Na sklonku minulého roku při příležitosti 90. výročí založení ČSR se v Praze otevřely dvě velké přehlídky slovenského umění. Jednou z nich je Slovenský obraz a antiobraz.
Od veľkej výstavy Slovenské výtvarné umenie 1965–1970, ktorá sa konala vo Valdštejnskej jazdiarni a v Paláci Kinských v Prahe v roku 1970, ubehlo neuveriteľných 38 rokov. Bola to posledná veľká výstava reflektujúca „súčasné“ slovenské umenie v Čechách, odvtedy sa usporiadalo zopár drobných výstav slovenských umelcov, ktoré ale nemohli podať celkový uspokojivý pohľad na vývoj umenia na Slovensku. Príležitosťou k vytvoreniu reprezentatívnej výstavy boli pražské oslavy 90. výročia založenia ČSR.
Otáznik, akcia, hlas
Výstava dostala názov Slovenský obraz (antiobraz), podľa série diel konceptuálneho umelca Júliusa Kollera, ktoré začali vznikať v roku 1968. Výrazovými prostriedkami tejto série sa stali interpunkčné znamienka; hlavné miesto medzi nimi zaujal otáznik, ktorý symbolizuje otázky: Aké bolo slovenské umenie? V čom bolo špecifické? Ako videlo svet, ktorý ho obklopoval, a hlavne akým spôsobom naň reagovalo? Koncept výstavy, ktorá sa snaží na tieto otázky odpovedať, vytvorila súčasná riaditeľka Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcurová spolu s Aurelom Hrabušickým a Katarínou Müllerovou.
Výstava verejnosti objasňuje premeny slovenského umenia za posledných sto rokov. Kurátori sa nesnažili predstaviť „dejiny umenia“, expozíciu rozdelili do siedmich celkov, do ktorých začleňovali sociosenzitívne diela – prostredníctvom nich autori prejavovali istú citlivosť k realite, v ktorej žili. Hoci mnohí vystavení umelci študovali v Prahe, výstava potvrdzuje odlišnosť slovenského umeleckého prejavu od českej scény a vyzdvihuje, čo sa nikde inde neprejavilo tak výrazne, ako napríklad kozmológiu či ekológiu. Sedem sekcií síce nasleduje najprv chronologicky za sebou, potom sa však skôr sústredia na skúmanie rôznych problémových tém tých čias. Zavŕšené sú epilógom o najsúčasnejšom umení. V jednom veľkom priestore sa spájajú rozmanité diela mnohých autorov a pritom sa nevytvára chaos.
Slovenskost a z mesta von
Po prológu výstavy, ktorý tvoria diela Jozefa Jankoviča reflektujúce rok 1968, hraničný bod spoločných moderných dejín, nasleduje sekcia Vojna a civilizácia. Tá predstavuje časový úsek obidvoch svetových vojen a ich reflexiu v slovenskom umení. Od prvého momentu je tu nápadné spojenie fotografie a obrazov. Podľa slov Kataríny Bajcurovej má zakomponovanie umeleckej fotografie medzi obrazy vyvolávať pocit dôveryhodnosti. Popri strašnej téme, ako je vojna, zobrazení zdrvených ľudí a smrti zachytáva tato sekcia aj civilizmus, kedy sa na Slovensku začali pomaly objavovať výdobytky moderného sveta, napríklad automobil, vodná priehrada; veľkomesto a jeho budovy. Nechýba ani plastika plná duchovného pátosu. Sekcia Slovenský mýtus odkazuje na výstavu, ktorá sa konala v Slovenskej národnej galérii pred dvoma rokmi a následne bola v menšej miere inštalovaná v Brne. Venuje sa hlavne „slovenskosti“ či „slovenskému výrazu“, bola to totiž osudová téma slovenského umenia, ktorej dejiny sa začali odvíjať v prvých desaťročiach 20. storočia a presiahli hlboko do šesťdesiatych rokov. Klasické slovenské námety ako ženy v krojoch, pltníci a krajina sú zobrazované svojráznym spôsobom. Na potvrdenie „pravosti“ folklóru tu znovu poslúžila umelecká fotografia. Úplný obraz dotvárajú sochy z klasického materiálu, ako je drevo.
Oddiel Socialistický Anti-Obraz ponúka diela, ktoré reagovali na oficiálny smer v rovine kritiky. Radikálne sa prehodnotili funkcie obrazu, nastala konceptualizácia diela, umelci sa vedome zbavujú čara maliarskej hmoty. Atmosféru osláv v socializme, historické udalosti roku 1968 i nezávislú kultúru opäť dokumentujú čiernobiele i farebné fotografie. Výstava sa v tomto bode rozdeľuje na dva prúdy: na jednej strane dobieha ešte Anti-Obraz a na druhej je už inštalovaná tematická sekcia Z mesta von, ktorá rozoberá ekologické a globálne problémy. Názov dostala podľa rovnomenného diela Rudolfa Síkoru, na ktorom je červený prášok vysypaný do snehu v tvare šípky ukazujúcej smer von zo sídliska, smerom do nepoškvrnenej prírody. Obsahuje nielen návrh na novú ekologickú krajinu, ale aj rôzne podoby ničeného a ohrozeného živého tvorstva zhmotnené v odvážnej inštalácii.
Kozmológiu, ktorá až neuveriteľným spôsobom fascinovala slovenských umelcov, vytvárajúcich si svoj vlastný vesmír, rozoberá časť s názvom Poézia o kozme. Nechýbajú čierne diery, svetelné objekty a UFO. Vystavené diela vykresľujú túto nevšednú tému, ako ju vnímali slovenskí umelci. Na ne nadväzujú Iné svety, kde je kozmická inšpirácia iba nepriama, podstatnejšia je tu schopnosť autorov rôznych generácií predstaviť spôsob, akým sami prenikajú do dimenzií, ležiacich mimo zmyslami vnímaný časopriestor. Posledná sekcia výstavy Globálna dedina tvorí akýsi epilóg; reprezentuje veľmi stručne a malou vzorkou súčasné dejiny slovenského umenia. Názov, prevzatý od Marshalla McLuhana, charakterizuje dnešný svet spojený prostredníctvom internetu a iných médií. Slovenský obraz (antiobraz) patrí v Prahe k podareným výstavám, z hľadiska kvalitných prác, originálneho konceptu i odborného spracovania. Návštevníka ohromí rôznorodosťou, spojením maľby, grafiky, fotografie, sochy a inštalácie. Za každým rohom, a nie je ich málo, čaká prekvapenie.
Autorka studuje dějiny umění na FF UK.
Slovenský obraz (antiobraz). Kurátoři Katarína Bajcurová, Aurel Hrabušický a Katarína Müllerová. Jízdárna Pražského hradu, 28. 10. 2008 – 1. 3. 2009.