Traja v Ríme – Hirst, Salle a Saville

Centrálnu polohu rozsiahlych parkov Villa Borghese ocenil už nejeden návštevník rozpáleného letného Ríma. Chládok pod korunami pínií, dubov a gaštanov, chladivá voda v rybníkoch a neopakovateľný pohľad na Piazza del Popolo zákonite musí zvíťaziť v rebríčku emocionálnych zážitkov turistu. A naviac, ak paláce vystavané mocnou rodinou Borghese slúžia dnes ako galérie a múzeá, je ponúkaný zážitok kompletný a atraktivita tohto miesta pre niektorých takmer bezkonkurenčná. Teda predovšetkým pre tých, ktorí tradičné zastávky prehliadok Vatikán, Forum Romanum a Koloseum vynechávajú v obave zo splynutia s valiacim sa davom turistov, loviacich „neopakovateľné“ zábery Španielskych schodov či Pantheónu. Umeniachtivého návštevníka parkov Villa Borghese zaručene poteší tohotoročná letná prémia, a to otvorenie ďalšieho múzea, tentokrát moderného a súčasného umenia. Takže okrem skvostov renesančného umenia v Gallerii Borghese a najväčšej talianskej zbierky moderného umenia v Gallerii Nazio­nale d’Arte Moderna môže navštíviť novootvorené Múzeum Carla Bilottiho v zrekonštruovanej oranžérii, ponúkajúce do konca septembra súčasné umenie vo hviezdnej zostave: Damien Hirst, David Salle a Jenny Saville.

Múzeum Carla Bilottiho

Carlo Bilotti je zberateľ, ktorého cesta k umeniu bola prirodzeným zavŕšením jeho vzdelania, záujmov a bohatstva. Talian z dobrej rodiny, od šesťdesiatych rokov žijúci v USA, závratne úspešný vo zveľaďovaní majetku. Prvé kúsky jeho zbierky boli diela talianskych futuristov, najmä Ballu, Boccioniho a Severiniho, v tom čase na americkom kontinente pomerne vzácni a skôr nezbieraní. Neskôr sa jeho srdcovou záležitosťou stal popart, možno aj preto, že ho zberateľsky zachytil v jeho začiatočnom, čiže aj pre zberateľa neistom, ale o to vzrušujúcejšom štádiu. Dnes je Bilottiho zbierka typickou kolekciou majstrov moderného umenia, predovšetkým Dalího, Chagalla, Chirica, Picassa, Légera, Caldera, Bacona, Lichtensteina... Je pyšný na to, že nie je ovplyvnená „kurátorskými špekulácia­mi“, pretože umenie vraj nakupuje spontánne, čo mu potom dáva neopísateľný zážitok, blízky pocitom tvorcov umeleckých diel. Zbierku prezentuje ako svojskú a originálnu práve v jej rôznorodosti, a jediné, čo ju potom zjednocuje, je rukopis zberateľa. (Táto charakteristika by pravdepodobne pasovala na každú jednu súkromnú zbierku. Aj na tie, ktoré reagujú na aktuálne aukčné ponuky, aj tie, ktoré ovplyvňujú rady kurátorov. Vždy niekde v pozadí je predsa skrytý vkus platiaceho zberateľa.) Možno by Bilottiho hobby bolo len jednou z nákladných kratochvíľ, keby viac ako dve desaťročia organizovaním množstva umeleckých aktivít sa mu nepodarilo prekročiť steny vlastných rezidencií. Naposledy práve v Ríme sprístupnil časť svojej zbierky spôsobom, ktorý stojí za pozornosť. Dvadsaťdva diel talianskej a svetovej moderny sa mu podarilo umiestniť v budove bývalej borghesovskej oranžérie, zrekonštruovanej za pomoci mestských finančných fondov. Pravdepodobne radní páni a ľudia z muzeálnych rád prenajatím verejných priestorov súkromnému zberateľovi a filantropovi vyriešili problémy, ktoré sa chronicky objavujú pri každej muzeálnej prevádzke. Nedostatok peňazí a od toho sa odvíjajúci výstavný program. Takáto aliancia je aj v Taliansku ojedinelá a až čas ukáže, či jej účastníkom sa naplnia ich predstavy.

Zrekonštruovaná budova bývalej oranžérie je viditeľná najmä svojou strategickou polohou pri hlavnej ceste pretínajúcej park. Biela, kamenná, vzdušná. Na prvom poschodí je stála expozícia z Bilottiho zbierky moderného umenia a na prízemí sú zberateľove akvizície súčasného umenia, čiže o niečo kontroverznejšie ako ustálené hodnoty z poschodia nad nimi.

Zberateľ-zadávateľ a umelec

Ako sa neraz zberateľ vyznal, výtvarné umenie nie je pre neho len zážitok zo zjavných vlastností farby, plochy, či gesta umelca. Je predovšetkým priestorom na rozmýšľanie o transcendentných, religióznych či existencionálnych témach. Jeho predstava o vytvorení takéhoto miesta sa mala naplniť práve v poslednom a  neobvykle realizovanom akvizičnom projekte, ktorý sa formoval v úzkej komunikácii zberateľa-zadávateľa a umelca. Výber, ktorý padol na Damiena Hirsta, Davida Salleho a Jenny Saville, nie je zaujímavý tým, že ide o renomovanú trojicu medzinárodne známych umelcov, ale skôr tým, že títo vyhranení a svojim spôsobom výstrední umelci prijali zaväzujúcu objednávku zberateľa. Dnes už asi nie je podstatné špekulovať, či predložená téma bola pre umelcov zaujímavá sama o sebe, alebo jej príťažlivosť bola priamo úmerná ponúknutej cene. Výsledok je, že v prízemí múzea Carla Bilottiho visia diela troch „hviezd“, snažiacich sa namaľovať viac, alebo lepšie povedané inak, ako sme boli doteraz u nich zvyknutí.

Už tým, že Damien Hirst (1965) nazval svoj príspevok Bilottiho maľby (2004), akoby si chcel nechať pootvorené dvere, ak by pravidlá zberateľovej hry boli príliš priúzke jeho egu. Štyri obrazy pomenované podľa evanjelistov Mareka, Matúša, Lukáša a Jána sú v prvom pláne veľké monochrómne plátna. V druhom pláne sú len pozadím pre koláže z prišpendlených motýľov, kvetných lupienkov, piruliek... Vystupujú tu ako metafory smrti a rozkladu, alebo naopak, večnej krásy, či liekmi podporenej túžby po nesmrteľnosti. Aj napriek snahe v strohom geste uchopiť prítomný pátos danej témy zdá sa, že nebyť mocného mena, tak Damien Hirst sa stratí v susedstve ďalších dvoch vyzvaných. Američan David Salle (1952), inšpirovaný Michelangelovými maľbami v Sixtínskej kaplnke, tie svoje pomenoval Po Michelangelovi a každý zvlášť Potopa, Stvorenie, Posledný súd (2005–2006). Biblické témy updatoval dramatickými udalosťami a prírodnými nešťastiami tsunami v Ázii, hurikánom Katrina, či izraelsko-palestínskou vojnou... Neprehliadnuteľnú prvoplánovosť malieb, ktorá sa zdá byť problémom, sám vysvetľuje: „Téma, ktorá mi bola ponúknutá, ma prinútila podrobne študovať ikonografiu a metaforické kvality malieb v Sixtínskej kaplnke. Úloha ma postavila pred niečo, čo som doteraz nerobil, prinútila ma myslieť literárne, čo normálne odmietam. Teraz to bolo po prvýkrát, keď obrazy museli fungovať ako koleso. Dôležité bolo udržať rovnováhu medzi emóciami, príbehom a odkazom k Michelangelovi. Chcel som biblické apokalyptické vízie ukázať ako realitu dneška.“ Zatiaľ čo Damien Hirst skôr lakonicky mlčal, možno David Salle bol príliš uvravený.

Dalo sa očakávať, že Bilottiho zadanie najviac vyhovovalo práve tretej vyzvanej – mladej britskej maliarce Jenny Saville (1970). Jedna zo Saatchiho chránencov, patriaca k legendárnej generácii Young British Artists, sa preslávila maľbami tučných žien, ich tiel s prevísajúcimi záhybmi sadla, mohutnými stehnami či prsiami. Diametrálne odlišné od súčasného kánonu krásy. Na maľbách vystavených v oranžérii je opäť človek – nie provokujúci inakosťou, ale zarazený bolesťou a utrpením. Namaľovaný portrét slepej Rosette, či muža, ktorého telo funguje len vďaka medicínskej technike, je o prežívaní bolesti, ktorá, ak má mať zmysel, musí zákonite viesť k vykúpeniu. Bolesť tela je naznačená prudkými ťahmi štetca, ktoré s istotou budujú objem tiel, a maliarkino gesto je silné nielen v bravúre zvládnutej maľby, ale v zachytení toho zvláštneho a neuchopiteľného, čo už existuje niekde mimo jej gesta a maľby samotnej.

I keď Carlo Bilotti ako skúsený zberateľ siahol po istote hviezdnych mien, jeho požiadavka sa ukázala niekde zväzujúca, niekde inšpirujúca. Je neoblomný vo svojej viere, že umenie nie je len dekoratívny doplnok a zábava niekoľkých excentrikov, ale je možnosťou, alebo jednou z ciest, ako uniknúť z obmedzujúcej účelnosti tohto sveta. A keďže prostriedky má, nič mu v tom nebráni.

Autorka je historička umění a kurátorka SNG v Bratislavě.