Domov, cesta a skúsenosť s iným

Prvotná predstava o domove zvyčajne súvisí s pocitom harmónie, s afirmatívnym vnímaním rodiska alebo miesta, kde človek žije. Pojem domov ako primárny priestor ľudskej pospolitosti nie je v slovenčine ani v jednom z dvoch základných významov štylisticky neutrálny, vždy má emocionálne zafarbenie. V prvom význame, ktorý súvisí s individuálnou skúsenosťou či pamäťou, označuje dom, byt, bydlisko. V druhom význame sa domov vzťahuje ku kolektívnej, zdieľanej skúsenosti, teda ku konkrétnemu sociálno­geografickému priestoru s vlastnou históriou a jazykom – označuje vlasť, krajinu, ku ktorej má človek pozitívny citový vzťah. Samozrejme, o domove sa v súčasnej slovenskej próze premýšľa omnoho problémovejšie, „neharmonicky“ – najčastejšie nachádza táto téma svoje miesto medzi súvisiacimi otázkami sebaporozumenia, kultúrnej a jazykovej identity, vzťahu jednotlivca k rodine a spoločnosti. Domov sa často tematizuje zvýraznením jeho neprítomnosti – deficit je spôsobený plynutím času (vtedy máme zvyčajne dočinenia so spomienkou na detstvo), priestorovou vzdialenosťou alebo ich kombináciou.

Putovanie za roh

Vhodné, kontrastné pozadie k premýšľaniu o veciach domova vždy vytváral chronotop cesty, ktorý úzko súvisí s iniciáciou a osobnou identitou. Nie je tomu inak ani v novodobej slovenskej próze, počnúc Jozefom Ignácom Bajzom s jeho prvým slovenským románom René mládenca príhody a skúsenosti (1785) a končiac, povedzme, viacerými mladými prozaičkami, ktoré sa tejto téme na rôzny spôsob venujú (Svetlana Žuchová, Ivana Dobrakovová, Michaela Rosová či Zuska Kepplová). Poznáme však aj obdobia, kedy boli cesta a pobyt v cudzine témou nepríliš častou, ba priam exkluzívnou. Iniciačnú funkciu tak neraz plnilo aj putovanie „za roh“, napríklad v románe Rudolfa Slobodu Narcis (1965). Pre hlavnú postavu, Urbana Chromého, „roky, ktoré prežil mimo domova, sú jeho prehrou“. V prózach Pavla Vilikovského zase cestovanie a pobyt v cudzine prehlbujú pocit trvalej neudomácnenosti vo svete. Možno práve tento pocit vytvára mostík medzi Vilikovského kritickými analýzami fenoménu vlasti či slovenskej identity a textami celej skupiny mladých autoriek, ktoré len nedávno vošli do literatúry a tejto téme dávajú odlišné akcenty. Vilikovského próza Pes na ceste (2010) čerpá reálie z deväťdesiatych rokov 20. storočia na Slovensku a kriticky sa s nimi vyrovnáva. Spoločenské ovzdušie esejistických pasáží tejto knihy vytvára dobovo dôležitý zápas o zmenu uzavretého typu spoločnosti na otvorený – zápas so starými komunistickými elitami a s mečiarovským nacionalizmom. „Vzduch dnešných čias“ je iný – už nie je také podstatné, čo si o Slovákoch myslia za hranicami krajiny, oveľa nástojčivejšou sa ukazuje otázka, čo si o sebe myslia oni sami poučení životom mimo svojej krajiny. Vilikovský zasvätene píše o svete, ktorý jestvoval a zvyškovo iste aj jestvuje, no medzičasom sa vynorili pálčivejšie problémy súvisiace s novodobým putovaním Slovákov a Sloveniek po zahraničí. Ide o otázky sociálnej exklúzie, rozpadu rodiny, o existenciálny pocit samoty, o zmysel života v dlhoročnej sociálnej izolácii.

Prekračovanie Dunaja v ponovembrovom kapitalizme

Čitateľovi novšej slovenskej prózy sa pri téme domov vynorí ešte jeden jej nezanedbateľný variant, konkrétne diela autorov pracujúcich s rozličnými typmi regionálnej príznakovosti. Stačí spomenúť Vincenta Šikulu, ktorý svoj umelecký svet situoval do malokarpatských dedín a mestečiek, alebo Ladislava Balleka s jeho Palánkom, románovým malomestom na južnej, slovensko­maďarskej hranici. Výrazný „miestopisný“ príspevok k téme domova predstavuje aj novela Jany Beňovej Plán odprevádzania (Café Hyena) (2008, česky Paseka – Ladislav Horáček 2010), situovaná do bratislavskej Petržalky. Pozadie úvah na tému domov tu netvoria cesty po cudzine, ale pravidelné prekračovanie Dunaja, ktorý je hranicou medzi pôvodným a dobre známym (bratislavské staré mesto na ľavom brehu) a novým a anonymným priestorom betónového sídliska. U Šikulu aj Balleka sa motív domova často spája s lyrickou spomienkou na detstvo. Podobný postup používa aj výrazný predstaviteľ strednej prozaickej generácie Márius Kop­csay (v češtine vyšla jeho poviedková kniha Ztracené roky, Kniha Zlín 2008). V jeho prózach patria motívy domova a rodiny k centrálnym. Potvrdzuje to napríklad román Domov (2005), ktorý zachytáva život typickej kop­csayovskej hlavnej postavy, deprimovaného muža­outsidera v strednom veku v období ponovembrového kapitalizmu. Neschopnosť zaradiť sa do neľútostného, nepriateľského sveta v ňom vyvoláva silné pocity beznádeje a sociálneho bezdomovectva. Kopcsay tlmočí výrazný pocit generácie so socialistickou výchovou, návykmi aj spomienkami, ktorá sa náhle ocitá v zmenenom svete s úplne odlišnými nárokmi. Východiskovým bodom jeho próz je fakt, že zďaleka nie všetci jednotlivci dokážu na túto situáciu pružne zareagovať. Kop­csayove postavy sa zvyčajne dostávajú do vleku udalostí, sú sociálnymi cudzincami uprostred svojho „domova“, pretože nie sú schopní naplniť nové požiadavky okolia – predovšetkým rodiny a kapitalistického zamestnávateľa.

Skúsenosť najmladšej prozaickej generácie s cudzinou a „cudzím“ sa od tých predošlých výrazne odlišuje, je na jednej strane samozrejmejšia a každodennejšia, na druhej strane hlbšia a intímnejšia. A práve táto skúsenosť podstatne formuje aj jej nazeranie na otázky rodnej krajiny, materinského jazyka, domova. Ako príklad uvediem Zusku Kepplovú a jej prozaickú knihu Buchty švabachom (2011). Autorku zaujíma intímna skúsenosť človeka vytrhnutého zo svojich sociálnych a jazykových väzieb, v jej poviedkach namiesto odstupu prevažuje empatia a z nej vyplývajúce sústredenie sa na sociálne a psychologické aspekty ľudskej skúsenosti s iným, cudzím.

Samota v cudzine

Hoci téma domova na pozadí pocitov izolácie a dlhodobej adaptácie v cudzine nie je v slovenskej literatúre nová, objavila sa napr. v emigrantskej literatúre (Irena Brežná, Dušan Šimko a iní), s väčšou razanciou sa presadzuje až v posledných rokoch. Niet sa čomu diviť, veľká časť najmladšej generácie má podobný typ skúsenosti čerstvo v sebe či za sebou.

V tomto širšom kontexte treba vnímať aj Kepplovej Buchty švabachom. V každej z poviedok svoju úlohu zohráva odchod z domova, rozlične motivovaná snaha o vytrhnutie sa zo známeho prostredia, úsilie zmeniť svoj život. No pre autorkin rukopis je rovnako charakteristický aj spôsob, akým jej postavy toto svoje úsilie završujú: v príbehoch je vždy prítomné zlyhanie alebo prinajmenšom rezignácia, u čitateľa potom nevtieravý pocit smútku. Svet, na prvý pohľad lákavý a otvorený, sa pre Kepplovej postavy stáva nielen zdrojom väčšej či menšej nostalgie po domove, ale aj zdrojom ťažko prekonateľnej frustrácie. Pred očami máme prevažne osudy mladých žien vyrozprávané jednoducho, bez formálnych experimentov. Skôr ako nejaká postava utkvie v pamäti aj po opakovanom čítaní téma – skúsenosť mladého človeka so samotou v cudzine – a základný prozatérsky princíp – variácia tejto skúsenosti v rozličných prostrediach a východiskových situáciách.

Aj pre Svetlanu Žuchovú je problém psychickej a sociálnej adaptácie v cudzom prostredí jednou z centrálnych tém (novela Yesim, 2006, román Zlodeji a svedkovia, 2011). Jej záujem sa sústreďuje na psychológiu človeka bez domova a detailnú analýzu vzťahov vo vnútri emigrantskej komunity. Postavy sa myšlienkami neustále pohybujú medzi dvoma svetmi, starou vlasťou a hosťovskou krajinou, v ktorej síce zakúšajú sociálnu exklúziu, ale zároveň sa ju boja opustiť, aby pred sebou a najbližším okolím nemuseli priznať svoje zlyhanie. Oslabenie spoločenských väzieb v cudzine je spúšťačom chorobných či asociálnych javov aj v prózach Ivany Dobrakovovej (román Bellevue, 2010) a Michaely Rosovej (novela Dandy, 2011).

Bez nároku na úplnosť možno na základe predchádzajúcich postrehov povedať, že práve chronotop cesty a pobytu v cudzine sa v súčasnej slovenskej próze výrazne podieľa na problémovom uchopení témy domova a sebaporozumenia subjektu. Sebapotvrdzovanie prostredníctvom skúsenosti s iným, osobné prispôsobovanie pôvodne cudzieho v otvorenom multikultúrnom svete je pre najmladšiu slovenskú prózu charakteristickým spôsobom uvažovania o domove, ktoré rozširuje jeho pôvodné chápanie ako jednoznačne jazykovo a priestorovo ohraničeného priestoru.

Autor pracuje v bratislavském Ústavu slovenskej literatúry SAV a je šéfredaktorem literárněkritického časopisu Romboid.