Existuje vôbec súčasná slovenská maľba? Má svoje známe mená, témy, vlastnú scénu? A stojí vôbec za zmienku? Nie je to len jedna zo stratégií prebúdzajúceho sa trhu s umením? Pozorný čitateľ tuší, že každá zahrievacia otázka v úvode je položená na zvýraznenie nasledujúcej, obyčajne kladnej odpovede. Tá znie: aj áno, aj nie. Tak či tak, maľba na Slovensku sa dnes nedá obísť, na výtvarnej scéne hrá dokonca dôležitú rolu a cíti sa v nej „ako ryba vo vode“. To, že pri nedávnych prehliadkach aktuálneho umenia ešte donedávna slúžila len ako nástenný dodatok, nemá zmysel pripomínať, ale nad príčinami a dôsledkami tak radikálnej zmeny je dôvod zastaviť sa.
Ešte koncom 90. rokov sa maľba stretávala v slovenských kurátorských kuloároch s podvedomou nedôverou ako nemožného a zastaraného média, neschopného uchopiť „súčasnú podobu sveta“. Práve v tomto čase sme aj na Slovensku zaregistrovali zopár priekopníckych výstav niektorých západoeurópskych galérií, ktoré predurčili iný modus vnímania maľby v „konkurenčnom“ prostredí nových médií a digitálnych technológií. Ale odvolávanie sa na euroamerickú scénu v tomto prípade nemá žiadanú váhu, pretože tá reaguje na iné podnety a v hrubých obrysoch je obyčajne výsledkom „dohovoru“ medzi dramaturgiou silných inštitúcií a umeleckého trhu. To vysvetľuje, že keď sa v priebehu 90. rokov na stenách dôležitých galérií objavovala maľba len sem tam ako inštalačný doplnok vtedy prevažujúcich konceptuálnych stratégií, tak z ponukových listov súkromných galérií, dealerov s umením a siení aukčných domov nevypadla nikdy. Pravdepodobne práve toto permanentné „trhové“ udržiavanie jej prítomnosti zamiešalo karty strategických plánov mienkotvorných inštitúcií. I keď slovenské reálie doteraz podliehali iným mechanizmom a pravidlám, nepatrné, ale predsa len zhodné znaky sa dajú vypozorovať. V prvom rade si treba uvedomiť, že ak hovoríme o slovenskej výtvarnej scéne, myslíme tým predovšetkým štátne a mestské galérie, ich nákupnú politiku, zahraničné i domáce grantové programy, akadémie výtvarného umenia, umelecké časopisy a nesmie sa zabudnúť na samotných umelcov a ich tvorbu. Aj tu, v zhode s dobovým trendom 90. rokov, väčšina lokálnych „centier“ objavila nové média, ktoré sa patrilo uvádzať na scénu a zároveň platili ako vstupenka do elitnej spoločnosti toho „najaktuálnejšieho“ umenia. Jedným z vtedajších argumentov, vylučujúcich maľbu z debaty o podobe umenia 90. rokov, bolo jej bývalé angažovanie a obľuba u komunistických oficiálnych štruktúr. Ťažko oponovať legitímnemu názoru, ktorý je naviac podoprený konkrétnymi faktami. Klasické média, ako maľba, grafika a socha (ale i fotografia), sa tradične tešili z nefalšovaného záujmu väčšinového diváka a neraz boli ideálnym nosičom rôznych mimoumeleckých služieb. Ale na strane druhej netreba prehliadať skutočnosť, že to boli aj tieto médiá, ktoré vytvárali formálnu či ideovú opozíciu voči oficiálnej línii angažovaného umenia. To, že 90. roky boli pre maľbu na Slovensku obdobím nie priaznivým, dokazuje aj fakt, že z generácie študujúcej v týchto rokoch vyšlo veľmi málo maliarok a maliarov, ktorí sú vnímaní ako nositelia relevantnej (generačnej) výpovede (možno iba Róbert Bielik, Bohdan Hostiňák, Dorota Sadovská, Jana Farmanová, čiastočne Marko Blažo...). A práve koncom týchto „suchých“ 90. rokov sa začal pomaly kumulovať pretlak, namiešaný z rozličných impulzov, ktoré pripravili priestor, schopný akceptovať maľbu ako aktuálne médium výtvarného umenia.
Každá menšia krajina je háklivá na svoje miestne špecifiká a ani Slovensko nie je v tomto výnimkou. Len príliš často s nimi narába chaoticky, pripomína ich, keď netreba, a prehliada, keď je dôležité spomenúť ich. Aj dnešný „objav“ maľby je síce reakciou na globálne pohyby, ale čo je dôležité, je aj výsledkom rôznych domácich faktorov. K tým podstatným patrí otvorenie Štvrtého ateliéru na Katedre maľby a iných médií VŠVU v Bratislave v roku 2002, vedeného Ivanom Csudaiom. Pred otvorením tohto ateliéru sa katedra prezentovala akoby v dvoch formátoch: študenti z ateliérov profesorov Daniela Fischera a Rudolfa Sikoru hľadali zmysel maľby skôr v jej intermediálnych presahoch a študenti profesora Jána Bergera boli uzatváraní v začarovanom priestore raných modernistických cvičení. (Charakteristika katedry je načrtnutá v základných a hrubých rysoch, pretože účelom eseje nie je podrobná analýza a hodnotenie spôsobov umeleckej výuky na tejto škole.) Vstupom nového pedagóga sa do školských ateliérov vrátil predovšetkým klasický závesný obraz a prieskum letného semestra 2004 bol doslova jeho oslavou. Príklad Csudaiovej tvorby, vychádzajúci z počítačovej manipulácie cudzej predlohy, nadchol značný počet jeho študentov, ktorí v tom istom čase začali aj verejne vystavovať. Pomerne častá frekvencia skupinových výstav Csudaiových študentov Andrei Bartošovej, Juliany Mrvovej, Michala Sedláka, Rastislava Sedlačíka, Michala Czinegeho, Erika Šilleho, Dávida Baffiho, Evy Činčalovej, Michala Černušáka, Romana Biceka (poslední traja sú ešte poslucháči 5. ročníka) navodila dojem generačného nástupu na scénu, čo v slovenskom prostredí tradične vyvoláva averziu, či paušalizovanie dosiahnutých výsledkov. Prirodzene, že opatrnosť je namieste, lebo sú, alebo ešte pred nedávnom to boli študenti, ktorí sa viac či menej formujú podľa programu svojho pedagóga. Ale v tvorbe posledných dvoch rokov, maliarsky jazyk väčšiny z nich naberá individuálny autentický rukopis, vzďaľujúci sa od svojho pedagóga. Spoločné im zostalo „vypožičanie“ cudzej reprodukcie, alebo fotografie, niekde vizuálu komiksu, či znakov a symbolov celej a rôznorodej konzumnej kultúry. Maľujú tak, že rozprávajú príbeh (v rozličných podobách figurálneho realizmu), cez ktorý sa dá odčítať sarkastický odstup (Šille), alebo konkrétny postoj k zobrazenej téme (Černušák). Pre iných je predloha len východiskom pre narábanie s rýdzo maliarskymi hodnotami (Baffi, Bartošová, Sedlačík, Czinege). Treba pripomenúť, že súčasná slovenská scéna je omnoho košatejšia, ale sledovať načrtnutý problém na ploche štyroch normostrán sa dá jedine za pomoci zjednodušení a obsahových skratiek. Generačné prieniky umelcov (sú to predovšetkým maliari zviazaní s výtvarnou problematikou 70. rokov – D. Fisher, M. Bočkay, V. Popovič, alebo tí, ktorí vstúpili na scénu v polovici 80. rokov – I. Csudai, S. Bubán, L. Teren), mladí sólohráči (J. Kollár, V. Šramatyová, P. Chrenková...) a silní outsideri (M. Gerbóc...) musia zostať v tomto texte nepovšimnutí.
Jednou z ďalších, možno len okrajovo vnímaných príčin je objavenie sa publikácie Vitamín P – New perspectives in Painting (Phaidon Press Ltd, 2002) ako aktuálneho vizuálneho sprievodcu, svetom súčasnej maľby. Na Slovensku (a možno aj inde) existencia tejto knihy, i keď to znie prekvapivo, vlastne legitimizovala maľovanie ako aktivitu hodnú súčasného umenia. A ak k tomu pridáme sériu maliarskych výstav v blízkych Čechách a Maďarsku, tak bolo len otázkou času, kedy porota Ceny Oskára Čepana (obdobná cene J. Chalupeckého) sa pridá k nastúpenému trendu. Laureátom ceny sa za rok 2005 stal Ján Vasilko (vtedy čerstvý absolvent košickej Fakulty umení Technickej univerzity), ktorý bol porotou ocenený za „maľbu, koncept, narábanie s dejinami umenia a za ironické reflektovanie geopolitických a kultúrnych daností...“. Slová jedného z porotcov, že: „Zvíťazila maľba, možno nabudúce zvíťazí iné médium“, predsa len vnášajú pochybnosti o výsledku súťaže. Žeby súťaž, z ktorej maľba bola donedávna úspešne vyraďovaná, náhle podľahla silnej maliarskej lobbistickej skupine?
Doteraz boli spomenuté iba tie regionálne špecifiká, ktoré sa diali len na pôde galérií, školy a okruhu výtvarných teoretikov. Pred troma rokmi do tejto, už pomerne nudnej hry vstúpil nový hráč – aukcie s umením. Dovtedy sa aukčné domy sústredili predovšetkým na staršie výtvarné umenie a len ako nenápadný dodatok v závere dražby ponúkali súčasné umenie (samozrejme zväčša maľbu). Prvá aukcia výhradne súčasného slovenského umenia sa konala v polovici roku 2003 a organizátori Nadácia-Centrum súčasného umenia (bývalé Sorosovo centrum) a Aukčná spoločnosť Soga si overili tušený predpoklad, že súčasné umenie sa dá predávať. Odvtedy Soga usporiadala tri aukcie, Nadácia už v spolupráci s aukčnou spoločnosťou Sotheby pripravuje druhú, a partneri českej Art.cz, na Slovensku Art.sk, stihli zorganizovať asi tri. Možno s tým na začiatku nikto nepočítal, ale aukcie vygenerovali nielen „top 40“ umelcov, ktorých diela tvoria jadro každej z nich, ale aukčné katalógy boli pasované za „dočasných“ sprievodcov v teritóriu súčasného slovenského umenia. Vytvárajú nielen zoznam mien, ale aj aký-taký prehľad, čo nové sa v ateliéroch deje. Sú novodobými salónmi umenia, ktoré zatiaľ nediktujú módu, ale či chceme, alebo nie, na Slovensku sa stávajú najdiskutovanejšími udalosťami sezóny. Je prirodzené, že maľba a obraz vo všeobecnosti tu hrá hlavný part, ale dá sa vytušiť, že ich viditeľný komerčný úspech sa pomaly obracia v ich neprospech. Práve „predajnosť“ sa zvykne v našich končinách používať ako argument nezlučiteľný s povahou súčasného umenia. Je to téma do diskusie, ktorá na Slovensku ešte neprebehla. Ale schyľuje sa.
Autorka je kustodka sbírky současného umění Slovenské národní galerie v Bratislavě. Spolu s Richardem Gregorem byla kurátorkou výstavy Prievan – Súčasná slovenská maľba 2000–2005; jedna z reinstalací se uskutečnila v Galerii hl. m. Prahy – Domě U Zlatého prstenu, 2005.