Negýčová cesta za svojou minulosťou

Útla zbierka poviedok Kouzelný papoušek a jiné kýče (Čarovný papagáj a iné gýče 2005) úzko súvisí s osobnou aj spisovateľskou minulosťou Pavla Vilikovského, autora výrazne ovplyvňujúceho dianie v súčasnej slovenskej próze. Kniha je skratkovitým sumárom jeho obľúbených motívov, tém a naratívnych postupov. Pre čitateľa však asi nebude najpríťažlivejším prvkom toto zrejmé intertextuálne nadväzovanie. V tejto „knihe spomínania“ (P. Darovec) pôsobia ako nové a zaujímavé najmä autobiograficky ladené, emocionálne angažované poviedky o hľadaní autentického vzťahu medzi človekom a jeho minulosťou.

Odvážne rozprávať, alebo spravodlivo mlčať?

Pavel Vilikovský (1941) debutuje v šesťdesiatych rokoch ako príslušník kvalitatívne aj početne silnej generácie slovenských prozaikov. Potom však nasleduje mnoho rokov núteného vydavateľského pôstu, takže ďalšia kniha na jeho konte pribudne až v roku 1983 a skutočný návrat na oficiálnu scénu sa odkladá na rok 1989, keď mu vychádzajú hneď tri knihy. Z dnešného pohľadu medzi nimi vyniká najmä novela Večne je zelený..., demýtizujúci a parodický pohľad na dejiny a ich písanie. Autor v nej neustále problematizuje jazyk, jeho schopnosť označovať skutočnosť a vo významovej zložke (slovami V. Barboríka) „rozvíja hyperbolizovaný motivický register populárneho dobrodružného či špionážneho románu, pričom už miera zveličenia ruší vierohodnosť povedaného a znemožňuje akýkoľvek pokus o naivné čítanie v mimetickom kóde“.

V skratke možno povedať, že aktívny útok na naivné čítanie, potláčanie témy a preferovanie aktu rozprávania je výraznou spoločnou črtou jeho starších aj novších textov. „Každé vyprávění je sobecké, každý příběh křivdí. Kdo chce být spravedlivý, ať mlčí,“ hovorí jedna z Vilikovského postáv a zdá sa, že tento spisovateľ považuje práve dekonštrukciu plynulého rozprávania za špecifickú, literárnu formu mlčania.

Kniha pestrá ako papagáj

Kouzelný papoušek a jiné kýče je štvrtou autorovou knihou v českom preklade. Obsahuje osem poviedok, ktoré nespája jedna téma ani rovnako ladené rozprávanie, medzi niektorými textami však existujú zrejmé súvislosti. Napríklad poviedky voľne prepojené postavou neveľmi úspešného spisovateľa Kúcanského sú vydarenými, aj keď dosť deziluzívnymi náčrtmi ľudskej slabosti a ochabnutosti. Kúcanský kľučkuje životom rovnako v časoch normalizácie, ako aj v úvodných rokoch ponovembrového kapitalizmu. Nie je človekom bez názoru ani bez emócií, ale vie, že mu na nich nezáleží natoľko, aby sa kvôli nim zmobilizoval. A keďže niet síl na tragédiu, zostáva len jemne ironizujúci postoj rozprávača a trpký humor na tému drobných životných sklamaní a radostí. So skepsou sebe vlastnou nás Vilikovský zatiahne aj do málo príťažlivého zákulisia literárnej prevádzky. V úvodnej poviedke Kúcanský žaluje istého literárneho kritika za zdrvujúcu recenziu jeho knižky. Redaktor dotknutého časopisu sa zúčastňuje súdneho pojednávania, aby sa presvedčil, že z aféry vyviazne bez škrabancov: „Soudkyni po každé odpovědi pobaveně škubly koutky a při poslední otázce, kdo takový časopis čte, se už zjevně musela přemáhat, aby nevyprskla. Ačkoliv si starý redaktorský kozák Vojtek o významu své práce ani o významu Trilobitu a literatuře jako takové nemyslel nic velikášského, musel přiznat, že ještě v životě nedostal v průběhu patnácti minut tolik facek.“ Vilikovského dlhoročné redaktorské pôsobenie v literárnokritickom mesačníku dodáva tejto epizóde vtipný sebaironický nádych.

Pri ďalšom type textov sa do popredia dostáva fenomén rozprávania, čiže takpovediac autorova prozaická „špecializácia“. Spomeniem aspoň poviedku Tělovka, založenú na postupnom odkrývaní identity spočiatku anonymného hlasu rozprávačky. Napokon sa dozvedáme, že je ňou skriňa „telovka“, ktorá je svedkyňou viacerých zločinov. Vrah do nej totiž ukladá telá svojich obetí. Zdrojom napätia sa stáva nielen u Vilikovského obľúbená kriminálna zápletka, ale aj dehumanizovaná, no zároveň antropomorfizovaná rozprávačka, ktorá ponúka nepsychologizujúci pohľad na jednu z extrémnych podôb ľudského konania.

Otec a jeho syn

Oveľa osobnejšie a emocionálnejšie vyznievajú prózy zreteľne inšpirované autobiografickou skúsenosťou autora (smrť otca v ranom detstve). Poviedka Kašpar, Melichar a Baltazárová parafrázuje biblický príbeh o troch mudrcoch. Návšteva tu neprichádza oslavovať narodenie dieťaťa, ale práve naopak, je zvestovateľom smrti otca. Táto poviedka vytvorila tematické predpolie ďalšej, ktorá s ňou úzko súvisí – Pán vzpomínek.

Predčasnou smrťou otca vznikla ruptúra medzi „fyzicky daným“, nepopierateľným vzťahom otca a syna a skutočnou schopnosťou syna urobiť svojho otca priamou, nesprostredkovanou súčasťou svojej identity. Rozprávač teda hľadá a zhmotňuje aj tie najnepatrnejšie spomienky na otca, pátra v hlbokých zákutiach pamäti, kde sú uložené zážitky z raného detstva. Otec ako najbližšia bytosť je tu v paradoxnej pozícii toho, o ktorom sa dozvedáme najmä z druhej ruky – od matky, staršieho brata, známych. Potreba mať s otcom svoju vlastnú, „nesprostredkovanú“ spoločnú minulosť sa napokon naplní v podobe zapadnutého zážitku, ktorý sa náhle vynára v aktívnej pamäti: „Nebál jsem se, že mi bratr bude do té němé chvíle s otcem kecat. Vždyť u ní kromě nás dvou nikdo nebyl, ale právě proto. Bylo to vzpomínka, konečně, konečně vzpomínka, která patřila jen mně, moje vlastní; byl jsem jejím jediným pánem, výhradním a svrchovaným. Nemusel jsem ji dát nikomu do úschovy.“

Prednovembrová realita

V knihe sa v náznakoch alebo priamo objavujú problémové okruhy, ktoré poznáme aj z iných Vilikovského próz: emigrácia, rozpoltenosť súkromného a verejného, vyprahnutosť a bezvýchodiskovosť reálneho socializmu. Hoci politická klíma prednovembrového obdobia nikdy nedominuje, no jej neustála prítomnosť sa prejavuje v najrozličnejších detailoch, ktoré autor brilantne vplieta do svojich poviedok. Povaha systému a sebavedomej arogancie jeho silových zložiek sa v poviedke Velké moře, oceán odhaľuje v rozhovore, v ktorom zvedavý neznámy veľavýznamne používa prvú osobu plurálu. „Ano, on tak mluví: my; tím my je silný, sebevědomý, může si sednout v sobotu odpoledne v Demänovské dolině za stůl s cizím člověkem, dívá se mu upřeně do očí (je ti ten šíleně „pronikavý“ pohled teď trochu směšný) a říká: „To už nechte na nás.“ (...) A tebe s tím věčným já, já, já, tebe to pochopitelně sere. Na něm bys to klidně nechal, když si troufá, ale na nich?“

Nejde teda o syntetizujúci, totalizujúci pohľad na spoločnosť, ten je Vilikovského poetike cudzí. Podobne ako v románe Poslední kůň Pompejí (v češtine vyšiel v r. 2005) spočíva hodnovernosť autorovho prístupu k nedávnej minulosti v schopnosti vypozorovať veľavravný detail, odkryť neautentické vrstvy jazyka a nasvietiť postavu či udalosť z viacerých bodov.

Autor je doktorand Ústavu slavistických a východoevropských studií FF UK v Praze.