Slovenské rozhlasové vysielanie v ČR existuje, jeho tvorcovia ani konzumenti ale napriek tomu nemôžu skákať od radosti. Pre výpočet „slovenských“ relácií verejnoprávneho rozhlasu nám totiž vystačia dva prsty jednej ruky.
Slovenčina v českom éteri našťastie nie je cudzia. Vďaka za to patrí najmä desiatkam slovenských spevákov a kapiel, ktoré sú doma hádam na všetkých rozhlasových staniciach v ČR bez ohľadu na to, kto ich vlastní. Radi po nich siahnu nielen súkromné rádiá, ale aj programy verejnoprávneho Českého rozhlasu. Miroslav Žbirka, Elán, Peter Nagy, No Name, Richard Müller ... to sú niektoré z najfrekventovanejších hlasov, ktoré nám hudú a nôtia bez rozdielu dennej či nočnej hodiny. V tomto prípade možno naozaj povedať, že zánik federácie na rozhlasových vlnách hudobný fanúšik nijako nepocítil Ak však odhliadneme od hudby a skúsime pátrať po osude hovoreného slovenského slova, situácia už nie je taká ružová.
Pokus o samostatnú a plnohodnotnú rozhlasovú stanicu pre Slovákov v ČR, ako sa o ňu chcel kedysi pokúsiť primitívne spolitizovaný Twist, je dnes v úplných troskách – a pre výpočet „slovenských“ relácií verejnoprávneho rozhlasu nám vystačia dva prsty jednej ruky. Podobne hojná je aj ich celková minutáž – približne 65–70 minút týždenne. Tento výsledok dostaneme, ak zrátame jedno päťdesiatminútové a jedno pätnásťminútové zvukové pásmo, ktoré vysiela Radiožurnál, resp. regionálne stanice. To je celá programová ponuka pre približne 350 000 osôb slovenskej národnosti, ktoré dnes odhadom žijú v Českej republike. O niečo viac ako hodina vysielania iste nie je veľa, ale ak by niekto chcel situáciu porovnať napr. s Českou televíziou, musel by chtiac-nechtiac povedať pánbohzaplať i za to, tá totiž slovenské menšinové vysielanie pod najrôznejšími pláštikmi vytrvalo ignoruje.
Naopak Český rozhlas myslí na slovenských poslucháčov už od roku 1993, teda hneď od okamžiku vzniku ČR.
Druhou vecou už je, či dĺžka a zameranie spomínaného slovenského vysielania sú úmerné potrebe i početnému zameraniu potenciálnej poslucháčskej obce, pričom v tomto prípade si dovoľujem abstrahovať od českého poslucháča. Verím však, že ani on rádio nevypne, ak náhodou začuje slovenčinu.
„Stretnutie je vysielanie Českého rozhlasu o Slovákoch a pre Slovákoch v Česku, ale samozrejme aj pre všetkých tých, čo nechcú stratiť kontakt so Slovenskom a slovenčinou.“ Takto uvedenú reláciu charakterizujú sami jej tvorcovia. Raz týždenne – každý utorok večer po 20. hodine – ju vysielajú na stanici Radiožurnál s dĺžkou päťdesiat minút. Skupinka autorov pripravuje tento magazín vonkoncom profesionálne, ale to ešte neznamená, že v jeho profilácii niet čo zlepšovať. Kým totiž v zahraničí sa za menšinové vysielanie považujú predovšetkým programy typu „my pre nás “ – teda v ktorom ide o reflexiu života menšiny jej vlastnými očami – v českých podmienkach máme do činenia s klasickou reláciou, ktorú pre menšinu vysiela akýsi neutrálny subjekt („oni pre nás“ – quasi štát v zastúpení verejnoprávnej inštitúcie). Dôsledok je zrejmý – prílišné zameriavanie sa na „veľkú politiku“ a len (relatívne) okrajový záujem
o vnútorné otázky života Slovákov v ČR. Pomerne značnú časť vysielania zaberajú aj informácie o dianí na Slovensku, takže z cenných vysielacích minút určených pre menšinu ešte odkrajuje informačná ponuka, ktorú kedysi pokrývali rozhlasové programy typu „Hovorí Bratislava“. Inými slovami, o pokrytie tejto informačnej medzery či hladu po tom, čo sa deje v starej vlasti, by sa malo starať skôr zahraničné vysielanie Slovenského rozhlasu či Slovenská republika ako taká. A ďalej, existujúce vysielanie je ponímané ako štúdiové, len s malým podielom priamych reportážnych čŕt z miesta udalosti a o tom, že by v ňom mohla kedy-tedy zaznieť i ľudová pieseň už ani nehovoriac.
Popísaný stav súvisí bezpochyby i s celkovým riešením dotačnej politiky českého štátu voči národnostiam, ktorá je mimoriadne rozdrobená. Výsledkom je napríklad existencia až troch (!) mesačníkov v slovenčine, ktoré dotuje ministerstvo kultúry. Za normálnych okolností by postačil jeden – a časť peňazí by mohla smerovať povedzme na prípravu ďalších rozhlasových relácií. Napríklad v Nemecku alebo v Maďarsku je prax iná, štát vytvára jeden celkový finančný fond pre tú-ktorú národnosť, pričom o využití nazbieraných financií rozhodujú samotní predstavitelia menšiny spolu so zástupcami zainteresovaných ministerstiev v akýchsi kuratóriách. Tam si teda menšiny samy rozhodnú (alebo radšej: dvakrát rozmyslia?), či chcú mať radšej tri tlačové periodiká alebo či radšej existujúce finančné prostriedky po uvážení rozdelia na jeden časopis, na jednu rozhlasovú stanicu a povedzme na vlastné divadlo. Ale kým k tomu dôjde, možno by pomohla aspoň ochota Radiožurnálu znovu uvážiť dĺžku vysielania pre Slovákov a netrvať na niečom, čo je naozaj len tým najminimálnejším riešením.
Autor je publicista.