Misijní úspěch letničních hnutí a Svědků Jehovových mezi obyvateli východního Slovenska je reakcí na segregaci, přílišnou formalizaci obřadů tradičních církví i hledáním východiska z obtížné sociální situace.
Rómovia sa väčšinou hlásia k náboženstvu, ktoré je dominantné aj v majorite. V slovenskom kontexte je tak väčšina Rómov v katolíckej cirkvi, prípadne v evanjelickej, či na východe krajiny v pravoslávnej, alebo gréckokatolíckej cirkvi. Väčšina Rómov sa ale napriek svojej silnej zbožnosti nezúčastňuje pravidelných bohoslužieb a cirkevného života.
To je dôsledok kombinácie celkovej segregácie aj skutočnosti, že pre väčšinu Rómov nie je inštitucionalizovaná zbožnosť lákavá a mnohí ju ani nepovažujú za úprimný prejav viery. Samozrejme, na Slovensku nájdeme aj viacero lokalít, kde je miestna rómska komunita aktívne zapojená do cirkevného života, je to však začasto dané vplyvom individuálneho zanietenia miestneho kňaza, ktorý sa rozhodol pre pastoračnú prácu medzi Rómami.
Z náboženského hľadiska boli Rómovia na Slovensku vždy na okraji – ak aj navštevovali kostol, sedeli vždy v zadných radoch, alebo len stáli, pochovávaní boli na kraji cintorína. Ich ukotvenie v cirkevných tradíciách majority je len nepatrné, respektíve ich náboženská identita nie je tak pevne zafixovaná ako náboženská identita majoritných veriacich. Z tohto hľadiska dokážu mnohí Rómovia oveľa flexibilnejšie reagovať na ponuky iných náboženských hnutí, pretože nie sú tak pevne naviazaní na „rodinné náboženstvo“.
Náboženská spoločnosť Svedkov Jehovových, alebo „salviši“, čo je označenie jehovistov v dialektoch východného Slovenska, začala cieľavedome rozširovať svoje aktivity začiatkom 90-tych rokov. Práve do tohto obdobia spadá veľký počet konverzií do tejto cirkvi najmä u Rómov. Početnejšie zastúpenie rómskych Svedkov Jehovových je na Východnom Slovensku v Uličskej doline, v okolí Michaloviec, Sniny, Medzilaboriec, Sabinova, Prešova. Silné zastúpenie Rómov v tejto cirkvi je aj v okolí Jelšavy a Rimavskej Soboty.
Podľa vedúceho zboru Svedkov Jehovových v jednom východoslovenskom okrese, sú Svedkovia práve u Rómov otvorenejšie prijímaní ako u majority. „Už je to ale horšie v tom, aby spravili aj ďalší krok, navštívili zhromaždenie, zúčastňovali sa na štúdiu Biblie. (...) Mnohí z Rómov na to posolstvo zareagovali, oni sú väčšinou Rómovia veriaci, nemajú problémy s vierou v Boha, a keď je niekto neveriaci, tak tam musí človek najskôr vybudovať určitý základ, aby viera mala na čom stáť. Oni teda veria v Boha, sú nábožní. A s každým, kto má záujem sa vedie bezplatný biblický kurz.“ Svedkovia Jehovovi majú prepracovaný edukačný systém, do ktorého spadá vyučovanie Biblie, ako aj tzv. teokratická škola, čo je sled tréningov foriem komunikačných techník a vystupovania.
Konvertitov nekupuj
U majority ako aj u rómskeho obyvateľstva vo všeobecnosti panuje stereotypné presvedčenie, že úspešnosť misie cirkvi Svedkov Jehovových medzi Rómmi je založená na finančných daroch, alebo až na istých formách kupovania si konvertitov. „Ľudia tu vo všeobecnosti hovoria, že prestúpil k jehovistom, a hovoria, že ten človek dostal peniaze, lebo na ňom vidia, že si kúpi auto, opraví si dom, chodí v kravate, nechodí po zábavách, nevidno ho, nebije sa. Ale to je z toho, že má určité hodnoty, ktoré prijal za svoje a svoj život zmení, lebo keď napríklad pred tým fajčil, tak teraz nefajčí, kto pil, tak nepije, kto bol agresívny, tak pracoval na sebaovládaní. To nie je zo dňa na deň, ale tým, že pravidelne prijímali to učenie a niekto sa im systematicky venoval, navštevovali tú spoločnú komunitu, kde sa o tom hovorilo, tak oni postupne zanechali ten predošlý spôsob života a sa pretvorili, lebo im tie peniaze neutekajú. Svedkovia Jehovovi ich učia ako tie peniaze ušetriť, alebo ako ich neminúť nerozumným spôsobom,“ hovorí vedúci zboru.
Mnohí ľudia, vrátane Rómov, mi rozprávali, že Rómovia k jehovistom vstupujú práve preto, že im potom pomôžu postaviť nový dom, alebo opravia strechu, čo je len obmena stereotypu o kupovaní konvertitov. Samozrejme, formy istej sociálnej výpomoci v rámci komunity veriacich Svedkov Jehovových existujú, nejde tu však o misijnú stratégiu.
Pri väčšině konverzií u Rómov zohrávajú kľúčovú úlohu rodinné väzby. Takmer všetky konverzie s ktorými som sa stretol (konverzie k Svedkom Jehovovým, alebo letničným hnutiam) boli iniciované kontaktom s rodinnými príslušníkmi. Samotné motívy konvertovať sú rôzne, respektíve ťažko nájsť jeden dominantný motív a do hry vstupuje celý komplex okolností, avšak mnohí Rómovia uvádzali, že v pôvodnej konfesii sa často stretávali s rasovými predsudkami. To je aj prípad 50-ročné ženy, ktorá je už 9 rokov aktívna členka náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových, a s týmto učením sa zoznámila prostredníctvom svojho zaťa a dcéry: „Áno, chodila som do kostola. Ale nepáčilo sa mi. Lebo raz som išla do kostola, a som počula, že ma ohovárajú, tak som to nechala a viackrát som nešla. Nahlas hovorili, že aj Cigánka chodí do kostola.“ Na zhromaždeniach Svedkov Jehovových sa už s takýmito prejavmi podľa vlastných slov nestretáva.
Žijeme tou vierou
Jeden z najväčších rozdielov, ktoré rómski Svedkovia Jehovovi uvádzajú, je miera zaangažovanosti do viery. Aj keď pred konverziou navštevovali kostol, tvrdili, že nechápali dobre zmyslu obradov, nerozumeli podstate náboženstva, ich viera bola sformalizovaná. Ako tvrdí žena, ktorá k Svedkom konvertovala po piatich rokoch spolužitia s manželom, ktorý sa stal Svedkom ešte vo veku 16 rokov: „Ja to viem podľa seba. Som chodila do kostola a som absolútne nič nevedela. No ale zaujímala som sa o to, lebo som chcela. Verila som, že Boh je, že existuje. No a keď som sa vydala, už manžel mi všetko vysvetľoval, už som začala chápať význam.“ Jej manžel dodáva: „A my sme chodili do kostola a bola napríklad Veľká Noc, ale nevedeli sme, že prečo to je. A už teraz vieme. Že to sú len tie babylonské zvyky. To sú len tradície ľudské. Alebo, že keď ideš do kostola len v nedeľu tak hotovo, tým to padlo. Ale my sme prakticky celý týždeň v tom, že sa pripravuješ, že musíš vedieť o čom ten rečník bude rozprávať a také veci. Žijeme tou vierou stále.“
Je nepochybné, že náboženstvo je schopné podnietiť aj sociálnu zmenu komunity. Zvlášť to platí v prípadoch ľudí z marginalizovaných rómskych komunít. Dobrým príkladom takejto postupnej zmeny sú konverzie Rómov k Svedkom Jehovovým či k letničným a charizmatickým hnutiam, avšak rovnako to platí aj v prípadoch ak s takouto komunitou začnú pracovať zanietení kňazi z „tradičných“ cirkví. Je však potrebné zdôrazniť, že táto transformácia je v mnohých lokalitách výsostne individuálna, a zmeny sú markanté len veľmi postupne a v rámci jednotlivých rodín. Aj v prípadoch, keď sa javí, že záujem o vieru majú všetci Rómovia v lokalite, začne byť pri bližšom výskume badateľné, že skutočnú konverziu podstúpilo len niekoľko rodín v danej komunite. Zvyšné „davy“ spadajú do kategórie zvedavcov a prvopočiatočných sympatizantov. Avšak pre tie rómske rodiny, ktoré sa napríklad vďaka viere a vplyvu náboženskej spoločnosti Svedkov Jehovových (alebo aj vplyvu a pôsobeniu tradičných cirkví) dokázali vymaniť zo začarovaného kruhu duchovnej a sociálnej biedy, majú aktivity takýchto náboženských hnutí, či oduševnených kňazov a pastorov neoceniteľný význam.
Autor je doktorand na FF Univerzity Komenského v Bratislavě.