aby sa dalo vojsť do dvora. Na dvore, hneď za bránkou stojí malé decko a pozerá na nich. Je bosé, oblečené len vo veľkej bunde aj napriek tomu, že je november. Stojí na jednej nohe, druhú si pritláča k bruchu, no pod veľkou bundou ju nie je vidieť. „Terezka, kto to je?“ pýta sa Dávid a prekvapene pozerá na dieťa neurčitého veku a pohlavia, hľadá ho v pamäti, hľadá ho medzi tvárami, ktoré má v hlave zasunuté ako známky pod priesvitnou fóliou.

„Terezka! Čo sa tu stalo?“ ťahá ju za kabát a čaká, čo sestra spraví, je predsa staršia, mala by niečo urobiť, mala by niečo povedať.

Tereza sa oprie o bránku, pozrie na polámanú žihľavu pod nohami a na dieťa, ktoré ešte stále stojí bez pohnutia v blate. „Ako sa voláš?“ spýta sa, ale decko sa len zaškerí, pomrví a zostane stáť. Keď spraví krok vpred, s chichotom sa rozbehne a zmizne v dome. „Tereza, pozeraj!“ ťahá ju brat za ruku a ukazuje obrovské oranžové tekvice hnijúce na komposte, najväčšie, aké kedy na tomto pozemku vyrástli a zhnili. Za kompostoviskom sa týči dvojmetrová veža odvážne vystavaná z vecí, ktoré boli voľakedy na povale alebo v pivnici – z odpadu, dosák, plechov, starého oblečenia.

„Môj sveter! Veď to je môj sveter, Tereza, pamätáš sa naň, nosil som ho do školy, už mi je malý, ale je to on, ja si ho poznám.“ Dávidovi sa trasie brada a Tereza ho len silnejšie chytí za ruku, nič viac nemôže v tej chvíli urobiť.

Z pravej strany je k domu prilepená kôlňa stlčená z dosák a kusov plechu, skoro taká vysoká ako dom. Zo strechy kôlne stúpa dym a z jej okraja visia na motúzoch zavesené otvorené konzervy a pliešky, akými sa strašia vtáky. Pomedzi strašia­ ky sa preplieta klematis, fazuľa a čudné kvety, ktoré na ich pozemku nikdy nerástli. Všimne si, že dvere, ktoré by mali byť zavesené v pántoch, sú opreté o kôlňu a otvor, ktorý zostal nad dverami je prelepený igelitom. Kôlňu používali ako kúpeľňu a teraz v nej, zdá sa, niekto býva. Vchod do domu, kde bola kuchyňa a mamina spálňa, je zakrytý len dekou, pozdĺž celej steny sa ťahá puklina a na okennom ráme je priklincovaná vypchatá kuna aj s podstavcom. Za oknom sa škerí dieťa v bunde.

Po nejakej chvíli sa odhrnie deka a z domu opatrne vyjde statná, skoro nahá žena s rozpletenými vlasmi a vedrom v rukách, ktoré vyzerajú ako jaternice – veľké mohutné ramená a predlaktia zakončené drobunkými, akoby nevyvinutými prstíkmi. Žena položí na zem vedro a napraví deku zavesenú na dvoch klincoch pritlčených do zárubne.

„ A ty si gdo?“ spýta sa nedôverčivo a vidieť na nej, že aj ona hľadá v pamäti nejaké miesto, ktoré by mohlo patriť týmto dvom prišelcom, čo sa držia za ruky a pozerajú na ňu ako na pannu z Lúrd, so strachom a nepochopením.

„My sme tu doma,“ povie Tereza.

„Ha, no to istotne. Takých už bolo,“ povie žena a zakričí: „Štefan, vylez, máme návščevu.“

Dávid sa naťahuje k sestrinmu studenému uchu a trasie jej rukou.

„Terka, ona má maminu košeľu. Má na sebe maminu košeľu,“ vraví. „Ja viem, že je to jej košeľa. Kto je to, Terka?!“ pýta sa a na lícach sa mu naťahuje pokožka od toho, ako zatína zuby.

Kým žena zájde za dom, prekliesni si cestu pomedzi žihľavu a vyleje obsah vedra k stromu, spoza deky vyjde chudý šľachovitý muž a zároveň s ním nejaká ruka odsunie dvere opreté o kôlňu. Z kôlne sa s krikom vyvalí niekoľko detí, mladá zamračená žena a chlapec v červenom mikulášskom kabáte.

„No čo je?“ spýta sa muž a zaženie sa na deti, ktoré okolo neho behajú ako chrobáky.

„Prišli sme pozrieť náš dom. Prišli sme poriadiť, odniesť nejaké veci. Máme tu veľa vecí,“ povie Tereza opatrne a zdá sa jej, že počuje svoju matku kvíliť smútkom nad predmetmi, ktoré dlhé roky zbierala a odkladala a teraz sú poškodené alebo sa stratili.

„Dom? Tento tu?“ spýta sa, ale nie je v tom ani počudovanie ani záujem. „Tak sa kukajce.“ Povie a nadvihne deku, aby mohli vojsť aj oni, aj vracajúca sa žena.

„No čo! Kukajce. Pomály tu zarastáme. Jako za trest,“ povie žena a oberie si z košele lístky žihľavy.

„Môžem?“ spýta sa Tereza a posunie sa o dva kroky k otvoreným dverám vedúcim do spálne. Muž kývne hlavou a sleduje Terezine nohy. Spálňa je v podstate taká istá, ako pred rokom, nič sa v nej nezmenilo. Len okno je zvonku zatlčené doskami a na skrini chýbajú dvere. Zo skrine ako vnútornosti z poškodeného tela vyliezajú kusy oblečenia, niektoré sú na zemi a je ich toľko, že sa izba zdá byť preplnená a bez vzduchu. Muž vidí, že sa diev­ča zaujíma o okno a povie: „Vzadu sú mladí. Aby sme im nevideli do cimry.“

Vzadu je kôlňa, v ktorej voľakedy býval lavór, zrkadlo, vedro s vodou, uteráky zavesené na klinci a prasknutý tanierik s mydlom. Bola to ich kúpeľňa, ktorú zriadila mama potom, ako sa do domu nasťahovali. Mala sľúbený byt, bola v poradovníku a tento dom brala ako dočasné bývanie. Zostala v ňom dvadsať jeden rokov bez toho, aby sa v dome niečo zmenilo.

Tereza vyjde von a teraz už bez opýtania odsunie dvere a vojde do tmavého priestoru kôlne, kde každé ráno a večer dávali do poriadku svoje telesné schránky. Dado prvý, Tereza a mama nakoniec. Zdá sa jej, že v šere počuje mamine kvílenie, plač za premárnenými snami, ktoré ťažili jej hlavu ako nákova, ale v skutočnosti to nie je jej plač, len hvízdanie vetra medzi doskami.

V kôlni teraz býva mladé dievča s chlapcom a troma deťmi. Chlapec v mikulášskom kabáte môže mať tak dvadsať, dievča o niečo viac, možno toľko čo Tereza.

„Sadnite si, pani. Uvarím vám kávu,“ povie dievča úslužne, urobí krok dozadu a zmizne v tieni. Chlapec sa postaví zo stoličky, zmetie zo stola omrvinky a okríkne deti, čo sa snažia z maminej ruky vytrhnúť pohár so zmesou kávy a cigorky. Dievča sa na nič nepýta, vie, čo má urobiť keď príde návšteva, a verí, že sa pri káve príchod týchto dvoch ľudí nejako uspokojivo vysvetlí. Spolieham sa na teba Pane, vždy si sa o nás postaral lepšie, ako sme si zaslúžili, myslí si. Tereza kávu nechce, ale nezmôže sa na slovo, a tak len kývne hlavou a prisunie si pohár bližšie. Deti vylezú na posteľ zahádzanú dekami a z kúta sledujú prišelcov. A kým sa zatuchnutým vzduchom prevaľuje pišťanie krátkych vĺn, kým chlapec v mikulášskom kabátiku pozorne sleduje paličku ukazovateľa, kým sa deti jašia na posteli a rukami rozháňajú dym prúdiaci z deravého plechového komína, mladá žena lyžičkou oškrabkáva z okraja hrnčeka prilepené zrniečka kávy a neistým pohľadom sleduje dvoch prišelcov, ktorí nič nehovoria, nehýbu sa, len pozerajú okolo seba. Chlapec naladil program pre národnostné menšiny v maďarčine a sadá si s rádiom v rukách k deťom do postele. Pri upokojujúcom známom hlase moderátora sa na chvíľu zastaví čas, deti stíchnu, dievča zostane stáť s rukou zaseknutou v nedokončenom pohybe, Tereza zavrie oči.

Potom zrazu zachrapčí rádio a príjemný hlas udusí šum rádiových vĺn. Žena sa otrasie a uvedomí si, že muž nechal všetko na ňu. „A vy ste prišli merať plyn? Lebo my žiadny nemáme,“ povie zrazu a pokrčí ramenami.

„Alebo ste prišli odmerať tú žihľavu, čo tu rasce? Ľudzia sa na tie byle chodzia kukac, lebo také veľké sú indze neni,“ chytí sa chlapec. Tereza pokrúti hlavou.

„Dajte si ešte, pani. Keď nie ste z úradu,“ povie jeho žena spisovne a spokojne posunie k nej kastról s kávou.

„Poď, Dado,“ zašepká Tereza, zdvihne sa a postrčí brata ku dverám. „Asi by sme mali ísť.“

„A ten plyn by sa nejako nedal vybavic, pani?“ zakričí za nimi ešte chlapec, ale obaja sú už vonku a počujú len cinkanie plieškov hojdajúcich sa vo vetre.

„Ešte komoda, ešte tam mám veci.“ povie Dávid vonku a vojde späť do domu. Muž ešte stále leží na posteli, sliepka sa varí v hrnci a žena sedí za stolom a orezáva sviečky.

„No?“ spýta sa, keď vojde chlapec.

„Chcel by som si zobrať nejaké veci,“ povie.

„No, čo by sme ci dali? Oblečenie nosia dzeciská. V hrncoch sa varí. Rádio majú mladí. Duchne vám netreba a ostatné vzala Franka z penzionátu. Čo by sme vám ešče dali?“ Povie a ďalej orezáva biele sviečky na hroby.

„V Pavlovcách na hroby nedávame sviečky k nohám, ale k hlave.“ Uzavrie rozhovor a usmeje sa pri pomyslení na to, ako ráno na štrkovej ceste zaflekuje švagrov žigulák s odrezanou strechou a ona sa na sedadle spolujazdca, obložená vencami odvezie do Pavloviec. Musí prichystať igelit, keby pršalo.

Úryvek z připravované novely.

Otištěné texty jsou redakčně krácené.