Hlavnou témou diania v slovenskom divadle a kultúre vôbec je za posledných niekoľko mesiacov činnosť nového ministra kultúry Františka Tótha, ktorý na tento post nastúpil v lete minulého roka po odstúpení Rudolfa Chmela. Konflikt medzi ministrom (a ministerstvom) a mnohými umelcami začal ešte počas úradovania Tóthovho predchodcu, pri riešení problému novostavby Slovenského národného divadla. Kto a za aké peniaze dostavia budovu, či sa do nej SND presťahuje alebo sa použije aj na iné účely, kto ju a činnosť SND v nej bude spravovať, boli a sú témy, ktoré z času na čas rozvírili pokojnú, či lepšie povedané ľahostajnú verejnú mienku o oblasti kultúry. Celá kauza je však dosť komplikovaná a už sa netýka len dostavby novej budovy SND, ale kultúrnej politiky vôbec. Minister sa snaží do kultúry zaviesť pravidlá fungovania trhového hospodárstva, sleduje návštevnosť, predajnosť a ekonomickú rentabilitu štátnych kultúrnych inštitúcií. Časť umelcov a pracovníkov kultúrnych inštitúcií sa proti takémuto prístupu búri a väčšina bežných ľudí, ak vôbec tento spor sledujú, si pravdepodobne myslí, že ich daní je na podporu kultúry vlastne škoda. Sám minister nemá skúsenosti s riadením kultúry, je bývalým riaditeľom súkromného gymnázia a neskôr pôsobil na Ministerstve školstva.
Za celou kauzou je vidieť najmä to, ako sa po roku 1989 neriešila kultúrna politika, ako v kultúre vládne chaos, nejasné pravidlá a ako postupne degraduje na okrajovú záležitosť spoločnosti. A to je na tom najsmutnejšie. Najmarkantnejšie sa to odráža napríklad v tom, že takmer zanikol pôvodný slovenský film, alebo v tom, ako sa z STV stala komerčná televízia... A divadlo? Mnoho energie sa míňa na boj o finančné prostriedky; ako-tak fungovať môžu dotované divadlá (teda štátne), ale v ich prípade nie je zaistená stopercentná priehľadnosť používania štátnych financií, takisto však častokrát rozpočet nestačí na pokrytie nákladov. Otázkou však je tiež, akú dramaturgiu, aké inscenácie, čiže akú „kvalitu“ by takéto divadlá mali za „peniaze všetkých“ produkovať, akého diváka by mali oslovovať a pod. Situácia je veľmi zložitá, pretože do riešenia ekonomických ako aj umeleckých otázok je potrebné zapojiť mnoho rozdielnych faktorov (ekonomický, umelecký, sociologický a pod.). Komerčné divadlá samozrejme fungujú na inom princípe a ponúkajú aj tomu zodpovedajúci repertoár. Všetky ostatné divadelné aktivity sú viac-menej odsúdené na zánik alebo živorenie. A tak je to už veľa rokov, čo sa samozrejme odráža aj na kvalite produkcií, ktoré človek v slovenských divadlách môže vidieť. V tých štátom dotovaných je to „mainstream“ – na mnohé inscenácie sa „dá pozerať“, ale ak by ste chceli svoje divácke nároky zvýšiť a posudzovať podľa európskych kritérií... A divadlá, resp. občianske združenia, ktoré nedisponujú stálym priestorom, hereckým súborom a pod., a ktoré svoje produkcie financujú z grantov (a grantový systém je na Slovensku jedným z kameňov úrazu) alebo zo sponzorských peňazí (čo je väčšinou úplne zanedbateľná čiastka), si môžu dovoliť tak jednu produkciu za rok a v ich prípade nemožno hovoriť o žiadnej kontinuálnej práci.
Jedna z najzaujímavejších divadelných produkcií posledného obdobia, najmä svojím „postojom“, je inscenácia Tiso v Divadle Aréna. Táto inscenácia po dlhom čase konečne otvára na javisku tému, ktorá robí z divadla „verejné miesto“ pre pomyselnú diskusiu o stave spoločnosti, miesto artikulovania vecí verejných, miesto, v ktorom sa spoločnosť, napríklad otváraním tém z národných dejín a ich umeleckým spracovaním pýta na stav seba samej. A i keď je v dnešnej spoločnosti otázka postavenia divadla veľmi komplikovaná, divadlo je stále
miestom „spoločným“ a malo by teda hovoriť aj o „spoločných“ veciach, a nie iba „súkromných“ – privátnych, alebo akýchsi všeobecných, či zjednodušených problémoch (čo je pre mnohé slovenské inscenácie príznačné). A hoci na Slovensku existujú mnohí vynikajúci divadelníci, akoby im celkovo dochádzal dych, možno kvôli boju s veternými mlynmi... A tak sme nakoniec radi, ak občas vznikne divadelná produkcia, ktorej cieľom je vrátiť divadlu „spoločenský“ zmysel, a už sa príliš nepýtame, akou formou to robí.
Divák by za svoje peniaze mal mať možnosť vybrať si, na aké divadlo chce ísť. Ak ho vôbec ešte divadlo v dnešnej dobe môže zaujímať. Ale takisto nemôže „diktovať“, čo sa má v divadle robiť. A to by práve mohlo byť výzvou. Ako dnes robiť divadlo tak, aby obstálo v konkurencii s inými, „modernejšími“ médiami. Ako „vychovať“ diváka, ako cibriť jeho vkus, ako mu ukázať, že umenie je potrebné, i keď už si nikdy nebude môcť nárokovať na to zmeniť alebo zlepšiť svet.
Ako ľuďom ukázať, že aj v dnešnej dobe má zmysel a nenahraditeľné miesto v spoločnosti. Lebo bez kultúry národ stratí vlastnú identitu, vyšší zmysel seba samého... Ale popri všetkých výhradách to snáď slovenskému divadlu nehrozí.