14. dny evropského filmu se po Praze na nejbližší týden (5.–13. 2.) přestěhovaly do Brna. I tento ročník festivalu nabídl pestrost, kterou se evropská kultura tak ráda pyšní.
Emblematická rozmanitosť prehliadky sa neprejavuje len v témach a žánroch, ale do istej miery aj v hodnotovej nevyrovnanosti jednotlivých filmov. Príčiny kvalitatívnej rozkolísanosti DEF spočívajú azda aj v tom, že kdesi v myšlienkovom pozadí zakladateľov nebol ani tak umelecký názor, ale skôr politický či ideologický projekt európskej integrácie, resp. jej „podpory“ prostredníctvom kinematografie. Táto „pomocná“ funkcia podujatia sa prejavuje aj v jeho podtitule, kde sa uvádza, že ide o festival filmov „zo súčasných a budúcich členských krajín Európskej únie“. Na európskom nebi má každá krajina svoju vlastnú hviezdičku a implicitne sa s podobnou politicky korektnou rovnosťou pracuje pri výbere filmov na DEF. Festivalovým výsledkom je potom skôr prostý súčet filmov „delegovaných“ podľa rozličných kritérií jednotlivými diplomatickými zastúpeniami a kultúrnymi inštitútmi, menej sa už k slovu dostane autonómna a premyslená dramaturgia organizátorov podujatia.
Ariadnine nite a Achillove päty
Stále aktuálnymi a príťažlivými zostávajú pre filmárov (najmä stredo- a východoeurópskych) témy rozdelenej Európy a totalitnej minulosti našej časti kontinentu. Opakované návraty k nim sa stali niťou voľne spájajúcou jednotlivé ročníky DEF-u. Napríklad pred rokom ponúkli snímky tematicky zamerané na vyrovnávanie sa so svojou sovietskou minulosťou všetky tri pobaltské krajiny. Estónsky film Revolúcia svíň sa vrátil do roku 1986, keď počas jednej letnej brigády mladí ľudia zorganizovali naivno-krásnu lokálnu revolúciu v štýle oneskoreného Woodstocku. Reálnym „sovietskym“ výkričníkom na pozadí týchto udalostí je hrozba, že viacerí zo vzbúrených stredoškolákov čoskoro skončia v nezmyselnom vojnovom konflikte v Afganistane. Obrovská masa jatočných svíň v družstevnej ošipárni za brigádnickým táborom tak zrazu nadobúda výraznú symbolickú hodnotu. Litovský film Úplne sám sa odohráva v druhej polovici 40. rokov 20. storočia. Beznádejný litovský partizánsky boj proti bezohľadnej sovietskej okupácii mal svojich hrdinov, ktorí vstúpili do národnej mytológie. Čiernobiely snímok o jednom z nich si napriek historicky citlivej téme udržiava nepatetický, stroho dokumentárny ráz. Téma moci sa v inej podobe sa vlani na DEF-e objavila aj v lotyšskom filme Krajta z prostredia obyčajnej postsovietskej školy.
Tento rok sa citlivé otázky minulosti stali dominantnými predovšetkým v rumunskom filme 12:08 Na východ od Bukurešti (A fost sau n-a fost, 2006, rež. Corneliu Porumboiu), ocenenom vlani Zlatou kamerou na MFF v Cannes, a tiež v poľsko-nemeckom snímku Žabie lamento (Wróżby kumaka, 2005, rež. Robert Gliński). Práve Žabie lamento je podľa mňa príkladom diela, v ktorom by menšie ambície tvorcov priniesli lepší výsledok. Film vznikol ako adaptácia prózy Güntera Grassa. Kvalitná predloha môže byť pre náročnejšieho diváka istým lákadlom. Navyše, ak ide o námet, v ktorom vďaka nedávnemu spisovateľovmu mediálnemu „sebaodhaleniu“ objavujeme aj autobiografické momenty: hlavnej postave filmu, nemeckému vdovcovi a historikovi umenia sa počas prechádzok ulicami poľského Gdaňska vybavujú spomienky na vlastné detstvo, v ktorom sa nevyhol členstvu v hitlerovskej mládežníckej organizácii. Snímok sa pokúša na osudoch nemeckých vysídlencov z tohto mesta zachytiť očami oboch zainteresovaných strán komplikované nemecko-poľské spolužitie, poznačené nacistickou a komunistickou minulosťou. Bohužiaľ, polytematickosť prózy, jej symbolická nasýtenosť a komplikovanosť, ako aj introspektívne reminiscencie hlavných postáv sú na filmové plátno prenesené pomerne ťažkopádne, tematická rôznorodosť a komplikovanosť kompozície sa tu prejavuje skôr ako tvorivá nerozhodnosť. Film chce byť tak trochu o všetkom: psychologickou sondou do ľúbostného vzťahu dvoch starších ľudí, do ktorého sa navyše čiastočne premietajú aj tradičné nemecko-poľské animozity, historickým dokumentom o prelomovom roku 1989, lyrizujúcou spomienkou na časy detstva, aj sociálnou analýzou spoločnosti, v ktorej revolučné idealistické predstavy rýchlo strieda pragmatizmus prichádzajúceho kapitalizmu. Sympatická odvaha tvorcov hľadajúcich príčiny neporozumenia a mechanizmy myšlienkových stereotypov nemôže zásadne zmierniť rozpaky a pochybnosti diváka.
Berlín a dunajská delta
Z civilnejších, námetovo zo súčasnosti čerpajúcich filmov ma upútali dva, ktoré napriek svojej rozdielnosti stoja v niektorých momentoch dosť blízko pri sebe. Dve priateľky Nike a Katrin z filmu Leto v Berlíne (Sommer Vorm Balkon, 2005, rež. Andreas Dresen) len s prižmúrením oboch očí možno nazvať „hrdinkami“. Obklopené šedivou priemernosťou žijú životy plné „obyčajných“ túžob a skromných radostí. Stereotyp a banalitu pracovného dňa striedajú večerné posedenia a spoločné popíjanie na letnom balkóne pociťované ako vrchol dňa, ako drobná, ale radostná slávnosť. Režisér dokázal z tejto zdanlivo nedramatickej látky vyťažiť mnoho vnútornej konfliktnosti a s prehľadom sa vyhol aj hroziacej „komunálnosti“ a lacnej sociálnosti. Navonok voľne zameniteľné ženské existencie dostávajú po tom, ako do deja vstupuje „mužský enzým“ – vodič kamióna Ronald, vlastné tváre. Z tragikomického pôdorysu filmu sa postupne vynára voči postavám empatická, aj keď neveľmi optimistická autorská koncepcia životného šťastia ako fiktívnej osi, okolo ktorej sa v podobe planétok pohybujeme po rozlične načrtnutých elipsách, pričom prílišný úspech jedného z nás nevyhnutne znamená narušenie citlivej rovnováhy...
S iným druhom stereotypu sa potýka šestnásťročná Ryna, protagonistka rovnomenného rumunského filmu (2005) mladej režisérky Ruxandry Zenide. Univerzálny príbeh českého scenáristu Mareka Epsteina o postupnom sebapoznávaní mladého človeka a hľadaní vlastnej životnej cesty režisérka vizuálne zasadila do sugestívneho prostredia dunajskej delty. Neustále plynúci premenlivý tok Dunaja upozorňuje, že aj zmeny na brehu sa čoskoro stanú nevyhnutnými. Stará benzínová pumpa už rodinu neuživí a ani Rynu prahnúcu po nových podnetoch dlhšie nemožno udržať doma. Dorotheea Petre suverénne stvárňuje pochybnosti a neistoty, ale aj prirodzenú múdrosť a dychtivé hľadačstvo mladosti. Jej herectvo vytvára z mlčanlivej Ryny postavu, ktorá k nám prehovára každým gestom, pohybom, pritom ide o herečkin filmový debut.
Kým v Lete v Berlíne postavy absolvujú tragikomickú špirálovitú cestu vlastnými slabosťami, Rynu môžeme prečítať aj ako príbeh o vzbure proti cyklickej každodennosti. Životaschopná Ryna po svojom znásilnení z rodnej delty definitívne odchádza. Kruh je rozťatý. Zostáva tragický pocit, že jestvujú veci, ktoré už skutočne nemožno vrátiť späť, že sú ľudia, ktorí tú svoju deltu vždy ponesú so sebou, kdekoľvek by sa pohli. Ryna je aj o tom, akí by sme chceli byť – v tomto chcení spočíva nostalgický optimizmus tohto vydareného filmu.
Autor je kulturní publicista a literární kritik.