Cudzie obrazy

Ak sa pred rokom 2000 maľba zo slovenských galérií vytratila, tak dnes je to presne naopak. Za posledné roky je takmer stálou frekventantkou najmä tých kurátorských výstav, ktoré propagujú umenie s prívlastkom súčasné, mladé a svieže. Na mieste je teda otázka, čo také sa stalo, že maľba bola zrazu zaradená do prestížného šíku aktuálneho umenia? Na Slovensku to bol predovšetkým návrat maľby do školských ateliérov bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení. Jednoducho študenti maliarskych ateliérov začali znova maľovať, a pretože novátorstvo a objavnosť sa vždy spájajú s mladosťou, bol to prvý varovný signál spozornieť. Bol to síce typicky modelový príklad schematického postoja, ale na výtvarnej scéne to vždy zafunguje ako istota.

Na rozdiel od rokov deväťdesiatych, keď maľba bola záležitosť niekoľkých solitérov, tak súčasná prítomnosť maľby bola kolektívnou záležitosťou. Naviac sa títo študenti nespoliehali len na školské prieskumy a začali vystavovať v galériách už v treťom či štvrtom ročníku štúdia. V priebehu rokov 2003 a 2004 na seba upozornili radom výstav, vďaka ktorým sa niektoré mená stali veľmi rýchlo súčasťou umeleckej prevádzky. Boli to predovšetkým študenti vtedy novozaloženého 4. ateliéru prof. Ivana Csudaia z Katedry maľby a iných médií VŠVU v Bratislave. Ak sa k tomu pripočíta záujem organizátorov aukcií súčasného umenia a nákupná podpora niekoľkých galeristov, dá sa povedať, že maľba dosiahla to, po čom celé deväťdesiate roky snívala. Priestor, záujem a podporu.

Rôzne prístroje

Aj keď časový odstup umožňuje kritickejšie posudzovanie vtedajšej situácie, faktom stále zostáva, že prijatie maľby aj „nemaliarskou“ scénou znamenalo na Slovensku prelom v dovtedajšej kurátorskej praxi. Prečo sa to podarilo práve týmto mladým maliarom?

Jednoducho pochopili, ako komunikuje súčasný svet. Predovšetkým vizuálne, prostredníctvom všade prítomných technických obrazov. „Noví“ maliari sa nebránia službám rôznych prístrojov, nápomocných k vytvoreniu obrazov, ktoré sa potom až tak nelíšia od tých technických. Ak sa dovtedy maľba správala k týmto technológiám nepriateľsky, alebo svoju spriaznenosť navonok skrývala, teraz sa k nim strategicky hlásila. K fotografickej predlohe sa odvoláva bez mindrákov a počítačový program je priznanou súčasťou prípravy a neraz aj konečnej podoby maľby. Okrem výpožičiek cudzej reprodukcie či fotografie (krajiny, mesta, interiérov) a rôznych znakov a symbolov masovej kultúry (komiks, reklama, počítačové hry) umelci maľujú na veľký formát a prevažne akrylom. Ak treba dosadiť mená, stačí si všimnúť ich výstavnú frekvenciu, z ktorej sa dá jednoducho odčítať, koho dnes slovenskí kurátori považujú za vlajkonosičov aktuálnosti.

K sociálnej kritike

Opýtaní kurátori v nedávnej ankete časopisu Flash Art (č. 2/2006) venované novým prísľubom českej a slovenskej scény dali popri iným adeptom najviac hlasov Borisovi Sirkovi (v roku 2006 absolvoval Fakultu umení Technickej Univerzity v Košiciach) a Erikovi Šillemu (v roku 2006 absolvoval VŠVU v Bratislave), lebo podľa nich maľby týchto umelcov nesú atribúty aktuálneho maliarskeho jazyka. Áno, sú dokonalými obrazmi vizuálnej kultúry mladých, od komiksov, počítačových hier, cez animované filmy, až po grafický dizajn. Aj keď ako tretí víťaz z ankety vyšiel tiež Košičan Ján Vasilko (v roku 2006 absolvoval Fakultu umení TU v Košiciach, laureát Ceny Oskára Čepana za rok 2005), inšpirácia ako aj koncept jeho malieb majú trochu iné korene. Zdanlivo je geometrická abstrakcia „rámom“ jeho maľovania, ale po pridaní sociálneho a historického kontextu sa vzdávajú autonómnej skladby a stávajú sa „skladom“ rafinovaných a vtipných odkazov k strojárskej megalománii východoslovenských Košíc, športovému kultu, alebo len k dizajnérskej hre so symbolmi, ktoré pokrývali dobu minulú. Do tejto symbolickej skupiny frekventantov mladej maľby sú zaraďovaní aj Michal Černušák (v roku 2007 absolvoval VŠVU v Bratislave) a sem tam aj Roman Bicek (poslucháč posledného ročníka 4. ateliéru tamtiež), ktorí sa tam dostali najmä vďaka téme ich malieb, ktorou je súčasné mesto a všetko to, čo k tomu patrí. V poslednej dobe sa obidvaja pokúšajú maľbu posúvať niekam, kde na Slovensku už dávno nebola, a to k polohe, ktorá z nej robí tak kritickú platformu toho, čo sa deje okolo nás. Doteraz za permanentne kritické boli na Slovensku považované maľby Martina Gerboca, ale ustrnuli skôr v trpenej pozícii „gothic extroverta“, možno kvôli jeho obsahovej temnosti a neuchopiteľnosti rôznych atakujúcich textov. Možno ale práve dnes, keď maľba sa dá vnímať ako vizualizovaný text, nájdu svoje viditeľnejšie miesto. Čas naozaj ukáže, či tieto nové „angažovavané“ polohy je maľba schopná spracovať bez prvoplánovej ilustratívnosti a plagátovej jednoznačnosti.

Postexpresionisti

Ak pokračujeme v hľadaní dôvodov, prečo niektoré mená fungujú a niektoré nie, tak treba si odpovedať na otázky nielen kto, ale aj ako. Mám „podozrenie“, že tam, kde sú potlačené tradičné vlastnosti maľby a obraz by kľudne mohol byť aj tlačou a kde je príbeh vyrozprávaný akčne, situačne a fragmentárne, sa maľba stáva obľúbenejšou vizuálnou súčasťou mediálnej melasy dnešných výstav.

Nechcem tým obraňovať tradičný spôsob maľovania, lebo ťažko dnes určiť, ktorý to je. (Maľba alla prima, či s podmaľbou?) Spôsoby, akým sa dá s farbou a plochou pracovať, sú dnes tak rôzne, že v podstate akýkoľvek prístup je absolútne legitímny. Len je škoda, že kurátorskou jednostrannosťou sa zatieňujú aj iné polohy, v slovenskom prostredí sú to predovšetkým tie, ktoré vychádzajú z expresionistickej tradície – a ktoré takisto nemajú problém rozprávať jazykom súčasnej reči. Hovoríme o Michalovi Czinegem, Rasťovi Podobovi, Jurajovi Kollárovi, Davidovi Baffim či Rasťovi Sedláčikovi (všetci absolvovali VŠVU v rokoch 2002–2006). Sú to autori, ktorí využívajú dostupné technické pomôcky známe súčasnej maľbe, ale ich výsledný obraz je práve balansom medzi nimi a tým, čo nazývame tradičným maľovaním. Zaujíma ich farba, jej možnosti, budovanie priestoru obrazu (najčastejšie priestor krajiny) a samozrejme maliarske gesto a hľadanie vlastného rukopisu. Nie je to homogénny trend v súčasnej slovenskej maľbe, ale je otvorenou cestou, nie s pevne uzavretými hranicami, čo samozrejme nie je na škodu.

Klasická maľba

Ako vidieť, fotografia, reprodukcia, cudzí obraz sa pre súčasnú maľbu stáva základnou matricou, a to, ako s ňú maliari pracujú, ju rozdeľuje na niekoľko viac či menej rozpoznateľných prúdov. Od tých, ktoré preberajú podobu neoklasickej maľby, cez expresívne polohy, až po tie, ktoré pracujú vo formáte komiksu či estetiky tradičnej ilustrácie.

Maľba, ktorá sa odvoláva ku klasickej realistickej maľbe, je na Slovensku ojedinelým zjavom, i keď sa objavuje v tvorbe niekoľkých silných maliarských individualít. Pristupujú k nej akoby z dvoch strán, a to cez koncept tak, že prirodzenú krásu tohto žánru stierajú rôznymi konceptuálnymi stratégiami, či je to už netradičné inštalovanie Doroty Sadovskej, alebo zdôraznenie konceptuálneho charakteru maliarskych projektov, kde maľba je len jedným s komponentov akcií maliarky Veroniky Šramátyovej (VŠVU absolvovala v roku 2005). Druhý prístup nie je postavený na popretí tradícií viazaných na túto maliarsku polohu, ale pracuje s posunmi v interpretácii významov. Príkladom slúži dielo Bohdana Hostiňáka, alebo kontroverznejšieho Roberta Bielika. Do úvahy by mohlo prísť ešte niekoľko ďalších mladých maliarov, ktorí objavujú čaro klasickej maľby, ale akoby sa nevedeli dostať z oblúznenia túžby po dokonalej maľbe. A to nestačí.

Realistická maľba je predovšetkým záležitosť figúry a portrétu, a tie v slovenskej maľbe zažívajú v poslednej dobe silnú renesanciu. Tu už niekoľko rokov v expresívnej fazóne, s dôrazom na maliarske gesto je najviditeľnejšia Jana Farmanová a jej maliarskym proťajškom v úspornosti a grafickosti maľby by mohla byť Pavla Chrenková. Portrét so všetkými atribútmi súčasnosti je častou témou malieb Andrei Bartošovej, Aleny Adamíkovej, Michaely Nociarovej, Juraja Puchovského. Ich maľby pokračujú v tradičnom chápaní maľby, ale sú výrazní práve v hľadaní prívlastkov, ktoré maľbu charakterizujú ako súčasnú.

Stereotypy vnímania

Ako už niekde bolo povedané, nie je problémom, že v súčasnej maľbe vzniká pretlak, nebezpečné sú skôr stereotypy jej vnímania a hodnotenia. Kým pred pár rokmi to bolo jej vyraďovanie, dnes sa ponúkajú recepty a vzorce, ako by mala súčasná maľba vyzerať. A pritom cesty k nej sú predsa len rôzne a povahou rozmanité. Či niekto popiera jej pravidlá a hľadá súčasný výraz mimo nej, alebo naopak ak niekto počíta práve s jej tisícročnou pamäťou, je to v podstate o tom istom.

Autorka je historička umění a kurátorka SNG v Bratislavě.